Vidláčenie, to je Sparta. Nie, nie taká buzerantská Sparta, kde parta chlapíkov s vyholenou hruďou v kožených gatiach nabodáva na pyje tlupy aziatov v nejakom priesmyku. Vidlák v gumákoch, rifliach z puberty, ktoré nezapne v páse a flanelke ročník 95, drží v jednej ruke vidly, v druhej fľašu slivovice a s postrekovačom na chrbte čelí tisícom, miliónom, ba občas aj miliardám útočníkov, valiacich sa na jeho záhradku. Stojí sám. Trhá, seká, páli, trávi a zašliapava. A na konci dňa si občas so spokojným úsmevom na tvári povie: „Keď zabiješ jedného, je to vražda. Keď zabiješ milióny, je to deratizácia. Či tak nejak.“ Alebo aj nie.


 

Válka s mloky šneky

Slizniak. Hovienkoidné stvorenie, ktoré väčšina nevidlákov pozná len ako niečo, na čo nechcete stúpiť, lebo to ide nahovno dole z topánok. Keby ste však boli takým šalátom, bola by to pre vás pekelná, vražedná nočná mora. Viete, čo je pre taký šalát útok slizniaka? To je ako by sa vás niekto pokúšal zavraždiť šmirgeľpapierom. A drel by vás intenzitou jeden ťah za dve minúty. Už si to predstavujete?

Spočiatku som si ani ja neuvedomoval, čo hrozí mojej záhradke. Ale potom prišla invázia. Z hlbín slizu sa tempom jeden meter za pol hoďku vyvalili nekonečné légie. Človek donesie zo záhradky za vedro šalátu a žena zrazu jačí, čo za bordel som jej to dovliekol do domu. Zdrbal som ju, že v ZOO chcela hladkať servala, ledva som ju od tej klietky odtiahol a tu jačí kvôli pár obživlým fekáliám s tykadlami. Však nech to prečistí. No, našla asi desať použiteľných listov a aj tie pre istotu vydrhla kefou pod tečúcou vodou. Idem po kapustu, hnije. Čosi do nej navŕtalo otvory. Kaleráb má po sebe vybrúsené jazdné dráhy. Paradajky samý kráter a tí píčusi ešte obžuli aj tie kolíky, ku ktorým sú paradajky priviazané. Následne sa začali lámať. Na mrkve obžuté všetko nad zemou. Dokonca som našiel jedného retarda vylizovať cesnak. Kriste, cesnak, čo má dokopy jeden a pol škodca. Pásavkám zemiakovým zožrali vajíčka. To by bolo fajn. Akurát ich zožrali aj s celými zemiakmi. To je napiču. Na zlepšenie nálady idem zbierať slivky, že ich uložím na zimu v kvapalnej podobe. Šecko na zemi oslizené. Tak to ma už fakt nasrali. Na dvore mi mraučí mačka, slizniaci obkľúčili jej misku s mliekom a nechcú ju k nej pustiť. Neveriacky zíram na to, ako môj domáci masový vrah v mačacej podobe nervózne krúži okolo tlupy slizúňov. Pes ich pár skusmo zožral. Grcal z toho dva dni, a potom sa im už tiež radšej vyhýbal. Prídem do domu, zapnem telku a tam O päť minút dvanásť a z obrazovky ku mne začne prehovárať tlupa prerastených slizniakov. Jebem na to. Toto je vojna.

Prvá ofenzíva: Inšpiroval som sa pri nej starou mamou. Keď som ju bol navštíviť, pobehovala po záhradke s kladivom a tĺkla po zemi. Chvíľu som vyjavene uvažoval, či nemá nejaké psychické problémy. Než mi došlo, čo robí. Aj ja som teda vytiahol z garáže staré kováčske kladivo, dedičstvo po dedovi. V domácnosti som preň nenašiel využitie. Zakaždým, keď som sa ním pokúšal tĺcť orechy, mi z toho vyšla strúhanka a modré prsty. Teraz poslúži. Pristúpil som k prvému slizniakovi, pozrel som sa mu do očí, povedal som mu „a teraz si v riti“ a tresol som mu rovno medzi tykadlá. Do večera som mal na záhradke asi 200 štvorcových hrobčekov naplnených francúzskymi delikatesami. Výhody tejto metódy: Je to fakt skvelé odreagovanie po ťažkom dni v práci. To si tak predstavujete, tento vyzerá ako šéf, jeb. Tento ako vedúca personálneho, jeb. Aha, servisák, čo mi robil kotol, jeb. Efektivita: parádna, nezaznamenal som žiadneho slizúňa, čo by prežil zmenu skupenstva tela zo želatínového na rozdzigané. Praktickosť: Pofidérna. Boha, viete, akú som mal na druhý deň svalovku? A to som zamladi v paletárni zbíjal spodky. Paradoxne ma ani tak nebolelo rameno, ako skôr chrbát a stehná, keďže som si musel ku každému hňupovi čupnúť. A navyše túto techniku nemôžete aplikovať, pokiaľ nachytáte páchateľa na úrode. Teda môžete, ale úroda potom vyzerá dosť zhúžvane. Ja som ich z úrody pekne zložil a až následne prásk po gebuli. A keďže som nemal rukavice, však načo, mohol som večer premýšľať, ako dostať z prstov vrstvu hnedého, lepkavého slizu. Mydlo, horúca voda, nič. Drhnutie o uterák, nič a zadrbaný uterák. Lieh, nie. Riedidlo, nie. Nakoniec zabralo, keď som 5 minút prstil balenie Solviny. Zišlo to však asi aj s hornou vrstvou pokožky.

Druhá ofenzíva: Obkukaná od fotríka. Roxorová tyč s nožom navareným na konci. Proste taká vychádzková palička. Sa prechádzate po záhradke a podrezávate krky, chrbty a oči. Výhodou je, že slimáky sú kanibali a keď objavia kamoša s vypustenými črievkami, tak si na ňom pochutnajú, namiesto aby liezli do vášho šalátu. Opätovne som však videl problém v praktickosti. Môj otec je tvrdohlavý typ človeka, ktorý keď si niečo vezme do hlavy, tak to musí dokončiť. A tak si vzal do hlavy, že bude rátať, koľkých podrezal. Vraví mi, prvý deň 147, druhý 104, tretí 96. No, klesalo to. A potom dva dni pršalo, ta som neliezol na záhradku, a následne 189. Ja osobne netrpím matematickými úchylkami, čiže som len rezal, rezal a slimákov stále po chuja. Ešte sa to k tomu podpísalo na mojej psychike. Začali ma mátať nočné mory. Sa mi snívali veci, ako idem po pláni v károvanej sukni a s ksichtom natretým na modro. A na mňa sa valí armáda dvojmetrových slizniakov. Tasím meč a rúbem hlava-nehlava, oči-neoči. Keď v tom sa na mňa vyrútila desaťmetrová slimačia matka a ja som bol už po pás zapadnutý v slize. Tá ľudská psychika je pekné svinstvo.

Odpozorované ofenzívy: Začal som pozorovať susedov ako čelia tejto smrtiacej invázii. Jedného vidím, ako pobehuje po záhradke s bielym vreckom a čosi sype na zem. Že čo robí? Solí slimákov. WTF. No ono to fakt funguje. Pár som ich nahádzal do vedra, vysolil, čáry-máry zadymilo sa a bola tam ovsená kaša. Nechutnal som, ale tak to vyzeralo. Akurát vysoliť si záhradku, čo by mi tam asi tak narástlo? A prečo ho radšej nerozšliapnuť alebo nepoliať naftou a zapáliť? Túto metódu som hneď zavrhol, zaujala ma však metóda suseda z opačného konca. V našom vidlákove máme jedného Maďara. Pištabáčiho. Že je jediný, vieme podľa výsledkov volieb. SMK tu má každé voľby presne jeden hlas. No a on si sem dovliekol proti slimoušom zbraň veľmi špeciálneho kalibru. Kačky. Ale kebyže normálne, on dovliekol dákych bežcov. To vám je niečo pekelne neforemné s dlhým krkom, ešte dlhším trupom a krátkymi nožičkami a prdelou. Na prvý pohľad sa vám ani nechce veriť, že by to bolo schopné pohybu bez toho, aby si to neroztrepalo hubu. Mno a tieto stvorenia božie normálne že žerú slizniakov. A k tomu sú to kačky. Chápete. Čo už je lepšie než pečená kačka? Trtka... no u nás dlhodobo ženatých napríklad pečená hus, ale to je jedno. Hlavne, že to čistí tie beštie a dá sa to spracovať na zimu. Samozrejme, musia tu byť aj isté nevýhody. Trebárs Pištabáči si ku mne chodil prosíkať o šalát, lebo ten jeho mu kačky zožrali. Chacha. Plus kačky sú vám také zariadenia, čo jedným koncom do seba neustále niečo tlačia dnu a druhým z nich furt niečo kydá. Asi najzasratejšie bytosti, ktoré poznám. A potrebujú bazén a... prozatím skúsim niečo iné. Hádam nejaké tie defenzívne stratégie.

Prvá defenzíva: Na internetoch som sa dočítal, že slimáky vraj neprelezú cez štrk. Fasa rada pre predmestských kvázividlákov, čo majú pri bytovečke záhon 2x2 metre. Ja mám 20x300 metrov a pri premýšľaní nad tým, či obštrkovať alebo nie, som dospel k názoru, že ma asi lacnejšie vyjde menšia vilka s bazénom. Nehovoriac o tom, čo vás už pri kosení záhradky strunovou kosačkou poteší viac, než keď si to ňou napálite do kôpky štrku. Snáď len keď ňou napálite do hŕbky slizniakov. Miláčik, od čoho máš takú bodkovanú tvár? Ale písali tam aj o možnosti použiť piliny. Ako správny vidlák kúrim drevom a každé leto spríjemňujem ľuďom rána zvukom cirkulárky. Piliny teda nie sú problém. Nie na celú záhradu, ale podsypem aspoň jahody. Nooo, kým bolo teplo a sucho, bolo fajn. Enem slizniaky keď je sucho a teplo nevyliezajú. A keď poprší a dážď zamieša piliny do zeme, vtedy vylezú a prelezú. A keď piliny nahnijú, tak si v nich sviniari urobia grupensexpárty a nakladú do nich vajíčka. Rovno pod moje jahody, kurva.

Pivná defenzíva: Áno, dobre čítate. Pivná. Využíva sa pri nej skutočnosť, že slizniaci majú jednu ľudskú vlastnosť. Sú to alkoholici. Do plastovej fľaše vyrežete otvor, nalejete pivo, čo vám kamarát čašník pozlieval po klientoch a pozapichujete fľaše po záhrade. Tlupa papľuhov tam dolezie, ožerie sa, padne do piva a utopí sa. No krásna smrť. Ani neviem, či si ju zaslúžili. Prvý pokus mi však zlyhal. Urobil som do fliaš priveľké otvory, dostal sa k nim môj pes a šecko pivo ten vymrdaný korheľ vychľamtal a následne dva dni prespal pod čerešňou. Druhý pokus spojený so zavretím psa do protialkoholickej voliéry bol úspešnejší. Reálne som nachádzal telíčka na dne fliaš. Akurát pôsobením času pivo oslablo. Slizniaci tam chodili naďalej, ale tentokrát z dôvodu vytiahnuť z dna fľaše marinovaných rodinných utopencov a dať si ich na večeru. A v krčme sa po mne tiež začali pozerať ako po zúfalej socke, keď som tam piaty raz došiel so žiadosťou o zliatky. Čašníkom sa ťažko vysvetľuje „ale veď to je pre slimákov“.

Bylinková defenzíva: Pobral som opäť rozumy z netu. Slizúni majú naprd zrak a riadia sa hlavne superčuchom. Ak si obsadíte záhradu silne voňavými bylinkami, neprejdú, resp. neobjavia vašu zeleninu za pachovou stenou. Poradil som sa s manželkou pri výbere bylín. Vraj má rada bazalku. Tak som vysadil bazalku. Veľa bazalky. A asi by som to nebol ja, keby sa niečo nepokakalo. V obchodoch vidíte bazalku ako také drobné lístočky v črepníkoch. Na googlefotkách tiež, vraj to kvitne na bielo alebo na fialovo a dorasta do polmetrovej výšky. Jasné. Tá moja vyrašila do výšky meter päťdesiat a zakvitla milionom drobných žltých kvietočkov. Namiesto bylinnej záhradky som mal teda bylinné stromoradie. Pach fungoval bohovsky. A nielen na slizniakov. Keď som bol poblíž a zafúkal vetrík, tak sa aj mne zatmelo pred očami. A počas kvitnutia som chodil na zeleninu len po nociach. Ten pach totiž nalákal včely z niekoľkokilometrového okruhu a v bazalkovom háji to bzučalo ako na blackmetalovom koncerte. Som síce imúnny voči včeliemu jedu, ale imunitu na bolesť z bodnutia som zatiaľ nezískal. A potom za mnou došiel foťko, že bol vytočiť med od mojich (svojich u mňa bývajúcich) včiel. Vraj dáko divne páchne. No hádajte po čom. Inak. Len tak medzi nami, nekúpite pár kíl sušeného bazalkového dreva?

Elektrická defenzíva: Elektrický ohradník? Pán policajt, k tejto téme sa odmietam vyjadrovať. A pani suseda, ten váš kocúr podľa mňa zahynul prirodzenou smrťou. Samovznietením. Alebo behal počas búrky po stromoch a jebol ho blesk.

Finálny boj: Od začiatku vojny som vedel o modrých granulkách. Píšem granulkách, nie pilulkách. To je taká otrava, ktorú slizniak spapá a skape, a potom slizniaka spapá jeho bratranec a skape tiež. A po čase máte okolo misky s otravou peknú kôpku zdochlín. Potom viem ešte o takých nemodrých, po ktorých vám neskape mačka, prípadne pes a sú dvakrát drahšie. Keďže som blbec, snažiaci sa veci riešiť ekobiodebilne a hlavne zadarmo, pristúpil som k tejto metóde až na záver. Myslíte, že mi vyhrala vojnu? Hovno. Vyhubili ich (aspoň dúfam) dve hovadsky suché letá po sebe. Vyschla tráva, vyschlo pole, vyschli slizniaci ... hej, aj úroda vyschla, ale nesťažujem sa.