Kurva, šak dočkajte. Prídete do Jihlavy na bojovák, tam prestane sranda. Len tam sa začína tá pravá vojna. Ročácka vojna. A k tomu systém, neustále cvičenia, každú chvíľu preverenie bojovej pripravenosti, streľby, presuny, testy fyzičky, k tomu po kokot techniky, ktorú treba neustále strážiť, neustále čistiť, neustále preverovať - takže vás čaká neustála buzerácia.

Bojovák v Jihlave - tam fakt končí sranda.

Takto nejako nám naši starí, ale aj lampasáci opisovali život, ktorý čaká absolvenov pé-ešky po odvelení k bojovému útvaru. Opis bojováku vyzerá síce na riť, keďže na pé-eške bolo cca päťdesiat mladých a piati mazáci. V Jihlave to bolo zhruba jedna k jednej. Ale na druhej strane, pokiaľ chcel tento obrovský cirkus ako-tak fungovať - mazáci, bažanti ale aj lampasáci museli spolu vychádzať. No a kde sa vzťahy utužia najviac?

No predsa pri chľaste.

Takže najprv dám opis - že kde do riti som sa to teraz akože dostal.

Celý obrovský vojenský útvar je/bol/ - teda jebol situovaný asi 5 km od mesta Jihlava v lokalite, ktorá sa volá Pístov, po slovensky Piestov, po anglicky Cilindrovac, po nemecky Zylindrovatsch, no a po poľsku Bebenkovač asi.

Okolo kasární je obrovské cvičisko a niečo, čo sa volá systém. Systém bola uzatvorená časť, kde sa každý mesiac striedal jeden z troch barakov z kasární. To bola vlastne trvalá bojová pohotovosť. Radary v kuse bežali a odpaľováky boli pripravené k použitiu. Rota, ktorá bola nasadená v systéme, z neho celý mesiac nepáchla von, nechľastalo sa tam - takže to bola taká malá odvykačka. Bol som tam mesiac. Ešte teraz ma pri písaní týchto riadkov normálne striaslo. Na barakoch sa to ako-tak dalo. Občas sa cvičilo, sem-tam sme mali poplach s nástupom na buzerplac. Služby ako stráž, kuchyňa, stráž v base, dozorca na bráne, dozorca v autoparku a pod.

Stráž

Normálne s nabitým sapíkom okolo obrovského autoparku. Ja som ich počas mojej akože vojenskej kariéry absolvoval asi tak stovku. K tomu patrili náhodné kontroly od deveťáka s následným preskúšaním strážnych pravidiel.

Vojenská služba sa priebežne skracovala, množstvo ľudí podpísalo civilku, takže celý cirkus trpel nedostatkom substrátu. A tak sa stalo, že do stráže sa dostal aj závodčí stráže slobodník Štech, ktorý práve prekonal zápal hlasiviek. O hlasivky prišiel v krčme na Okrouhlíku, kde celé dve hodiny clivo bečal moravské a iné songy. Jeho Ou jeeeee ou jeeee nač chodit do vaalky - je lepší doma sedet a louskat buraaaky sa nieslo vojenskými lesmi až kdesi do Pelhřimova a Hradce Králové. Takže závodčí slobodník Štech nemal hlas. Pršalo. Šelest dažďa, čerstvý vetrík. Na kontrolu stráže sa vybral deveťák, tučnučký nadporučík Drevo, ktorý bol pôvodom politruk - takže mal na starosť politickú prípravu mužstva - niečo ako ideológ. Bola to spodina, na ktorú srali aj lampasáci. Po zmene režimu musel do služby občas aj on a v kontrole stráží sa vyžíval. Strážny vojak Stehlík, zvaný tiež Stehlo, mal baranicu stiahnutú cez uši, keďže novembrový dáždik s vetríkom na českej vysočine nebolo nič príjemné. Zrazu začul v stráženom priestore ruch a uvidel svetlo baterky.

STOJ, KTO TAM?!!! zakričal tak, ako mu kázal predpis

baterka zastala a ozval sa nejaký podozrivý šepot

STOJ, KTO TAM!!!! 

zas ten šepot

Stehlovi neostávalo nič iné, iba nahlas predniesť do hmly, dažďa a vetra.

STOJ, LEBO STRELÍM!!!!

a na dôvažok svojej hrozby natiahol uzáver samopalu

Na druhej strane styxu sa baterka evidentne roztriasla.

To Stehla povzbudilo k príkazu

K ZEMI a nasledujúcim

PLÍŽENÍM PLAZENÍM VPRED

Vojak na stráži má povinnosť poslúchať jedine závodčieho stráže, veliteľa stráže alebo svojho veliteľa. Keďže slobodník Štech bol mimo, npor Drevo mohol bliakať, koľko chcel. Jednoducho ich nechal plaziť sa 400 metrov k nabližšej hláske, ktorou zavolal veliteľa stráže. Npor Drevo bol zablatený, mokrý, nasratý, vyčerpaný, ale to je všetko, čo tak mohol robiť. Na kontrolu stráže už v živote nešiel.

Služba v kuchyni

Hneď na druhý deň po príchode mňa a ešte asi šiestich ďalších zúfalcov vybrali na zmenu do kuchyne. Takže ráno o pol tretej budíček a poďme do rána škrabať zemiaky. Prišiel dozorca kuchyne, mazák - ukázal na šesť vriec, hrnce, rozdal tupé nožíky a riekol - do rána do šiestej nech je to oškrabané. Potom chytil jeden zemiak a zručne ho oškrabal, pokrájal na kocky a odišiel. Takže začali sme škrabať. Mne osobne po oškrabaní prvého zemiaka za cca desať minút neostalo v ruke takmer nič a trošku som krvácal asi na štyroch miestach. Okrem toho som trošku VEEEĽA nadával jak ruský mužík, keď vodečky net. Ostatní na tom boli podobne. S Tiskárnou sme si v kúte všimli prikrytý stroj - čo sme pochopili, že je na čistenie zemiakov. Takže sme jeden mech nasypali do stroja, zavreli ho a spustili. Stroj išiel a v jeho útrobách prebiehal proces škrabania zemiakov. Asi po troch minútach sa otáčky čarovného stroja zvýšili, tak som vyhodnotil, že by sme sa mali pozrieť, ako mu to ide.

Po otvorení sme s údivom civeli do prázdneho stroja. Copperfield môže ísť do riti. 50-kilový mech zemiakov bol fuč. Ale že úplne. Nikto tomu nechcel uveriť, takže sme tam dali ešte jedno vrece akože na kontrolu a spustili pekelný stroj znova. Tentokrát sme ho odstavili po minúte. Na dne stroja bola asi tretina zemiakov - krásne oškrabaných, ale maličkých ako lieskové oriešky. Stroj bol pripojený na vodu a zospodu na kanalizáciu, ktorou mali odtekať šupky zmiešané s vodou. Bohužiaľ, konštrukcia stroja bola taká chujová, že kanálom odtiekla riedka zemiaková kaša. Samozrejme sa nesmel používať, ale ospalý mazák nám to nepovedal, takže keď došiel ráno o šiestej, našiel namiesto piatich hrncov len tri a aj to v nich plávali maličké zemiačiky v krvavej vode.

Videl, že je zle a až teraz pochopil potrebu dôsledného poučenia skupiny pred zahájením činnosti. Na jeho otázku, či už kurva niekto z nás na škrabke bol, dostal odpoveď, že zatiaľ nie, keďže len včera sme prišli z Jaroměře. Vzdychol a pochopil, ale nebol problém - starší vojak vie vyriešiť každý problém. Na raňajšej rozcvičke padla otázka na rotu, kto už bol na škrabke. Dvihlo sa asi 20 rúk. Potom padla otázka, kto už bol na škrabke veľakrát. Polovica rúk išla dole a tí, čo ich nechali hore, si s radosťou mysleli, že oni už asi nepôjdu.

Smola.

Na škrabku boli poslaní skúsení škraboši, aby oškrabali nových šesť mechov. Nami oškrabané krvavé zemiaky sa dali prasiatkam a o zmiznutých dvoch a nových šiestich mechoch nepadla ani zmienka. Pekelný stroj bol odpojený od vody a elektriny a možno v útrobách kuchyne v Pístove hrdzavie dodnes.

Poplaaach

V jeden sobotný večer, to už som bol mazák, som si dovolil ísť na vychádzku na Okrouhlík, kde sa nachádzala povestná krčma Okrouhlík. Normálne som sa dodžambal, tak ako Vychodňar sa dožambať môže. Na vychádzke som bol s mojimi dvoma mladými. Áno, zneužil som postavenie staršieho vojaka a na rotu sa nechal doniesť Oravcom Janom Chebenom a druhým bažantom Liptákom Janom Huzdrikom. Nieže by oni boli triezvi, to nie, ale ja keďže som bol vojak starší a okrem toho som mal meniny, skončil som totálne, ale totálne na šrot. Je pravda, že stredoslovenských Janov som si obľúbil už predtým, brali po mne radar a boli jak dvojčatá. Okrem toho vládali chľastať a ťažký život na oravských a liptovských lazoch z nich urobil kulturistov bez posilňovne. Nasledujúce riadky viem len z rozprávania, takže ich poviem tak, ako som to počul. 

Šak ho dvihni. Čo prvýkrát nesieš ožratého? Niesť som niesol, ale u nás v šenku je vždy fúrik. No hej, na Liptove musíte byť dačo extra. Keď ho budeme niesť dvaja, akurát si budeme zacláňať - normálne ja päť minút a ty. Dávaj. Z Okrouhlíku to mali asi dva kilometre cez les. V pohode sa prestriedali a svojho starého si pekne-krásne odniesli až na rotu. Akurát pri plote došlo k maličkej nehode, keď ma prehadzovali cez plot a neviem, ktorý Jano ma nezachytil na druhej strane. Ale ako som sa dozvedel, dovliekli ma na rotu a uložili na bidielko. Potom sa dozvedeli, že ráno o tretej bude písknutý poplach. Zbalili mi plnú poľnú, položili ju k bidlu a keďže som bol v maskáčoch, nechali ma spať aj v kanadách. Moje číslo - to jest tí, čo narukovali spolu so mnou, mi dosť závideli servis, ktorý mi bol poskytnutý. Takže hovädá jedny zvesili z nepoužívaných skriniek dvierka a kladkami tieto plechové dvierka uzamkli o moje kanady a o gombíkové dierky na maskáčoch. Brániť som sa nevedel, lebo som sladko spinkal. Ráno v totálnej tme sa spustila na baraku siréna a piskot dozorčích na píšťalkách, POPLAAACH, revali pomocníci a čo malo nohy-ruky sa začalo chvatne obliekať a liezlo do zbrojáku po samopal a následne na buzerplac. Keďže o šturme sa vedelo, do siedmich minút bol každý vonku. Na buzeráku sa akurát robila pocta pre deveťáka, keď sa na schodoch prvej roty zjavil taký klon. Niečo medzi terminátorom a robocopom. Na nohách mal plechové dvierka od skriniek, ktoré vydávali na betónových schodoch jedinečný zvukový prejav. Na hrudi som mal ešte ďalšie dvierka a okrem tých som mal ešte tak dve promile. Došiel som asi päť metrov pred budovu, zamotal som sa do dvierok a jebol so sebou o zem. Buzerplacom sa rozniesol zvuk, asi ako keď v kovošrote jebú slony. Vstávať nemalo zmysel, všetko ma bolelo a bol som ťažký a zdevastovaný. Mladí ma dovliekli jak terminátora bez bateriek na buzerplac, kde deveťák previedol kontrolu prítomnosti. Je treba povedať, že túto lakocinku mi pripravil on po dohode s mojim číslom, aby si spríjemnil nočný nariadený poplach.

Takže milé deti, na dnes je toho až-až.