Po výdatnom nočnom daždi sa zo mňa pot odparuje každou vlásočnicou na tele. Postávam na malom priestranstve pred HQ Národného parku Gunung Mulu a čakám, kedy ma nejaký dvojzubý dobrodinec na miestnej verzii Lady Niva odvezie na letisko. Po chvíli na mňa zavolá miestny mládenec (o ktorom som neskôr zistila, že sa volá Alfonso, dafuq?) a gestikuluje, aby som prišla k skupinke, ktorej je súčasťou. „No určite, ešte s tebou sa budem baviť, ty jeden smraďoch neokrôchaný“, hovorím si v duchu. Skupinka mladíkov naozaj trochu smrdela a hoci som vedela, že môj telesný pach je tiež nepochybne rýchlo polapiteľný, toto sa mi zdalo už priveľa. Nad hlavu dvíha akýsi divný ananás a volá na mňa, či si nedám. Rizikové správanie mi bolo vždy vlastné, takže sa pohýňam zo svojho stanovišťa a vydávam sa smerom k nim. Kua, fakt smrdia.

Chalani sa rozložia na malom drevenom stolíku a mne postupne dochádza, že to nesmrdia oni, ale ten divný ananás. A v rovnakej chvíli mi dôjde aj to, že toto ostnaté čudo ani nebude ananás ale to bájne ovocie, o ktorom som tak veľa počula. Tak toto je môj koniec. Keď teraz cúvnem, vytiahnu na mňa fúkacie šípky z jedovatých stromov z miestneho pralesa, fúknu mi ich priamo do očí a ja do piatich minút zomriem strašnou smrťou. Musím zotrvať.

Premýšľala som, čo mi ten smrad asi pripomína. Mala som pocit určitého deja-vu. A potom som si to uvedomila. Nejak takto smrdelo, keď sa môj kocúr vychcal do prádelného koša. Zápach dobre odležaných ponožiek  z lezenia po horách zmiešaný s mačacím pissom, tak to je durian. Zasypte nahnitými mandľami, zhnitou cibuľou a cesnakom a troškou hovienka, zalejte skazenou smotanou a môžete si vychutnať tento exkluzívny kokteil, ktorý sa snúbi v „kráľovi ovocia“ juhovýchodnej Ázie. Ako čerešnička sú celoročne tropické teploty, ktoré z tejto arómy urobia nechutnú lepkavú zmes, ktorá sa zavesí na všetko, čo prejde okolo.

Je to zlo. Čisté zlo. A teraz skúste prekonať tú hrču, ktorá vám narástla v krku. Skúste prekonať strach, že akonáhle otvoríte ústa, tak sa dogrciate ako Čenkovej deti po štedrovečernej večeri. Skúste si vychutnať večeru niekde v útrobách kanalizácie, v ktorej uniká plyn. No, nebudem to naťahovať, dala som to. Chudák durian je obeťou ľudskej psychológie, očakávame, že bude tak nechutný, až sa nám skutočne zdá nechutný. A hoci smrdí na totálne zgrcanie sa, chutí v podstate fajn. Sladučko. Plná chuť. Trochu banán, trochu mango, trochu citrón, trochu jahody. Je mäkučký a má jemnú, priam krémovú štruktúru. Predstavujem si, že by bol super ako zmrzlina (čo sa aj potvrdilo). Lenže po chvíli túto príjemnú chuť strieda pachuť pokazeného vajca a mám nutkanie sa mládencov opýtať, ako dlho toto ovocie na slnku fermentovalo. Poďakovala som sa, rozlúčila sa a išla si do vedľajšieho restoranu kúpiť vodu.

Ako som sa neskôr dozvedela, durian je pomerne luxusnou komoditou. Je dostupný len sezónne a pre kvalitné kúsky sa ľudia už aj pobodali. Vedia byť aj pekne drahé a dokonca sa predávajú aj fake duriany. Vážne. Predstavujem si to asi takto: Ahmed, ty truľo, nemáme veno pre tvoju sestru, ako ju teraz vydám za toho obchodného cestujúceho s kobercami z Isfahánu? Neboj tato, vezmem tieto ananásy na trh, označím ich ako durian, nechám trochu pokvasiť v ponožkách a benzíne  a nejaký kkt z Európy to už kúpi!

Long story short – ak sa dokážete nepozvracať z toho smradu, dajte si. Je fakt dobrý.

 

Chvíľu som váhala, či mám naozaj napísať tento článok. Pravdepodobnosť, že sa v spojitosti s tým predchádzajúcim počinom stanem dailymale kráľovnou smradľavých jedál je príliš vysoká. Ale ak by mal niekto záujem o durian produkty, mám doma k odberu niekoľko cukroviniek.