Start (the f*ck) up

 

 

 

Nevinná návšteva u Piťa nám všetkým do hláv znenazdajky navŕtala chrobáka pochybností ohľadom dovtedy neochvejného hospodárskeho rastu. Až na Juniora, ten zostáva mimo biznis. Kým nedosiahne plnoletosť a neskôr na doživotie. S jeho talentom pútať pozornosť všetkých možných aj nemožných štátnych zložiek by sme nestihli zarobiť ani na slušného advokáta. Zdá sa, že Natálka z Tatrov mala s tou krízou väčšiu pravdu, než sama tuší.

Po ceste na cintorín nebolo nikomu príliš do reči. Až konča pozemku píly ticho uťal Riki s otázkou, čo akože mienim robiť. Neodpovedal som. Sám som si ju už stihol položiť zotristokrát a jasno som mal iba v tom, že počuť ju od niekoho iného by ma mohlo vytočiť do biela.

Rok kostrbatého lopotenia sa za niečím zmysluplným sa z ničoho nič chystá vyletieť hore komínom.

Dnes sa vrátime o rok späť v čase.

 

Máj 2006

Horúci piatočný podvečer. Na záhradke Vlastovho baru sa schádza trojica ustarostených mládencov, aby podrobila neradostnej analýze stav svojich finančných zdrojov.

 

Čerstvo osemnásťročný Kuku má po maturite na osemročnom gympli. Táto inštitúcia vyprofilovala z Kukuho márnivého latentného alkoholika a vystrojila ho na voľný pád životom. Nepripraveného, bez vízie čohokoľvek aspoň vzdialene pripomínajúceho cieľ, prehrdzaveného pubertálnym odporom voči spoločenským pomerom, v akých je nútený nedobrovoľne existovať. Síce ho údajne z nejakého dôvodu prijali na vysokú, ale už teraz je nad slnko jasné, že na nej nevydrží ani do chvíle, kým sa osadenstvo baru prestane od smiechu plieskať po bachoroch po tom, čo mládenec, smutne čučiac do zvetraného piva oznámi, že bude asi učiteľom. Začínajú sa pre neho posledné prázdniny v živote, ktoré si plánuje náležite užiť. Vedomý si svojho kapitálu, tvoreného tridsiatimištyrmi korunami slovenskými, zhruba dvojnásobkom hodnoty mince českej, robustnou sekerou zaťatou do účtovníctva knajpy, v ktorej sa chystá usadnúť za stôl a zelenou Libertou nevidí letné radovánky v optimistických kontúrach.

 

O rok mladší Walterko, toho času potácajúci sa v Kukuho šľapajach, sa chystá ukončiť predposledný ročník toho istého ústavu. Postavička, ktorú nemožno pomenovať inak, než rozporuplnou. Sudičky sa nad jeho kolískou totiž zjavne zišli rozhádané.

„Dávam ti do vienka matematického génia, buď ľudstvu prínosom“, rozhodla prísnym hlasom prvá a napchala nevinnému novorodeniatku cez ucho do kotrby logaritmické pravítko a šubleru.

„Ja ti venujem ten najtenší hudobný sluch a prstokladový jemnocit, aký nebude mať vo svete páru. Uľav ľudstvu od strastí radostnými symfóniami“, pretlačila do popredia svoje záujmy druhá, umelecky založená mrochta v záclone. Po jej bozku zostalo na Walterkovom temene znamienko podobné husľovému kľúču.

Tretia prišla v roztrhaných pančuchách po preflámovanej noci na teambuildingu rozprávkových bytostí, rovno z mokrého Vodníkovho pelechu. Nie a nie prísť na triumfálnejšiu predispozíciu od vyššie menovaných, a tak sa rozhodla to tým dvom osladiť ich negáciou. I riekla: „Najvernejším priateľom nech ti je zelený list.“ Tak táto závistlivá piča šmahom zrušila všetok ten sľubný potenciál, čo v maličkom driemal. Rozlúčila sa s ním vydýchnutím hustého mráčika sladkastého dymu, ktorý sa bude nad jeho hlavou vznášať až do predčasného a veľmi krutého konca jeho dní, ba dokonca aj pár minút po ňom.

V skratke. Walterkovi to rátalo tak, že bol schopný pohľadom roztaviť sčot, ibaže mu to už rátalo iba v prepočte na gramy. Stal sa frontmanom kapely. A že mu to páni hralo. Aj spievalo. Lokálnym kultom sa mládenci stali skôr, než sa stihli dostať z dojazdu po prvom koncerte. Ibaže mu to spievalo a hralo výlučne len vtedy, keď nevedel, ako sa volá. To by nebol sám o sebe až taký problém, pretože to bolo v podstate furt. Horšie boli negatívne vplyvy na všetky mimoumelecké aktivity, spojené s kapelou, ktorá chcela byť úspešnou.

 

Tretí do partie – Riki. Walterkov ročník, národnosti českej, pohlavia občas diskutabilného. Ten chlapec bol metrosexuálna buzna roky predtým, než sa v našich končinách začalo o tomto fenoméne čo i len chýrovať. Charakterizoval ho účes, namáhavo tvorený minimálne hodinu tak, aby čo najhodnovernejšie imitoval nespútané vrabčie hniezdo. To vyžadovalo čím ďalej, tým väčší grif. Rikiho totiž ťažila už od útleho veku postupná strata vlasového porastu. Toho času si pre veľký úspech dáva druhý prelet ponad nástrahy druháku na priemyslovke. Popri udržiavaní pestovaného vzhľadu, vymýšľaní historiek, ktorými presvedčí na diskotéke ďalšiu podnapitú šumienku k felácii na zadnom sedadle fotrovej škodovky a hútaní nad spôsobom, ako niekoho jednorázovo ojebať o sumu, postačujúcu k transplantácii vlasových folikulov, na školu a podobné kokotiny jednoducho nemá čas.

 

Ako najstarší člen otváram schôdzu slávnostným príhovorom.

„No, chlapci. Neviem ako vy, ale ja som, čo do peňazí, pekne v piči,“ nechodím okolo horúcej kaše a rozdávam keksy. „Od vás očakávam podobné správy, čo ma pri pohľade do kalendára pomaly, ale isto sťahuje do miernej apatie. Teda sa pýtam, kam z konopí? “

Walterko si odkašle a podávajúc mi čerstvo nabité sklo radí, aby som si dal štráfa. Ani sa vraj nenazdám a apatia bude tatam.

Transakciu predčasne ukončuje výkrik Vlasta, štíhleho dlháňa v najlepších rokoch, v presnom znení: „Tady né, vy čuráci!“ Na stole pristávajú tri orosené gambáče, nasledované otázkou, kedy mieni pánstvo vyrovnať svoje s konzumáciou spojené pohľadávky voči podniku.

„To není vo tom, že bychom ti ty prachy nechtěli dát, vole. Jenom nevíme, kde je sehnat, což právě řešíme. Nějaký rady? Triky? Nápady?“, ozrejmuje stav vecí Riki, usmievajúc sa ako slniečko.

„Čověče, já ti nevím. Nech mě přemejšlet,“ škriabe sa výčapný za uchom. „Možná by jste mohli zkusit takovou tu věc... Jak se tomu sakra říká... Jo, vím! Pracovat! Práce, to je pane vynález. Samotná práce je sice většinou řádnej voser, ale daj vám za ni peníze, který pak vy dáte mě a všichni si tady budeme žít jako jedna velká spokojená rodina. Já vám tady budu každej večír točit pívo, poslouchat vaše příšerný řeči vo hovně, vy mě za to vždycky zaplatíte a nakonec slavnostně vodtáhnete do píči. To by byla pane pohádka. Co vy na to, debilové?“

„Fúha, čo si hneď ostrý? Šak ti chceme výjsť v ústrety. A ty na nás hneď takto, do krajnosti,“ rozhorčuje sa Walterko, reflexívne si pchajúc do úst sklo, ktoré mi pred chvíľou podával.

Odpoveďou mu je jedno poctivé zaucho s dodatkom, že ak tu tú vec vytiahne ešte raz, skonzumuje ju rektálne.

„Hoši, mně nezajímá jak to uděláte. Já vám prostě začnu počítat úroky a když jejich hodnota jednoho krásnýho dne dosáhne takovou úroveň, že pro mě budete mít větší hodnotu mrtví, než živí, jednoduše vás prodám do Gruzie na náhradní díly. Teďkonc mne omluvte, jdu se věnovat zákazníkům, který platěj,“ nastaví v skratke nový model obchodnej spolupráce a zvrtne sa na päte.

Zhodujeme sa na tom, že ten chlapec rozhodne vie, ako na neplatiča.

Slovo si beriem opäť ja: „No, to by sme mali. Walterko, tebe ďakujem za ponuku. Ten matroš si odlož, vyzerá to tak, že sa mi bude neskôr hodiť. Aspoň teda dúfam, že dofajčený budem vivisekciu znášať ľahšie. Nejaké ďalšie návrhy? Nie? Výborne. Riki?“, obraciam pozornosť na posledného prísediaceho. 

Ten si opatrne skontroluje, či mu drží prehadzovačka, na chvíľu sa zamyslí a sebavedomo vyhlási, že nevie.

Ani sa nepokúšame predstierať prekvapenie.

„Jako já vážně nevím, vole. Myslíš, že kdybych věděl, tak bych teďka seděl tady? S váma a bez vlasů? To víš, že jo. Taky bych rád na něco přišel dřív, než vypelichám jak starej čokl. To co kápne z fotra stačí sotva na nějaký ubohý hadry!“, hromží, ostentatívne sa pri tom ťahajúc za tričko Sweet Years, ktoré stálo dvetísíc štyristo korún českých v akcii, aby sme pochopili, že sme všetci na jednej lodi.

„Asi by to chcelo brigádku, páni,“ súka zo seba s nekonečným odporom Walterko.

„To je super nápad! Ešte som mamke nesplatil tú z vlaňajšieho leta, z ktorej nás po dvoch dňoch kvôli niekomu vyjebali,“ prízvukujem, že sme rozhodne na správnej vlne, pri čom obaja upierame zrak na nášho šampóna.

„Co je?“, nasadzuje Riki ublíženecký tón. „Mám se ještě jednou omluvit, nebo co, piča? Stejňe za to nemůžu. Kdo moh tušit, že je v tý láhvi plyn?“

Aby som uviedol čitateľa do obrazu, long story short: V lete roku 2005 sme sa rozhodli prijať ponuku brigádneho komanda lokálnych dôchodkýň a stráviť ho v uhorkových galejach na južnej Morave. Z pekla nás našťastie zakrátko vyslobodila nekonečná hlúposť Rikinkova, ktorý sa chcel tak veľmi zapáčiť dievčatám z ukrajinskej partie, že si žehlil vlasy trikrát denne. Obedňajšie žehlenie prebiehalo v poľných podmienkách odpočinkového karavanu. Hneď v utorok nám počas obedňajšej pauzy s Walterkom vyjebala ešusy z rúk masívna detonácia. Pánko si totiž po skončení zveľaďovania seba sa odložil žeravú žehličku k sporáku, pripojenému k propán-butánovej fľaši. Tá zrejme nejako skĺzla, utavila storočnú hadicu, vedúcu plyn z fľaše k zariadeniu a voilá - vrecková verzia Bajkonuru bola na svete. Rikinko bol našťastie v tej chvíli už asi tridsať metrov od karavanu, teda ho iba tlaková vlna pribila o zem. Tak sme sa porúčali a ohňostroj splácame ešte dnes.

Debatu prerastajúcu do spŕšky osobných urážok prerušuje Zvonenie Walterkovho telefónu.

„No, kde si?“

„Dobre, čakám.“

Walterko vyťahuje z vrecka pokrčených šesťsto korún slovenských. Než sa zmôžeme čo i len na udivené zhíknutie, obeživo mizne vo vrecku anonýma, ktorý sa zjavil pred vchodom na motorke, výmenou za malý sáčok.

„Čo to kurva bolo?“, neskrývam rozhorčenie.

„Jo, vole! Tady s náma hraješ žebrotu a najednou todle, kokote!“, pridáva sa Rišo.

„Chlapci, pokoj. Toto sa do môjho cash-flow neráta. To proste musí byť. Inak mám rovnaké hovno, ako vy. Toto je len investícia do rozviazania umeleckého potenciálu,“ nenecháva sa vyviesť z rovnováhy. „Šesť kíl v piči a pozajtra som zas na suchu. Toto je život skurvený,“ pomrví v dlani poloprázdny dílerák a hlasito si vzdychne.

V tej chvíli na seba s Rikim pozrieme s rozžiarenými korunkami namiesto očných buliev. Nech sa páči!