Utrpenie mladého bio-farmára

Bio farmárčenie je trend. Je to fenomén modernej doby. Jesť zdravé jedlo, nehnojené, nestriekané a dvakrát drahšie. To je symbol prestíže. A podľa tradičného slovenského vidláka je to ešte aj totálna chujovina, ktorú si vymysleli mestskí trtkovia. Takí, čo dopestovali akurát tak muškát na balkóne. Klasický vidlák považuje farmárčenie za šport. Vrcholový šport. Kto nedopuje, ten nemachruje.

Trebárs v období zemiakobrania popadne miestnych bandurkové šialenstvo. Celú jar tlačili do zeme dusíkaté hnojivá, okopávali, osypávali, pleli, fúkali do poľa mandulinkocidy, plesňocidy,  burinocidy a kadejaké ďalšie deicidy a teraz prišiel čas všetkým ukázať. Rodina vybehne na pole so štyrmi vedrami – na superveľké, veľké, sadbové a pre svine. Každá kategória má vlastný mech. Ak sa náhodou niektorý sused pristaví pri plote s otázkou „ta aké máte?“, okamžite sa siahne do mecha superveľkých, vytiahne sa zopár zemiakových ragbylôpt „no pozri, toto mi narástlo“. Zo svojich susedov mám občas pocit, že celé leto hrdlačia len kvôli tomuto jednému momentu.

To isté platí pri paradajkách, paprikách, kukurici, kapuste, uhorkách... proste nejde o to, či je to zdravé, či je to chutné, tu ide o to, že je to krajšie ako u suseda a na tom záleží. No a do takéhoto prostredia som sa prisťahoval ja so svojou mestskou paničkou. U mňa to bol návrat ku koreňom. V prípade manželky veľké dobrodružstvo. Doviedol som ju k záhradke a povedal som „tu bude môj ovocný sad“ a ona mi na to „a moja bio-záhradka“. S tým som nerátal. To ako fakt? Dievča z mesta chce záhradkárčiť? Bio-záhradkárčiť?  No však dobre, no. Bude sranda.

Hneď úvod do farmárskej sezóny bol zaujímavý. Dva dni po nasťahovaní manželka jebla z pôjda a s komplikovanou zlomeninou nohy sa odsťahovala späť k rodičom. Zostal som sám. V cudzom dome. Starom vŕzgajúcom cudzom dome na okraji vidlákova. Ulička, v ktorej bývam, je slepá a v noci neosvetlená. Krásna tmavá noc. Z diaľky počuť kvákanie žiab a cvrlikanie cvrčkov. A vtom dupot. Popod moje okno. Zasvietim – dupot stíchne. Zhasnem – dupot, šuchtanie. Zasvietim – stíchne. Pozerám po tme z okna – nič. Svietim mobilom z okna - nikde nič. Ľahnem do postele – dupot. Nezaspávalo sa mi najľahšie. Ale veď som chlap, nebojím sa. A ten nôž som si dal pod posteľ len tak, proforma. Na druhý deň sa nočná situácia opakuje. Neverím na duchov, ale niečo neviditeľné mi dupe pod oknom a ja neviem zaspať. Sral to pes, musím sa tomu postaviť. Vyzbrojím sa.

V miestnom elektre sa pýtam na najvýkonnejšiu baterku. Chlapík mi ju predal so slovami „s touto keď pôjdete na rande, tak zasvietite babe na cecky a hneď uvidíte, či natural abo vypchávky“. Síce odrbával, ale musím mu uznať marketingové schopnosti. Zbavil sa najdrahšieho baterkového stojáka na predajni a ja som odchádzal s úsmevom. Následne som začal vyberať zbraň na večer. Vidly, sekery a motyky som zavrhol. Musí byť jednoručná, šikovná. Kuchynské nože? Nieee. Kladivo? Nie, nemotorné. Lopatka? Vrazím mu ju do ľadvín, keby som nevedel, kde má ľadviny,  tak mu ňou rafnem medzi guľky. Nie, nie. Železná kefa na čistenie komína? Príliš sadistická. Nakoniec mi do ruky najlepšie sadla malá sekerka. Taký tomahavk. Noc, môžeš prísť. Aj prišla. A s ňou dupanie. Vyplížil som sa zadným vchodom, po špičkách poskakujem, v rukách baterka so sekerou a... ale to nie je dupanie. Oknom skreslený zvuk pripomínal dupanie, ale to je... to je funenie.

Vyskočil som pred dom, rozsvietil som baterku a zíral som na môjho prvého záhradného bio-pomocníka. Pichľavá gulička sa predo mnou stočila a robila „ha pfuuu, ha pfuuu“. Debil, debil, debil, debil. Ani neviem, či som nadával sebe alebo ježkovi. Jednoducho som svietil v spálni, lietajúca nočná háveď sa otrieskala o okno a ježo si došiel pochrúmať, čo padlo na zem. No a dáky debil kvôli tomu tri noci poriadne nespal. V neskorších fázach farmárčenia, keď som už mal psa, mi pichľavec zabezpečil tiež pár prekvapení. Ráno vyjdete na dvor a uprostred máte metrový kráter s ježom na dne. Na okraji krátera stojí váš pes a pozerá na vás pohľadom iniciatívneho blbca „aha, ja robím, čo môžem“. Jop a ešte niečo, dúfam že viete, prečo je ježko pomocník. Ufunený frfľoš nežerie jabĺčka, ale hmyz, slimáky, hady, myši a tak.

Ešte kurióznejším spôsobom som sa zoznámil so svojím ďalším záhradným bio-pomocníkom. Stojím jednou nohou na rebríku, druhou na čerešni. V jednej ruke vedro, druhou oberám. Spolieham sa, že nárazové vetry spia. Zrazu vidím suseda. V očiach má šialený výraz, v rukách drží vzduchovku, mieri do korún stromov a vykrikuje „Zabijem, zabijem, zabijem.“ Rýchlo zliezam zo stromu a prihováram sa mu. Chlapík sa zjavne potrebuje vyrozprávať. „Že sluchaj, sedím si takto pri obede, pohodička, zrazu sa mi začne otriasať celý dom. Jak keby mi doň dakto zavŕtal zbíjačkou. Vybehne von a ten kokot ďateľ mi jebe ksichtom do fasády, len z nej tak polystyrén prášil. Aha, tam je, kokot. ZA-BI-JEM!“  Dohovoril som mu. Chránené zviera, užitočné. Dom má poistený. Nakoniec ho nechal žiť a šiel volať poisťovni. Či sa mu poistka vzťahuje aj na vtáčí vandalizmus.

Ďateľ je ďalší bio-pomocník, na ktorého nedám dopustiť. Pravidelne ho vidím makať v mojom ovocnom sade. Do konfliktu s ním sa však dostala aj moja rodinka. Nechali sme si namontovať plastové okná so sieťkami, čo nám konečne umožnilo spávať pri otvorenom okne bez strachu z komárieho pišťania pri uchu. Oproti spálňovému oknu mám takú štvormetrovú košatú magnóliu. Oproti cez cestu stojí starý drevený elektrický stĺp. Káble už na ňom nie sú, len ho nemá kto spratať. O 6:00 sadne na magnóliu ryšavý vtáčik. O 6:05 sadne na stĺp ďateľ. TrilililLYLYLYlilili-ratatatatata. O 6:06 do mňa v posteli štuchá manželka rukou. „Vyplaš tých dvoch chujov a zavri okno!“. Pravidelné hudobné vystúpenie dua Ryšavec-Červená čiapočka jej veľmi nesadlo. Typickí slovenskí vtáci. Zneužívajú postavenie chránených zvierat a rušia nočný pokoj.

Poďme si však už povedať niečo aj o samotnom farmárčení. Prvá bio-plodina, ktorú sme nasadili, boli tradičné zemiaky. Aby som bol presný, ja som sadil a žena so zlomenou nohou v sadre sedela na brázde a iritovala ma. „Dúfam, že si nehnojil zem?“ „Nie, šak stála pár rokov ladom, načo?“ „Nebudeme ani striekať.“ „A keď prídu mandulinky?“ „Som čítala na internete – normálne ich zbierajú do vedierka“. „Ta ale my máme desať šórikov po päťdesiat metrov. Si mala povedať, že chceš mandulinky zbierať ručne, by som ti drbol štyri zemiaky do kvetináča a otriasaj si ich“. No nedalo sa s ňou. A vopred som vedel, ktorý idiot pôjde tie pásavky zbierať a že ona sa vyhovorí na zlomenú nohu. Keď sa objavili prvé, ofučaný som vyrazil s tým, že nazbieram pol vedierka, potom nasratý dorazím späť, že takto sa to nedá a musím striekať. A tu som sa prekvapkal. Niet boha nazbierať pol vedierka a od polovice pole takmer úplne čisté. Nachádzal som však ležoviská. S pierkami. A ďalšie a ďalšie. Tak ja vám chovám bažanty a ani o tom neviem. Následne som bol poučený miestnymi o jednom tragickom príbehu – starý pán mal bažantnicu – opitý ich šiel kŕmiť, bažanti ho premohli, zmlátili, temer podrezali a ušli. Chlapi v krčme určite niečo prifarbili, ale pravdou je, že k úniku bažantov došlo a moja dlhšiu dobu zanedbávaná záhrada im prišla ako skvelý úkryt. Na parádu. Nakoniec som tie mandulinky poriešil fakt bio. Neskôr bolo pár rokov, keď to u mňa flákali a musel som aj striekať, ale pokiaľ pestujem kukuricu, mám takmer istotu, že sa pán modrokrký a pani bodkovaná zastavia.

A znova musím spomenúť aj isté nevýhody. Vedľa zemiakoviska som vysadil klasické kombo kukurica – fazuľa. Kukurica vyrastie do výšky a fazuľa sa na ňu naťahá a ľahšie sa zbiera. Chodím si takto popri fazuli, žmúrim do lístia hľadajúc suché struky, zazriem čosi hnedé, zohnem sa a ... vyhyhyhyhyhy ... s piskľavým jačaním mi dvadsať centi pred nosom preletí sliepka bažanta. Zhlboka dýcham. Ešteže nie som kardiak. Po minútke rozmrznem. S rozpačitým úsmevom zamrmlem čosi o pizdách slepačích a idem ďalej. Po chvíľke sa už aj usmievam, keď vtom ... vyhyhyhyhyhy. Rovno spod nôh. Ja to jebem, na toto sa nedá zvyknúť. Bažanty proste a sproste nikdy neutekajú. Zaľahnú a čakajú. A keď na nich idete šliapnuť, tak zrazu so všetkou pompou a desným jačaním vám vzlietnu popred nos. Ak máte nábeh na infarkt, na bažanty pozor.

V ďalšej bio-vojne som sa ocitol vďaka voškám. Jeden deň máte krásne zelenú záhradku, druhý deň objavíte polku listov postáčanú a vysychajúcu. Na ríbezliach je kopa drobných zelených bodiek, na čerešni a fazuli čierne bodky, jabloň a slivku napadli sivé, na hruške sú hnedé, na orechu žlté. A všade okolo nich légie mravcov. Robia im bodyguardov a vošky im za odmenu umožnia vylízať im riť. Najnebezpečnejšie sú pre mladé stromčeky a štepy. Vytešujem sa z vlastnej šikovnosti, tridsať stromčekov som zaštepil a všetky sa ujali. Vrátim sa po týždni z pracovnej cesty a nájdem len obschnuté pahýle. Pri napadnutí mladých rastlín kašlem na bio, namiešam Karate a striekam ako besný. Naopak pri stredných a veľkých stromoch som ekoaktivista. Mnohokrát aj keď nechcem. Včelári mi zakázali striekať kvitnúce stromy, manželka zase stromy s plodinami, lebo to predsa chceme jesť. Ja ani veľmi nie, skôr piť, ale viete ako, robíme to pre deti. Konkrétne v tomto prípade nerobíme. Tak som sa rozhodol testovať prírodné metódy.

Guuugel – prvá stránka, nejaká pani píše, že ružičky kefuje od vošiek zubnou kefkou. Žiadnu chémiu netreba. Hmmm, pozriem z okna na svoje dve čerešne. Kebyže mi UPSVaR požičal zo sto nezamestnaných, vykúpim miestny trh so zubnými kefkami, do týždňa ich dáme. Ale budem potrebovať postaviť lešenie. A dákych koordinátorov. Furt tie problémy s logistikou. Staré dobré časy, keď sa Tutanchamón opil z kvaseného jačmeňa, navečer narýchlo zohnal stotisíc chlapov a cez noc postavil frajerke na pieskovisku pod oknom stometrovú kópiu svojho žaluďa.

Ďalšia stránka. Žihľavový postrek. Mladú pŕhľavu necháte deň polúhovať vo vode, potom vystriekate na vošky. Skúsil som. Nadšený som z toho veľmi nebol. Mravce splašene behali, ale to bolo asi tak všetko. Buď som zabudol čarovnú formulku alebo neviem. Ďalšia stránka. Cesnakový postrek. Podrvený cesnak zmiešať s olejom a nechať pár dní postáť. Toto bolo teda efektívne. Aj pes sa ku mne bál priblížiť, keď som sa s tým oblial. Nedalo sa to však striekať, bolo to prihusté, musel som tie vošky natierať štetcom. Takže som bol tajtrlík, čo má namiesto zubnej kefky štetec. Zároveň je otázne, či zafungoval cesnak alebo sa len udusili v oleji. A ako ten maglajz dostať na čerešňu? Hasičské delo? A potom sa mi o vošky postarala príroda. Lienky. Červené bez bodiek, s dvomi, štyrmi, ôsmimi bodkami aj makovníkové. K tomu žlté s tonou bodiek a čierne s dvomi žltými alebo červenými fľakmi. Zrazu boli všade a trhali voškám hlavy a vnútornosti. Párkrát som akurát narazil na to, ako mravce lienky vyháňajú. Po trápnych bio-pokusoch typu mravce neprejdú cez kávové zvyšky a podobne, som kúpil protimravčie lepidlo na stromy. Cmúľačky tak zostali bez pasákov a mali problém. Následne začali lienky súložiť. Multikulti – červená so žltou, žltá s čiernou. Na bodky už vôbec nepozerali. A zjavili sa larvy lienok. To je niečo, čo vyzerá ako votrelec, len je to škaredšie a agresívnejšie. Tie mi finálne záhradu dočistili. Stav: v auguste milión vošiek, v septembri stovky lienok. Zase aby som ich neprechválil. Rozumu lienky veľa nepobrali. Bežne narážam trebárs na stav, že mám hrozno obsypané lienkami, na každom liste je jedna stará alebo larva a žerú sa aj medzi sebou a desať metrov ďalej stojí napadnutá slivka a bodkované komando nikde. Než sa uráčili presťahovať, polovica lístia mi opadla. Bežne ich aj prenášam ako pako v zápalkových škatuľkách.

Na záver len v skratke k výsledkom manželkinho bio-pestovania. Semiačka nakúpila ako decko cukríky – z každého vrecka kus. Nasadili sme trebárs sedem druhov reďkovky. Zhruba tretinu zožrali skočky, dva týždne sme ju povinne žuli my, zvyšok (väčšina) zdrevenel a šiel na hnoj. Zasadila desať cukiet. Doniesol som do domu polmetrový falus, žena odrezala päť tenkých plátkov, osmažila, zvyšok zhnil v špajze. Keď som doniesol piaty polmetrový falus, tak mi povedala, že si ho mám strčiť do riti. Však dobre, ale čo so zvyšnými dvadsiatimi, čo mám na záhrade. Brokolicu si vysadila. Krásne vykvitla. Po jej vykvitnutí sme si prečítali, ako ju pestovať na plody a nie na kvety. Dopestovala dvadsať kíl petržlenu. A ona ešte posadila aj paštrnák a zeler. Na jeseň som to všetko uskladnil do komory, na jar na hnoj. A taaaak by som mohol pokračovať. Nakoniec sa ako najväčší problém neukázali škodcovia, ale „ako to kurva spracovať a kto sa s tým má jebať“.