Zaparkovať.

Pri každej nemocnici, v akomkoľvek meste na Slovensku, je problém zaparkovať. V tej „mojej“ to už mám vyšperkované, mám svoje, vždy voľné, nikým neobjavené miesta. Asi sa tvárim príliš profesionálne, často ma odchytávajú ( aj obchytávajú, tfuj) pacoši s prosbou o navigáciu. Ovládam už skoro všetky oddelenia a ambulancie. Chystám sa prehodiť si vzdialenosti z metrov do stôp, nech to má nejakú úroveň.

 

Čakať.

S tým tiež nemám problém. Miesto mincí za parkovanie otrčím „kripel preukaz“ a môžem sedieť v čakárni aj osem (slovom osem) hodín. Aj teraz už od skorých ranných rodín chytám vlka na odpornej tvrdej stoličke. Tie lepšie dni sú, keď každý potichu sedí, prípadne so svojím doprovodom šepotom pripravuje útok na otvorené dvere do ambulancie. Najčastejšie slová sú: veď ja LEN.... Keby zdravotné sestry dostali euro za každé „sestričkajalen“, chodili by do práce s úsmevom a radosťou (sci-fi mode off).

 

Počúvať.

Ráno sa berie krv a tak sú témy „jedlo“ zriedkavé. Mojou naj témou je počasie. V zime je sneh, ľad, čľapkanica a v lete strašne horko, slnko a sucho. „Ani starí ľuďí nepamatajú takéto, to voľakedy nebolo, čo čil“. Stále ma to dokáže nasrať baviť. Odolnosť pacošov testujem aj takto. Padne otázka “Kto je posledný?". Nikto sa nemá k odpovedi, ja musím zodvihnúť hlavu od knihy telefónu a odpovedám „Vy!“. A zasa je príležitosť pozorovať zmätenú mimiku. Niektorým sa parí z hlavy. No fakt ! Nepoužívam pri osobách starších ako 60 rokov. Až taká odporná nebývam.

Keď som z celého  mesiaca konečne mala týždeň bez bolesti a nevoľností, mohla prísť ďalšia dávka chemo. Viac než choroba ma vtedy zabíjali reči o tom, kto čo jedol, čo je najlepšie vtedy jesť, prípadne na čo má chuť. Podrobné popisy jedla, keď mne sa protivila aj voda, to bola smrrrrť. O gugl odborníkoch ani nehovorím. „Lebo na internete písali...“ Lekári musia byť inak splachovací, aby toto dokázali vyvrátiť...doslova. Predpokladám, že je to už schválený úkon pre poisťovňu a za jeho vykázanie dostávajú lóve.

Tak. Dnes máme prednášku postaršej paničky. Je poznať, že je z dediny a k zbytočnému kvákaniu má blízko, ako oGrGel k borovičke. Ako ona sem chodí už roky a “nido ani pani primárka“( čítaj tvrdo) nezistila, čo jej vlastne je. Mala až krvavé fľaky, čo sa stále škrabala. A mastila. Aj krv jej brali každý týždeň, aj tu ležala a nepomohlo. Až potom pán dochtor na ňu skríkol: „Šag vy máte svrab!“

No a to nám stačilo. Všetci sme sa začali ošívať, nesmelo a nenápadne škrabkať, pretože pani to vyšperkovala, ako to predniesla doma. Tiež ako musela všetko prať a žehliť. Ako sa susedia divili neustále vyvešanému prádlu a musela to všetkým znova a znova vysvetľovať, ako jej zistili svrab. No pochopíte toto? Ja a svrab! Veď to mávajú len cigáni a bezdomovci, a ona sa s tým rok trápila a „nido jej to nezisteu“.

Odísť z čakárne sa nedá, systém je nastavený tak trocha tajomne. Výsledky z odberov krvi chodia lekárovi do počítača. A nevieš dňa ani hodiny, kedy si na teba lekár spomenie a zavolá ťa dnu.

Hrdinkou dňa je pre mňa slečna s knihou na kolenách. Je tu s mamou, ktorá má to nešťastie sedieť vedľa tej nádoby jedu výrečnej pani. Najprv mamu drgne lakťom.
Nepomáha.
Máme popis kde všade boli ložiská svrabu....
Potom zaplesne knihu, postaví a poprosí (áno, ona poporosila) pani, aby bola taká láskavá a prestala o tej chorobe hovoriť. Mám chuť jej zatlieskať. Pani sa tvári nezúčastnene, len začne hlasno prejavovať obavy o pacienta vo vnútri. „Čo je tam tak dlho, čo ho operujú?“ Ide čakať ku dverám, aby sestričku vlastným telom vtlačila naspäť, keď sa otvoria dvere.

Konečne vplávam do ordinácie. Podvedome sa škriabem a plánujem, čo musím doma neodkladne preprať.

O tom, že z reproduktorov v strope sa na nás rinie ranná šou zoo európy dva, sa radšej nepochválim. Na dnes sa mi už minula žlč.