Po zotmení už býva chladno. Na cestu do mesta si už musím obliekať sveter. Vietor ma v očiach štípe viac ako ráno. Cestou sa snažíme trochu komunikovať, ale vzduch svištiaci okolo našich uší to značne sťažuje. Pochopila som však, že sa stretneme s jeho kamoškami na víno. Joanna odchádza totiž o dva dni na univerzitu do Mannheimu a chcú sa s ňou rozlúčiť. Je z tých polovičných Grékov, ktorých je na Korfu veľa. Jeden z nich práve konečne zapol motor, aj keď o pár metrov nás čaká svetelná križovatka. A predsa len sú tu nejaké pruhy!

S babami sa stretávame v Salto. Joanna je výrazne najmladšia z celej partie. A tak trochu bláznivé, ale milé dieťa. Hneď na mňa spustí po nemecky, pri rozprávaní zážitkov veľavravne gúľa očami a pohadzuje dlhočiznými vlasmi. Neskôr, už anglicky, sa ma vypytuje na všetko. Tri obligátne grécke otázky sú: odkiaľ si, koľko máš rokov a akého vierovyznania si. No fakt. Zatiaľ sme sa prepracovali k môjmu veku. Áno, áno, nevyzerám, ja viem, hej, necítim sa ani na taký vek, nie nevadí mi to. Mám to všetko už naučené. V slovenčine používam frázu: „Díky, si kamoška, čo piješ?“, v angličtine to akosi stráca zmysel. Joanna sa ešte snaží miestami na mňa hovoriť po nemecky, no hneď ju zastaví, vraj jemu nemčina znie ako dva štekajúce psy. Presne tak na mňa pôsobí gréčtina. Pridá sa k nám už iba Chara, ostatní sa vyhovorili. Ani Lambrosovi sa nechce, ale ten je lenivý – zemiak – ako ho volajú.

Moja zlatá Chara. Tak trochu neviem, ako sa s ňou mám rozprávať. Predsa len, sú najlepší kamaráti. „Ona je ja v ženskom vydaní“, počula som už viackrát. Ale Chara sa rozhodla, že ma bude mať rada. Keď príde, zavesí sa mi na krk, vybozkáva ma a doleje mi vína. „Hneď, ako som ťa videla, vedela som, že my dve si budeme rozumieť“, zahlásila mi raz. Stále neviem, ako na to prišla a stále neviem, ako sa s ňou mám rozprávať. Usmievam sa a chvíľu ich nechám, nech si podžavocú po grécky, ja sa medzitým pustím do syrov z Korfu a niečoho figovo-škoricového. Keď poviem, že mi to chutí ako niečo, čo sa je na Vianoce, všetci sa zo srdca smejú. Som taká zlatá a vtipná, a navyše vôbec nevyzerám na svoj vek.
Moji zlatí, keby ste vy vyrastali v tej dobe ako ja a v tej krajine ako ja, aj vám by sušené figy pripomínali Vianoce. So škoricou dupľom.

Ako to, že všetci tu rozprávajú veľmi dobrou angličtinou a poväčšine aj s krásnym britským prízvukom? Korfu kedysi patrilo Britom, ale rovnako patrilo aj Benátčanom a neviem o nikom, kto by hovoril taliansky. Jediný pozostatok veneciánskej nadvlády je architektúra, miestna štvrť Campiello, v ktorej bývam, a rôzne pamiatky, ktoré dodnes nesú taliansky názov. Campiello má svoje čaro. Staručké a oplieskané budovy a uzučké uličky, v ktorých sa orientujem asi len pomocou nejakej mágie. Prináša to so sebou aj isté negatíva. Keď sa večer rozprávame, suseda z domu oproti nás uzemní hlasným a nervóznym: „Ššššššššššššššššššššššt!!!!“ Toto je ešte v pohode. Kričali na nás už aj horšie. Len jej odkričí dačo po grécky a mne sa zase angličtinou s britským prízvukom zdedeným po mame, dušuje, že keď ju stretne za bieleho dňa, rázne jej to vysvetlí. Malákas! Usmievam sa do tmy.

Jedného dňa mi zahlási, že sa dohodol s Charou, že ma vezme potúlať sa po meste, aby som sa nenudila na pláži.
„Na nákupy a všetky tie ženské veci.“ Pohľad, ktorý som mu venovala, bol asi veľavravný, lebo dodal: „No dobre, veď nemusíte ísť nakupovať. Ale vždy lepšie, ako sa so mnou nudiť na pláži.“
Ja sa chcem s tebou nudiť na pláži, načo by som tu trávila toľko času, pomyslela som si.
„Mám aj na výber?“
„Vždy máš predsa na výber, love.“ A tým sa debata preňho skončila.

V to ráno som bola vydaná napospas osudu. Nechá mi kľúče od bytu, ktoré mám dať tete v obchode cez ulicu. Cez ulicu v Campiello znamená tri kroky od vchodových dverí. A on keď príde z práce, tak si ich vypýta. S Charou sa mám stretnúť pri starom paláci. Kľúče som nechala tete, pomaly po anglicky som jej vysvetlila, o čo ide, a pre istotu som znova zopakovala meno. Ona po mne meno zopakuje ešte trikrát, kľúče mi takmer vytrhne z ruky a hodí si ich do zástery. To by som mala. Pred obchodom som zostala stáť. Uvedomila som si, že keď ráno vyrážame na pláž, nedávam až taký pozor na to, kadiaľ ideme. Nechala som sa unášať inštinktom a na prvýkrát sa mi podarilo vyjsť zo spleti uličiek takmer rovno pri paláci. Yes. Som na seba patrične hrdá. Vzala som si časovú rezervu, keby som blúdila, a tak si môžem ešte trochu pofotiť záliv a záhradu paláca, či čo to je. Zrazu som začula slovenčinu. Inštinktívne som sa otočila tvárou k stene, ako keby som mala slovenskosť napísanú v tvári. Ach jaj.

Na Charu čakám ešte hodnú chvíľu. Je tak teplo a vlhko, že už mám polepené vlasy na krku. Ako to tie Grékyne robia, že ich stále nosia rozpustené? Mne to vydržalo presne pätnásť minút, kým som ich nezačala mať plné zuby. Hneď na uvítanie jej vravím, že som ešte nemala kávu a rada by som aj čosi zjedla. Tlačíme sa v uličkách plných obchodíkov a turistov. Aj ich nejako špeciálne volajú, ale zabudla som ako. Keď dotlačím pitu, ktorú mi Chara odporučila, zavedie ma do jedného obchodu, kde si v pokoji môžem kúpiť veci, ktoré som sľúbila rodine. Väčšinou je to kumkvatový likér, ktorý síce chutí ako bonpari, ale je to také ženské pitie, takže: mama, krstná, kamoška... Kumkvatové loukumi pre kolegyňu. Minule som jej ho tiež priniesla a rozplývala sa, že jej to pripomína niečo z detstva. Tak nech si trochu zaspomína. Baklavu... Mydlo nechcel nikto? Všade majú olivové mydlo, ktoré síce smrdí, ale je to tradičný výrobok z Korfu. Mandoles. To sú mandle obalené v cukre, ale nevidím na tom nič špeciálne. Veď aj u nás sa to dá kúpiť, a nielen v cukre, ale aj v čokoláde, v škorici, či v karameli. Asi som tým Charu sklamala, lebo mandoles sú jej obľúbené. Začínam byť už poriadne smädná. Chare ale stále zvoní telefón a vybavuje niečo v práci. Jej letná práca je grécka folkloristka, takže tancuje v jednej skupine po rôznych hoteloch pre zahraničnú klientelu. Z gréčtiny rozoznávam len slová Texas a Rainbow. Došlo mi, že sú to mená hotelov. Po dlhom postávaní pri Maitland rotunde sa dozvedám, že vzniknuvší problém je, zdá sa, momentálne neriešiteľný, a preto už konečne môžeme ísť na kávu. Vraj príde aj Lefteris a Spyros. Najviac sa však teším na vodu. Nech mi to obaja odpustia.
Lefteris je týpek, ktorého som pomenovala Happy Feet. Stále si musí mykať nohami do imaginárneho rytmu. Navyše strašne rýchlo hovorí, čo mi v kombinácii s gréckou typickou šušľavosťou robí značné problémy. Zároveň má talent na podivné otázky. Vraj kam sa chodím kúpať, keď nemáme more a akou menou platíme. Je jediný, ktorému sa podarilo povedať „strč prst skrz krk“. Síce na asi tisícikrát, ale nevzdal to. Spomedzi všetkých z partie mi pripadá najmenej grécky. Je bledý, a zároveň má namiesto skutočnej brady len páperové strnisko. Jeho meno znamená sloboda a on má aj také zmýšľanie. Pracovať nepotrebuje, lebo je povolaním dedič.
A Spyros... ten je proste Spyros. Od mena Spyridon, čo je najčastejšie sa vyskytujúce meno na ostrove. Dokonca kostol sv. Spyridona je jednou z hlavných dominánt mesta. Spyros mi príde ako jeden z tých inteligentnejších. Odkedy sme sa stretli prvýkrát, asi si o Slovensku čo-to medzičasom naštudoval. Pýtal sa ma na hory, vodné zdroje a zimné športy. Zisťujem, že som sa ho nikdy nespýtala na jeho letnú prácu. Hej, tu sa práca delí na letnú a zimnú. Zimná sa väčšinou presúva do Atén alebo do zahraničia. Myslím, že ani Spyros na tom nie je zle, v Aténach má vlastný byt. Mladí to však v Grécku nemajú na ružiach ustlané. O tejto téme sa často rozprávam s Charou, Spyrom, no najčastejšie s ním. On by šiel najradšej do UK. Ako držiteľ aj britského pasu by nemal mať väčšie problémy. Je to téma, ktorá sa v našich rozhovoroch vyskytuje denne. Prečo neprídeš na Slovensko?, pomyslím si, a zároveň začínam preklínať môj neustále pracujúci mozog, ktorý už vymýšľa rôzne scenáre. Si sa zbláznila už načisto? Radšej sa ponorím do rozhovoru s ostatnými. Musím sa usmievať. Táto partička mi veľmi vyhovuje, jeho kamarátov som si obľúbila, je mi medzi nimi skutočne dobre.

...tbc...