Nonseremed turbo agresor

Dnes si povieme niečo o bodavom hmyze a bzučivých vojnách. Keďže pochádzam z rodiny včelárov, mám s bodnými zraneniami bohaté skúsenosti. Takže si poďme pekne po poriadku prejsť, čo všetko ma už opichalo:

Včely – s tými som nikdy vo vojne nebol. Vždy som sa s nimi snažil spolunažívať. Len nie vždy mi moju lásku opätovali. Už od detstva mi starí včelári vysvetľovali, že včielka ma len tak bezdôvodne nepichne. To je fakt. Ale tie dôvody, prečo človeka napadnú, sú také... také hmyzie. To, že ju pritlačíte – OK, beriem. Niekto sa obšmieta okolo úľa – kaman sistas, nabijeme tomu čurákovi hubu. Blíži sa búrka – jasné, to dáva logiku, vonku zahrmí, treba niekomu ublížiť. Voňavka – ja ti dám machliť sa, ty buzík. Alkohol – zomri, ožranisko sprosté. A teraz si vezmite, že oni kvôli takýmto kravinám podnikajú samovražedné útoky. Kozojebovia z ISIS sú proti nim šuvix. Z útokov, ktoré som okúsil na vlastnej koži, bol najchutnejší ten, keď ma otec poslal zložiť roj zo stromu. Vysvetlil mi po telefóne postup, desaťkrát ma ubezpečil, že rojové včely sú pokojné a neútočia a že do dvoch hodín je u mňa. O dve hodiny nato som mu veľmi, ale veľmi škaredo nadával. Zdrhať som začal už po dvoch minútach od pokusu o zosypanie včiel do rojničky a manželka mi na tele našla pekných 15 žihadiel. A to som mal kuklu a zakrytú značnú časť tela. Otec mi ospravedlňujúcim tónom oznámil: „Hups, ono existujú aj hladové roje, no a tie až tak veľmi pacifistické nie sú, skôr naopak.“ Síce mám vybudovanú imunitu na včelí jed, ale pri bee multipiercingu sa na mňa pravidelne imunita vyprdne a následne má pekelne svrbí celé telo.

S tou imunitou je to inak tiež zaujímavé. Poznám ľudí, čo im po jednom žihadielku opuchne krk a hneď žobronia o adrenalín. Chudáci alergici žijúci na vidieku. Ja som na tej svojej imunite musel tvrdo pracovať, po prvom bodnutí som opuchol ako hruška, po zásahu medzi oči som mohol ísť hrať ET mimozemšťana, ďalšie, ďalšie... a človek zrazu neopúcha, nereaguje, pohoda. No a potom je tu moja drahá. Dovliekol som ju z mesta do vidlákova. Nikdy v živote neopichaná pásikovaným hmyzom. Keď schytala prvýkrát, tak 15 minút hysterčila na tému „a nezavoláš mi sanitku“ a... nič. Total nič, žiadna reakcia tela. Druhýkrát schytala na krk a nič. Tak ona vám je imúnna len tak od prirodzenia. A na moje prekvapenie to zdedila aj dcéra. Trojročná zbierala kvietočky aj s osadenstvom, z dlane som je vytiahol žihadlo so spätným háčikom, na ktorom boli zavesené črievka. Útočníka som identifikoval hneď. Decko revalo ako o život dobrú hodinu a ja som zas neveriacky čumel na drobný červený fliačik na jej dlani, ktorý po chvíľke zmizol a to bolo všetko. Pfff, že akí protekční.

Zbehnime si teda, ako sa brániť, keď vás včielky napadnú. Jedna zo základných vecí, ktorú treba pochopiť, je, že vás popri bodnutí označkujú feromónmi. Tými vám namaľujú terčík na čelo. Uštipli ma dve, tri... hádam si už dajú pokoj. Nie, nedajú, presne naopak. A berte do úvahy, v úli ich je v lete cca pár desaťtisíc. A včelí jed je vraj najtoxickejší zo všetkých bzučivých jedov. Metóda 1: predkloním sa, chaotický trepem rukami a jačím – celosvetovo najrozšírenejšia a najmenej efektívna technika. Tu vás musím upozorniť na istý fakt – v znakovej reči včiel chaotické trepanie rukami značí „tvoja matka je štetka a šuká s čmeliakom“. No nezabili by ste hajzla, čo vám takéto ukazuje? Metóda 2: Zdrhanie. Občas funguje. Včela však lieta rýchlosťou 60 km/h, môžeme teda polemizovať, do akej miery ste reálne zdrhli. Ak ich dostatočne naseriete, tak si to odseriete aj za behu. Metóda 3: Nechať ju zapliesť sa do vlasov a následne jej a zároveň aj sebe jednu fajnovú pridrbať. Skvele funguje u žien a metalistov. Metóda 4: Švacnúť sa o zem a baviť mŕtveho chrobáka. Prúžkované sestry vám to ale len tak hneď nezožerú. Asi tak pätnásť minút si poležíte, kým budú ponad vás krúžiť, loziť a cvične vás nabodávať. Ak máte po ruke bazén, tak do bazéna. Na ako dlho zadržíš dych, cukríček? No už si vystrčil papuľku, prásk. Metóda 5: Vbehnúť do davu iných ľudí. Pokiaľ nie ste označkovaný, naprášia to pokojne do nich a vy môžete vyviaznuť s čistým štítom. Bodnú predsa vždy iba raz. Riskujete akurát istú spoločenskú neobľúbenosť. Tak. Dúfam, že vám moje rady pomôžu, mne veľmi nepomohli a každé leto bývam opätovne preočkovaný.

Osa obyčajná, latinsky: Lezba Vulgaris, ľudovo: páľ už do piče, ty kurva vyjebaná. Zvieratko mimoriadne obľúbené u zmrzlinárov, cukrárov a zberačov prezrelého ovocia. Ani nejdem počítať, koľkokrát som pri zbere hrušiek a sliviek chytil nedopatrením do ruky pripitú osu. Tá sa najprv zahryzne a potom drb žihadielko. A keďže nemá spätný háčik, môže bodať do osprostenia. V prdeli to má namiešané o niečo menej agresívne ako včely, nikdy som nemal výraznejšiu reakciu, ani keď som schytal viac injekcií za deň. Osobne ich pri zbere prefackávam, odporúčam vám ale oháňať sa po nich len v prípade, ak máte reálny záujem trafiť. Podobne ako seremed aj nonseremed neznáša zmätené rapovanie. Extra sranda nastáva, ak si vo vašom skladíku, bejváku, podkroví alebo kadibudke postavia hniezdo. A to si potom s obľubou dosť agresívne chránia. Samozrejme vám ako psychicky zdravému jedincovi ako prvé napadne pri pohľade na papierovú konštrukciu chytiť zapaľovač aaaaa... poistiť si dom pre prípad požiaru. No nie, ako správny ekoaktivisti sa plížením-plazením potajomky v noci priblížite k hniezdu. Natiahnete naň igelitku, rýchlo uzavriete izolačnou páskou, odpílite stopku. Vložíte do darčekovej krabice, pred uzavretím jemne poškodiť igelitku. Dobehnúť k dverám najmenej obľúbeného suseda, cink, cink a utekať. Vzhľadom na to, že väčšina mojich neobľúbených susedov už vymrela na mŕtvice, používam ešte lepidlovú metódu. Obojstranne natrieme papier alebo látku lepidlom a džabneme na hniezdo. Žltočierni sa budú snažiť cudzí predmet odpratať a zmenia sa na krmivo pre vtáčiky.

Mäsožravé osy: to sú tie s dlhým tenkým driekom. Tieto považujem za mimoriadne užitočné, čistia záhradky od hávede. Akurát raz som si takto vyrazil s karbobrúskou v ruke rekonštruovať starý plot. No a oni mi v tom plote nenahlásili trvalý pobyt. A zrazu som bol uprostred gangbang párty. A bol som tým prcaným. Mäsožravce majú jed iný, taký červenofľakatý kurvasvrbiaci. Svrbí, svrbí, svrbí, týždeň kua.

Čmeliak: pfffff, netrapošte. Bamblbíka môžete pokojne aj pohladkať.

Hmyzie uhryznutia: nebudem tu písať detinskosti typu, ako to bolí od mravca, lienky. Za seriózne považujem len jedno hmyzie uhryznutie, čo som zažil. Pavúčica Pradiarka ma švacla v jahodách. Teda, ja som jej švacol nedopatrením do pavučiny a dala mi to vyžrať. Zelenkavý pavúk mi zanechal fajnovo hnisajúcu ranku. A nie a nie sa hojiť. Stále z toho niečo tieklo. Zlatú medailu v kategórii mokvajúca rana získava... pradiarka bohvieaká – pozeral som na nete na fotky, telo sedí ale tá moja bola zelenšia od všetkých tam nafotených.

Krém de la krém: Sršeň. Obria pásikavá mucha vydávajúca typický vrtuľníkovytý zvuk. Sršne sú vcelku kľuďasi, pokiaľ nie ste včelári, tak ich môžete považovať dokonca za užitočných kľuďasov žerúcich komáre, muchy, pavúky, modlivky a tak. Ja som si takto jedno nedeľné poobedie vyrazil na zber hrušiek. Mám jednu prehistorickú hrušku. Nie veľmi vhodnú na konzum, drsná šupka po zahryznutí vydá zvuk, ako keď sklovina drie o brúsny kameň, takže väčšina ľudí do týchto hrušiek zahryzne len raz. Ale viem hrušky spracovať inak. V korune to už vcelku žilo. Osy hrušky odstopkovávali, muchy osierali, babôčky pávooké hľadali v hruškách štrbiny a strkali do nich cucáky a bohviečo ďalšie. A nad tým všetkým krúžila partička sršňov a odchytávala si nakvaseným ovocím osprostený hmyz. Počas zberu som si periférne všimol jednu vec. Sršne prilietajú-odlietajú do a od mojej drevárne mixnutej so skladom náradia. Ta toto nie, chalani. Zbežná kontrola mi ukázala, že vlietajú do starého práchnivejúceho úľa, ktorý sa tam povaľoval z mne neznámych dôvodov. Natiahol som včelársky skafander, kuklu, nabil som dymák a skusmo som nadvihol vrch úľa. Papierová guľa bola nalepená pod strechou, ozval sa zvuk ako pri štarte formuly 1 a ja som panicky zdrhal, nespoliehajúc sa na skafander. Posilnil som sa trocha slivovicou a hrdinsky som sa vrátil, vyzbrojený lepiacou páskou. Oblepil som všetky možné aj nemožné otvory a pre istotu aj celý úľ. Desaťkrát dokolečka. Pripravil som na záhradke vatru. Keďže bolo horúco, zložil som skafander, veď už nič nehrozí, či? Keď sa ohník rozhorel, schmatol som starý úľ a šmahol ho v ústrety plameňom. A tu sa to posralo. Po dopade úľ praskol. Aj keď som reagoval rýchlo a zahádzal prasklinu, dvaja drsňáci preleteli plamene. A boli nasratí. Prvého som spakruky trafil cez pysk a rozšliapol som mu krk, druhému som päsťou vrazil medzi oči a následne mu rozdupal hlavu. Jo, tak to bolo. Problém bol akurát v tom, že sa mi ich podarilo trafiť až po tom, čo mi nabodli ľavačku. Fajnotka, ako sa patrí. Niečo ako kŕč, akurát sa vám ten kŕč v mieste vpichu snaží vyliezť von z ruky. No mňamka. Čupol som si a meditoval som – upokojoval som sa mantrou kurvapičakokotjebať. Keď nezabrala, šiel som sa upokojiť slivovicou. Tá síce tiež nepomohla, ale bolesť ma už srala menej. Po alkohole rastú ramená. Narástli aj mne, hrdinsky som si povedal - a čo, kvôli dvom zmrdom nedokončím hruškovicu? Pche, a už som bol na strome. Po chvíľke to zrazu prišlo. Biele rýchlo kmitajúce body pred očami a v ušiach hukot mora.

Otvoril som oči. Hlavou preleteli základne otázky života: Kde som? Čo tu robím? A prečo mi z nosa trčí konár? V dlani pravej ruky som pocítil pálčivú bolesť. Pri páde som sa pravačkou skúšal zachytiť. Podarilo sa. Konár hrušky mi vďaka tejto mojej šikovnosti oskalpoval dlaň. No pravačkou si to robiť istú dobu nebudem. Pri pokuse zaprieť sa o ľavačku sa mi opäť zatmelo pred očami. Tak ani ľavačkou. Padol som na ňu tak obratne, až som si vlastným lakťom narazil rebrá. Neobratným brušákom som sa pozbieral, dotrepal sa k telefónu a urobil som to, čo by na mojom mieste urobil hádam každý z vás. Začal som zháňať ľudí, čo mi dokončia hruškovicu. Potom som sa odtrepal hľadať dáku zdravotnú pomoc. Za svojou manželkou. Tá sa zachovala ako tradičná žena, na striedačku ma päť minút ľutovala a o päť minút mi už nadávala do sprostých debilov. Ja som sa popritom celý čas snažil dostať k slovu s tým, či by nebolo vhodné na úvod ma poliečiť, ofáčovať, následne nadávať. Dala mi za pravdu a prikázala mi ľahnúť si. Jeden luster, dva lustre, tri lustre, zaujímavé. Toľko som ich určite v obývačke nemontoval. Z meditácií ma vytrhla láska má. Nenašla nič na dezinfekciu, tak mi do rany uliala 76 % jabĺčkovicu. Ritný zvierač to natesno stihol. Ďalej už len v skratke.

Štyri hoďky pred chirou – kde vás to bolí? Tu. Tu? Heeeej, do piči, tam. A ešte tu. Tu? Kuuuurva tam. No musí pošúpať, bo inak by to ani chirurg nebol... odtiaľ na röntgen... ty kokso, vo vidlákove nám zrekonštruovali röntgen. Dvere na fotobunku. Za nimi obrovský barový pult s dvomi sestrami. Dostanete čísielko. Obrazovka. Zaznie tididi – na obrazovke sa zjaví: pacient 65, dvere 3. Paráda. Po chvíľke sestra od barpultu zagáni do davu dôchodcov. „Kto má 65? Hej, babka, aké máte číslo?“ Tididi 65-3. „Jaké číslo? Na tom papiriku, co sce mi dali?“ Tididi 65-3. „No pokukajte, ja nevidim,“ klopýta babka o paličke k barpultu. Tididi. „Babka, šak ste na rade, dvere tri.“ Babka vyrazí do priestoru, zasekne sa. „A kam mám ísť?“ Tididi 66-4. A to som ja. Vyrazím do chodbičky, keď sa zrazu otvoria dvere 3 a z mamografie vyrazí na chodbu babička 65. Spoza chrbta po nej reve doktorka „Babka, do ordinácie, nebehajte holá po chodbe!!!“ No boha, moje oči, vidíte, akú traumu mi tie sršne spôsobili.