Bývalý spolužiak chcel naposledy pred svadbou vidieť súputníkov zo školských lavíc, tak sme sa dohodli, že pivo a predtým laser tag. Ako verný Barneyho fanúšik som sa celkom tešil.
Pomaly prichádzam na miesto určenia a s otázkou v očiach slušne zdravím: „Čaute hovädá, rád vás vidím“. Vchádzame do niekdajšej kotolne.
Po prezlečení sa do čierneho dostávame na ramená také to oné, čo vyzerá ako vesta. Svieti to na zeleno, terče sú na ramenách, hrudi, chrbte a na zbrani. Pravidlá sú nasledovné: každý je proti každému, za zásah máte 100 bodov, za vlastnú smrť ide 50 dole. Ak nás zasiahnu, máme 5 sekúnd a vesta svieti bielou farbou. Je to čas, kedy nemôžeme strieľať a ďalšiu sekundu máme k dobru, keď už strieľať môžeme, ale ešte nemôžu trafiť nás. Môžu, ale senzory to odignorujú. Niekde hore je nejaký maják, do ktorého sa dá strieľať, ak svieti na zeleno, ak svieti na červeno, páli on. Umiestnený je nad vyhliadkou, kde je dobré krytie a rozhľad. Ten maják berie veľa, neoplatí sa tam ostávať dlho. Poučení vchádzame dovnútra.
A je to tu. Fight na život a na smrť sa môže začať. Tma, hmla, v jednom rohu trochu svetla, vidno tak na dva metre. Hudba duní a my sa rozbiehame, každý tam, kam ho inštinkt manhuntera zavedie. Prvých pár sekúnd sa strieľať nedá, aby si každý našiel svoju pozíciu. Z každej strany sa ozývajú výstrely, každý vo svojom úkryte skúša, ako sa s tým strieľa. V podstate bez problémov.
Okraje prekážok (múry, múriky a podobne) je matne vidieť, zakopnúť nie je o čo, pod nohy sa nepozerá. Taktika je jasná, deadmatch. Takže skrývať sa pred všetkými a okamžite strieľať na všetko, čo sa hýbe.
Vidím ho, hajzľa, ako zabehol za múr, na druhej strane ktorého stojím. Svieti na bielo, sakra, bude rýchlejší, má sekundu k dobru. „Treba zdrhnúť“, napadá mi a už letím za ďalší múrik. Niekto, netuším kto, si zvolil miesto, na ktoré som sa vybral aj ja a bol neopatrný. Je po ňom. V tme ani neviem, koho som zastrelil, od chrbta začujem šuchot, musím sa otočiť a čeliť nepriateľovi. Mierim a zisťujem, že to bol Jano, jeho bohovanie bezpečne poznám aj v tme. Cítim sa ako obrnený neohrozený vojak z počítačovej hry, keby som bol z plechu, bol by som mech warrior. A už aj svietim na bielo. Vrah chladnokrvne presviští okolo mňa, v tme neviem, kto to je a hľadám si nové miesto.
V tej tme to nie je jednoduché. Prekážky hrajú proti mne, nikde nie je miesto, odkiaľ by sa nemohol niekto vynoriť len z jednej strany. Minimálne z dvoch. Panika, strach, cítim, ako sa mi kvapka potu lepí na telo. Strieľam štrbinou cez celú miestnosť na malý zelený bod. Triafam, skrývam sa za roh. Oproti mne stojí nepriateľ. Do riti! Som rýchlejší, dávam ho dole a prikrčím sa k nízkemu múriku. Vystrčím zbraň, strieľam naslepo, niekto umiera a ja okamžite dostávam zľava.
Respawn a zasa idem na to. Našiel som okienko. Fajn, tu sa trošku skryjem, zadýchaný som už dosť, počkám, kto sa zjaví v okienku. Zjavil sa za mnou a ja bežím na vyvýšeninu. Tam budem chránený. Strieľam troch a maják strieľa na mňa. Do riti! Rýchlo preč!
Počujem úchylný rehot a strieľam, aby som mu tú papuľu rozďavil ešte viac a už sa úchylne rehocem ja. Na každého chlapa je chlap a tu nikto nikomu nič nedaruje. Sakra, chlapi, dochádza mi dych, povedal by som, ale nemôžem, nájdu ma. Idú proti mne. Vedia, že som niekde tu, v hmle a tme, skrytý, prikrčený, vystrašený, ale odhodlaný. Všetci ma chcú zabiť. Yossarian mal pravdu, česť jeho pamiatke.
Za zvukov Star Wars sa v diaľke črtá zelená. Pálim a môj lúč ho prebodáva tak, že na to nikdy nezabudne. Som temná sila, som tvoj otec, som tvoj tieň a nevzdám sa bez boja. Padám, aby som opäť povstal z popola, zabíjam, aby som si mŕtvolami vydláždil cestu k pálenke.
Po pätnástich minútach frenetického tempa sa rozvidnieva a hra sa končí. Spotení a spokojní sa ešte fotíme, ani trollovať nevládzeme. Odovzdávame zbrane a ideme.
Do mesta. K pivu. K pálenke.
