Inšpiráciou pre moje nasledujúce riadky sú ľudia, ktorým sa pri každej zmienke o psychiatroch, terapiách či antidepresívach zažne v srdci plameň boja a vykrikujú (čítaj *píšu na internete*) na každú stranu o farmalobby, o psychológoch-šarlatánoch, čo vás ošklbú o peniaze a pomôžu jedine svojej peňaženke a nie vám a v neposlednom rade tí, ktorí vám miesto ADčiek radia predpísať prechádzky po lese. Písať budem za seba, čiže za osobu trpiacu depresiou a ktorej keby namiesto Escitilu nakážete užívať dvakrát denne prechádzku lesom, skôr či neskôr ju nájdete obesenú na nejakom konári a nie radostne kŕmiacu srnky a veveričky s tým, že je vyliečená. 

 

Začnem teda asi obligátne, čo je to tá depresia? Som si však istá, že to všetci viac-menej viete, hlavne vy, ktorí s tým nemáte ani pol skúsenosti. Ak neviete, tak google.sk

 

Zvyčajne majú ľudia v hlavách zafixovanú predstavu o tom, že depresiou infikovaný jedinec (nie, nie je to nákazlivé, keby náhodou) je skrátka smutný, lebo sa mu v živote niečo škaredé prihodilo. Predstavujú si zamračenú či uplakanú tvár a k tomu: "Však to prejde, každý si občas poplače, choď do lesa." Mrzí ma, že pokazím predstavenie, ale tak to v mnohých prípadoch naozaj nie je a sme bytosti klasického charakteru, chodíme do školy/práce, máme kamarátov, rodiny, chodíme na pivo, koncerty, bavíme sa, usmievame... Takže zdanie môže klamať a neraz zistíme, že ten najväčší "pohoďák" berie ADčka, aby mohol vôbec vyjsť von a najviac životom sklamaná a trpiaca osoba skrátka len potrebuje pozornosť. Tým nechcem nič znevažovať, každý si v živote niečím prešiel a vyrovnáva sa s tým vlastným spôsobom.

 

Pre mňa osobne najsilnejším pocitom, ktorý pre mňa depresia pripravila, je prázdnota. Znie to paradoxne, ale práve ona je mojím najvýraznejším spoločníkom. Je to ako taký nádor, rozširuje sa, kam môže, napáda celé telo, všetky orgány... Jedine brány úsmevu nedokáže prekročiť a zostáva skrytá vnútri, kde všetko obracia na svoj obraz. Niekedy nastanú situácie, kedy ma úplne ochromí, nie som schopná komunikácie, dokonca ani pohybu, myšlienky sa úplne zastavia a vnímanie zanikne. Predstavte si to ako malú miestnosť bez okien a bez dverí, v ktorej je nakulminovaný niekoľkodňový hustý a ťažký toxický dym. Nič nevidíte, zadúša vás to a neexistuje cesta von. Vitajte v mojej hlave. Odrazu však pocítite slabý závan vzduchu a uvidíte celkom malé odvetrávanie, ktoré sa pokúša dym aspoň trochu rozohnať, aby sa tam dalo nejako existovať (rozumej *vyliezť z postele, usmiať sa*). To je zázrak zvaný antidepresíva, ktorý má za úlohu pospájať poškodené kábliky, aby vetranie fungovalo čo najlepšie. Vďaka nemu môžeme pôsobiť ako bežní ľudia a dokonca sa tak aj cítiť občas.

 

Rozháňať chmáry nám pomáhajú aj naši blízki a vieme cítiť ozajstnú radosť, nie sme liekmi otupené kreatúry, ako si mudrlanti myslia, v štádiách prázdnoty však nedokážeme naozaj nič a nie je to vaša chyba a nie, fakt nám nijako nepomôžete.

 

Okrem prázdnoty skrývame za úsmevom mnoho ďalších pocitov. Opäť modelová situácia - predstavte si, že stojíte pred zrkadlom a usmievate sa. Super nie? A teraz poďte do mojej hlavy - páli vás celé vnútro, zviera vám žalúdok, silno vám búcha srdce, najradšej by ste zvrieskli, zrkadlo roztrieskali a napichali si tie črepy do mozgu, aby vám dal pokoj. Potom si vzdychnete, dáte si tabletku a idete do práce/školy/von.

Inokedy stačí celkom malá záležitosť, napríklad  začujete v autobuse niekoho hovoriť „Tak veľmi sa teším na dnes, chýbal/a si mi,“ a vás premôže bezútešný plač, ktorý samozrejme musíte skrývať, ako sa len dá a počkať, kým sa dostanete pod perinu.

 

Existuje kvantum dôvodov, ktoré spustia takéto reakcie, často je to napríklad samota, lebo nechtiac alebo naschvál od seba odháňate ľudí, pretože sa buď bojíte, že ublížite vy im alebo oni vám. Premkne vás panická hrôza, že vás všetci opustia, práve preto, akí ste, že aj tak na vás nikomu nezáleží, že ste bezvýznamní a zavadziate. A preto namiesto toho, aby ste si vážili tých, čo máte, tak ich od seba odháňate.

Vieme, že to nie je správne, ale nedokážeme si pomôcť. Panika a pocity menejcennosti vryté v našom mozgu nám skrátka niekedy bránia jasne myslieť a reagovať rozumne.

 

Takže na záver všetky vyššie zmienené ingrediencie nasypať do hrnca, prihodiť sebaľútosť, zlosť, trochu ľahostajnosti, veľa potláčania a maskovania a dochutiť hľadaním všemožných únikov z reality. Nechať zovrieť a aj podávať vriace tak 3-krát denne.

Každý z nás má však vlastný „recept“, vlastnú podobu, poradie či intenzitu rôznych pocitov, s ktorými sa musí denne vyrovnať. Stáva sa aj to, že máme dobrý celý týždeň, nie iba deň či pár hodín, všetko to však závisí od vnútorného nastavenia jednotlivca a ne/úspešnosti liečby. Vtedy vieme aj prijať pomocnú ruku od našich blízkych, akceptujeme ich záujem o nás a snažíme sa vysvetliť, ako sa cítime. Niekedy sa však útecha nestretáva s pochopením, aj keď by sme veľmi chceli alebo sa jej skrátka vyhýbame. Objatia a pohladenia nám spôsobujú opačné reakcie, pocity beznádejnej rezignácie alebo zúrivej tvrdohlavosti: "Nechápem, o čo sa snaží, aj tak som stratený prípad." Znova opakujem, vy za to nemôžete a aj keď to tak niekedy nevyzerá, máme vás radi a potrebujeme vás nablízku.


Ako posledný príklad uvediem ešte to, že nás občas premôže silný pocit nespravodlivosti za to, čo sa vôbec stalo, prečo musíme touto škálou ťaživých pocitov trpieť práve my. Z mojich osobných skúseností sa môžem priznať, že som jednoduchý život teda nemala, prihodilo sa mi viacero nepríjemných životných udalostí a keď som z nich vyviazla a myslela si, že si konečne môžem vydýchnuť, prišiel pravý opak. Ako odmenu za výdrž som dostala depresiu. Skvelé nie? Myslela som, že to zvládnem, však som silná, prežila som si dosť, prežijem aj toto... Zachránil ma až v hodine dvanástej liek na predpis. Takže ak ma nabudúce pošlete do lesa a budete mi chcieť lieky vytĺcť z hlavy, ja vás so všetkou úctou a rešpektom k iným názorom pošlem do p...kelu. ;) 

 

P.S.: A nepýtajte sa nás na dôvod, prečo máme depresiu. Je to akoby ste sa niekoho opýtali, prečo má alergiu na peľ.