V živote každého človeka je niekoľko vecí, ktoré sa stávajú prvýkrát. Redakcia časopisu Bravo by o tom vedela rozprávať. Poprípade zamestnanci galantského nevestinca escape roomu Čisto biely deň. Ja som si vyskúšal jazdu žltým vláčikom ráno do práce.
Do práce chodím z nášho malého Klitorisu (ktorý si myslí o sebe, že je Kunda) do Bradavice s bývalým kolegom, ktorý má staručké auto s najazdenými kilometrami ako slsp počas celej svojej kariéry krotiteľa kebabov a lámača sŕdc čitateliek. Cestovanie by som charakterizoval asi tak, že v lete je to pohoda. Rodičia si vyberú dovolenku a nesmradia na cestách. Poprípade malých zasranov šupnú starej mame na vidiek (slovenský vidiek začína za Sencom smerom na sever a hneď za Klitorisom smerom na východ) a potom môžu chodiť do práce len jedným autom. Príde september, malých zasranov treba voziť do školy, lebo je nebezpečná doba a na cestách je veľa aut. Takže jeden z rodičov odíde do práce skoro ráno (aby sa zachovala zápcha), druhý odvezie 180 centimetrového siedmaka do školy a pustí sa do tvorenia zápchy v druhej vlne. Takže o desiatej sa už celkom dá prejsť smerom do Bradavice. Pre mňa je to ale neskoro, v tom čase som už zvyčajne za polovicou odpracovaného času.
Zápchy narastajú v priebehu posledných mesiacov roka a kulminuje to pred Vianocami, keď každý potrebuje stres, aby Vianoce boli naozaj sviatky pokoja. V predvianočnom období sa niekedy objaví aj prvý sneh a Zväz priateľov letných pneumatík organizuje akciu zastav sa, ak vieš. Ak sa im to podarí, tak sa nevedia pohnúť. Pravdaže vodič odhŕňača je tak isto prekvapený, ako každý iný šofér ráno o piatej, že vidí bielu pokrývku. Keďže celý rok neparkuje doma, tak sa musí dostať do práce, čo sa mu nedarí, lebo cesty sú už upchaté.
Ak máte to nešťastie, že vám nedali dovolenku na výkrm medzi sviatkami, tak okrem toho, že v práci sa tvárite, že dačo produkujete, ešte si môžete užiť aj výhody toho, že sú prázdniny. Vonku je zima, doprava je sporadická, ale ľudí je viac, ako súdruhovia na základe štatistiky predpokladali.
Po Vianociach je dajako menej áut a postupne ich ubúda a cesta autom z Klitorisu do Bradavice netrvá hodinu a pol o šiestej ráno. O ôsmej ešte hej, lebo deti stále treba vodiť do školy, aby sa im nič nestalo. Náhodou by sa mohli ich nožičky unaviť, že musia prejsť dvesto metrov. Potom prídu prázdniny a ráno za slnečného svitu prebehneme cez tie dve dediny, ktoré brzdia premávku, jedna radosť. Vytešujeme sa až do septembra, keď sa kolotoč začína zase od začiatku. A tvoria sa ešte väčšie zápchy, lebo realitným maklérom sa v lete podarilo predať ďalších 120 novostavieb v každej obci a novousadlíci sa teraz čudujú, že v lete toľko áut nebolo. Márne im vysvetľovali kolegovia z toho smeru, že precestujú polku života.
Okrem sezónnosti aj jednotlivé dni majú svoju choreografiu. Pondelok a utorok sú najhoršie. Asi sa každý chce dostať do práce do Bubliny a týždňovkári do Rajchu pozdvihnúť úroveň kapitalizmu našim západným susedom. Streda a štvrtok sú také stredné a piatok úplný veget. Pravdaže cesta domov v piatok ešte aj o siedmej večer je adrenalínový šport.
Minule mi volal môj osobný šofér, že ide neskôr do práce. Neskúmal som jeho dôvody, či si chce ráno trošku prispať, či sa mu ranná rýchlovka pretiahne alebo si chce len skočiť na mestský úrad nakopať dakoho, kto má na starosti vydávanie stavebných povolení, do jeho urodzenej prdele. Radšej som riešil spôsob dopravy. Keďže som nedávno išiel v stredu autobusom a trvalo to dve hodiny, kým som došiel do práce, tak utorok je hotová apokalypsa. Rozhodol som sa vyskúšať vymoženosti moderného marketingu - mestský autobus, ktorý si objednal náš milovaný aquapark X-bionic za účelom pritiahnutia klientov. Prezentovali to síce ako skúšobnú prevádzku mestského autobusu na vlak, ale prečo chodí k aquaparku a prečo je skúšobná prevádzka v lete, keď priemerný denný počet prepravených ľudí bol 6, tak to nevysvetlili. Potom si povedali, že leto nebolo reprezentatívne a pokračovalo sa aj v septembri.
Autobus premáva rovno pred našim domom a stojí asi 100 metrov od domu, tak som si myslel, že 5 minút mi bude stačiť. Skoro som ten autobus zmeškal, lebo šofér okrem toho, že si myslí, že je na slovakiaringu, tak na zastávkach ani nečaká a po nastúpení substrátu zatvára dvere a lístok vydáva za jazdy. Pravdaže, nemá to kto zobrať, lebo kinetika je sviňa a šmarí cestujúceho priamo do sedadla, ak sa mu náhodou podarí chytiť dačo vyčnievajúce. To nevadí, že na tom sedadle už dakto sedí, kinetika to nevie rozoznať. Ak sa mu nepodarí chytiť sa niečoho, tak sa rozpleskne na zadnom skle. Pravdaže ak sa medzitým nepotkne a svojou účasťou na podlahe nezvýši hygienu v autobuse (aspoň je podlaha poutieraná).
Na moje počudovanie bol autobus už takmer plný a to ešte pár zastávok nasledovalo. Na náš malý Klitoris je 7 zastávok v rámci mesta príliš veľa, ale asi chceli šetriť nožičky plebsu. Takže autobus chodí krížom cez celé mesto a zbiera ľudí. Každý išiel na železničnú stanicu, kde sa vyrojili ako cigáni z maringotky.
Železničná stanica v Kvetinkove je ako každá iná. Ani lístky sa už nepredávajú, takže obslužný personál je minimalizovaný. Čakáreň síce existuje, ale ešte sa nevyužíva (neprší, nesneží, nefúka, ale zato je tam smrad). Na prestup máme len 4 minúty a to akurát stačí. Perón je narvaný ako hlavná ulica počas osláv prvého mája pred tridsiatimi rokmi. Tak sa postavím na začiatok a to som urobil chybu, lebo vlak sa ku mne ani nedokotúľal. Takže nastúpim do prvého vozňa z dvoch spolu s ostatnými nešťastníkmi, ktorý využívajú tento druh hromadnej dopravy. Prízvuk je na slove hromadná.
Školopovinná mládež, ktorá chodí každý deň, to už poznala a obsadila dobré fleky na státie. Tí, čo sedeli, to buď obsadili ešte večer deň predtým, alebo naskakovali do vlaku na konečnej hodinu pred odchodom. Ja som stál tak, že sme sa traja držali jedného držadla, aby nás vláčik nejebol o okno na výhybkách. Mladší a šikovnejší sa opierali o kadibúdku a nepotrebovali sa držať. Mohol som zabudnúť na wifi (ak vôbec existovalo) a aj na tých posledných 40 strán štvrtej časti GoT. Našťastie nevytriaslo mi slúchadlá z ucha, čo sa niekedy podarí autobusu. Trošku sa mi to zdá ako nepomer, že na trasách, kde majú konkurenciu, ponúkajú lístok za euro na 70 km aj s čajom, novinami, wifi a monitorom zabudovaným do sedadla a kde cestuje substrát, tak sa nevie dostať ani do kadibúdky za 1,55 eur.
Sprievodca a zároveň predajca lístkov sa objavil hneď, ako sa vlak pohol. Vyinkasoval odo mňa 1,55 euríčok a hneď nasledovala ja ďalšia zastávka, kde nastúpilo ešte pár optimistov. Potom sa už neukázal, lebo sa už nedalo prejsť, ale na ďalších dvoch zastávkach ešte nastúpilo pár optimistov (tak na jeden narvaný autobus). Tí mali šťastie, že sa už predajca lístkov nevedel predrať cez sardinky v žltej konzerve a takto denne šetria svoje peniažky státím.
Z vlaku som pozeral na svetlá áut, čo stáli v zápche, na križovatkách a tešil som sa, že ja sa hýbem, aj keď stojím. Na Novom Meste väčšina vystúpila, tak som si mohol sadnúť. Síce ma skoro vyniesol dav, ale držal som sa. Trošku sme si počkali (aby sme si mohli oddýchnuť, keď už sedíme) a za päť minút sme došli na Hlavnú stanicu. Po vystúpení ma zase dav niesol, ale keďže východ je len jeden, tak som sa nechal uniesť. Známe pachové vnemy pochádzajúce od bezdomovcov (moč a hovno), ktorí si povedali, že my sme tu doma a už sa stihli z ubytovne presunúť na svoje celodenné pôsobisko, ma ubezpečili, že som na správnom mieste.
Udeľujem 8 áut stojacich v zápche z 10 za rýchlosť a 2 cecky natlačené na okno z 10 za kultúru cestovania.
