Bol som späť.

 

Objavil som sa v nemocničnej izbe so stenami namazanými sterilnou zelenou farbou. Bol to typ miestnosti, v ktorej by aj pacient vo finálnej fáze svojho trápenia povedal: „Nie, tu za žiadnych okolností nechcem zomrieť, vyneste ma von!“
Interiér, farebné riešenie stien v kontraste s podlahou a kovový nábytok s niekoľkými vrstvami náterov nútili k zamysleniu, či sa človek náhodou nezačal cítiť lepšie.

 

V opačnom rohu ležal na posteli priesvitný chlap. Posledné záchvevy života demonštroval pískavými nádychmi astmatických pľúc. Kadencia nádychov a výdychov sa mi zdali nezlučiteľné so životom. Moje podozrenie, že by chlap mal byť prevezený na patologické oddelenie, vyvracal občasný digitálny záznam tepu jeho srdca na monitore pri posteli. Žil.

 

„Dobrý večer,“ ozvala sa diétna sestra, keď svojou prítomnosťou rozžiarila interiér izby.
„Dobrý,“ odpovedal som a čudoval sa, ako zle je na tom miestnosť, keď ju vie osviežiť prítomnosť obéznej blondíny, ktorá sa ledva prepchala skrz zárubňu.
„Priniesla som vám večeru,“ povedala a sadla si na peľasť postele. Rám vzdychol kovovým stonom a ohol sa.

 

„Čo sa mi stalo?“ opýtal som sa.
„Ste chorý. Vaše pľúca zlyhávajú,“ pohladkala ma po tvári. „To všetko vám už dávno povedal váš ošetrujúci lekár,“ vysvetľovala. Svojou láskavosťou zahnala do úzadia prirodzenú pozornosť, ktorú vzbudzovala jej kolosálna postava.
„Ale veď to bolo ináč!“ oponoval som. „Spomínam si, že som bol na operačnom stole a niekto rozprával o nadmernom užití LSD.“
„To je sprievodný jav, za ktorý mi nemusíte ďakovať,“ povedala a žmurkla na mňa.
„Nerozumiem?“
„Ani nemusíte.“

 

Pozeral som do jej malých modrých očí a videl v nich spriaznenú dušu. Nabrala lyžicou hmotu z misky a vložila mi ju do úst.
„Najedzte sa,“ povedala milo a palcom mi utrela kútik úst.
„Mal som pocit, že cestujem v čase. Bol som na mnohých miestach a nakoniec som sa prebral na operačnom stole, kde jeden z lekárov povedal, že som bol zdrogovaný,“ žaloval som sa a očakával nejaké vysvetlenie.

 

Sestra pozrela smerom k priesvitnému chlapovi a keď sa presvedčila, že je mysľou niekde úplne inde, povedala. „Ležíte tu už tretí mesiac. Vysvetľujem vám to už deviatykrát a nakoniec sa vždy rozhodnete rovnako.“
„Nerozumiem? Ako to tretí mesiac? O akom rozhodnutí rozprávate?“ očakával som odpovede.

 

„No dobre,“ vzdychla si. „Priviezli vás pred troma mesiacmi. Museli vám odstrániť časť pľúc.“
„Akú časť?“ prerušil som ju.
„Celú pravú časť a polovicu ľavej,“ povedala a rozopla mi košeľu. Na hrudi som mal dlhú jazvu.
„Bože môj!“ zľakol som sa.
„Po operácii ste vyzerali, že neprežijete najbližších desať hodín. Prežili ste, ale vyhliadky do budúcnosti sú podľa lekárov minimálne,“ vložila mi lyžicu s hmotou do úst.
„Čo to znamená?“
„Ste neustále nadopovaný silnými sedatívami. Pri vedomí bývate jednu hodinu denne a v spánku dostávate záchvaty kašľa. Bez liekov by ste sa udusili vykašľanými časťami vašich vlastných pľúc, ktoré sa vám aj pri jemnom zakuckaní trhajú,“ povedala.
„Takže ma zdrogujete?“
„Pokúšam sa uľahčiť vám vaše trápenie. Bez LSD by ste mali záchvaty oveľa častejšie a oveľa intenzívnejšie. Verte mi, istý čas som študovala farmáciu, viem, o čom rozprávam.“
„Umieram?“ opýtal som sa.
„Je mi to ľúto,“ postavila sa. Posteľ si vydýchla.
„Koľko času mi ostáva?“ vyzvedal som.
„Netrápte sa tým. Ak by ste sa začínali cítiť horšie, zjedzte ryžu, čo som vám nechala na nočnom stolíku,“ usmiala sa a pohla sa k dverám. „Poniektorí pacienti tvrdili, že sa im snívajú sny podľa toho, čo mali na večeru. Jeden mi rozprával o Ríme po tom, čo zjedol pizzu. Iný zas o rozvodnených brehoch Dunaja v Maďarsku, keď sme mali na večeru guláš s mojou tajnou prísadou,“ žmurkla na mňa. „Dúfam, že sa zajtra opäť uvidíme,“ šepla a zatvorila za sebou dvere.

 

„Takže takto to je,“ povedal som si a pozrel na nehybné telo chlapa, ležiaceho oproti mne na kovovej posteli. Zakašľal. Tvár otočil ku mne. V tej chvíli by som odprisahal, že je to tá istá tvár, ktorú som raz stretol potulkami v čase a priestore. V mojich predstavách to bol kat a volal sa Rudolf. Tu bol bezvládnym pacientom, ktorý je na tom pravdepodobne rovnako ako ja.

 

Pohľad som obrátil k nočnému stolíku s miskou ryže. Skôr než som sa stihol rozkašľať, nahádzal som obsah misky do seba a vnímanie odovzdal ríši snov o Veľkom čínskom múre, alebo o rieke Jang-c´-tiang.

 

Posledné, čo mi prebehlo mysľou, bola výčitka, že som sa tej korpulentnej sestry neopýtal na jej meno. Škoda.