Ľudí je málo. Ochotných pracovať ešte menej. Samoobsluha je realita a budúcnosť. Áno, samoobsluha sa využíva už v mnohých oblastiach. Spomeňte si napríklad na svoj posledný nákup. Pokladne sú plné, tak idete radšej k samoobslužkám. „Vítame Vás,“ ozve sa nádhera a vy začínate pomaly skenovať tovar. Pracujete pekne pomaličky, len aby sa pokladňa nenasrala a nechala vás v pokoji aspoň ešte zaplatiť. Zbytočne, jeden pohyb navyše a už si tá fuchtľa žiada obsluhu. Taký vrúcny vzťah medzi strojom a jeho šéfom ste už dávno nevideli. Papuľuje takmer po každom tovare. Začínate používať slová nevhodné pre deti a citlivé povahy. Áno, prvú nadávku ste počuli už aj od vedľajšej pokladne. Pretože akoby ich jedna mater mala, teda prepytujem, jedna výrobná linka vyrobila, každá chce vidieť obsluhu a jeho zázračnú magnetickú kartu, ktorou sa prihlási do pokladne a uspokojí potreby najdôležitejšieho miesta v supermarkete. Vládca pokladní pridelený k samoobslužkám (väčšinou za trest) je často taký nasratý (chápem, nabehá sa ako cigán v Tatranskom národnom parku pri zbere čučoriedok), že z jeho výrazu tváre presne viete, kam vás zaradil v rebríčku jebnutosti zákazníkov, a teda či ste len mierne (to neviete, že keď kupujete víno, máte ísť hneď do normálnej pokladne a neotravovať s plnoletosťou?), alebo úplne TOP jebnutý (na kerú riť ideš do samoobslužiek, keď nevieš nahodiť množstvo rožkov – nie, tie nemajú čiarový kód). Ospravedlňujem sa za výraz, ale ja som u týchto pracovníkov ešte nezažila výraz „sme tu pre Vás a radi Vám poradíme, pomôžeme“. So samoobsluhou sa tiež môžete stretnúť, ak si chcete umyť auto, ale nechcete vidieť, ako sa zatvárajú dvere za vašim miláčikom (aj vám to pripomína krematórium a posledné zbohom pred...? ale no tak, nechajme to...) a k streche sa nebezpečne blíži obrovská rotujúca kefa a vy uvažujete, čo by sa všetko mohlo stať, keby...

Ale vedeli ste, že so samoobsluhou sa môžete stretnúť už aj v cestovke? Ani ja som to nevedela, kým som sa nerozhodla zastaviť sa jedno slnečné popoludnie v jednej z nich. Pôvodne som chcela vyriešiť dovolenku klasickým spôsobom – kúpim si letenky a booknem ubytovanie, ale v tomto prípade to bolo presne naopak. Cestovka bola lacnejšia, ako cestovanie na vlastnú päsť.

Navštívila som teda tú najbližšiu. Natrafila som na celkom príjemnú pani, ktorá bola rada, že po celom dni vidí živú osobu, a preto sa aj ochotne pustila do práce a vyhľadávania toho naj z naj. Keďže času bolo málo a povinnosti aj iné ako cestovkové, dohodli sme sa, že mi skúsi ešte niečo nájsť, to pošle na mail a pripraví ponuku na destináciu, ktorá sa mi celkom pozdávala.

Prešlo pár hodín a vkráčala som opäť do cestovky. Pracovníčka na mňa začudovane pozrela a skonštatovala:

„Vy ste tu? Ja som nič nepripravila, myslela som, že neprídete.“ Už to ma malo ovaliť po hlave, zdrapiť za vlasy a vytiahnúť von.

„Jednoduchosť moja, nevadí, šup k stolu a ideme zarezervovať pobyt,“ povedala som jej, ale nie celkom v takomto znení.

„Môžeme, ale ja v tomto rezervačnom systéme až tak pracovať neviem,“ odpovedala

„Do riti, tak čo tu robíš?“ pomyslela som si, ale z úst mi vyšlo „To zvládneme.“

Keď budem takto pokračovať, celkom iste sa zo mňa stane schizofrenička.

Vyplnili sme teda kolónku meno a priezvisko a dátum narodenia. Následne som bola vyzvaná na kontrolu údajov.

„Všetko ok, len ja nie som Herr a muž nie je Frau.“

„To som si nevšimla, idem to opraviť.“

Čakala som, že si rozklikne možnosti pri oslovení a zadá to správne. Ale nie. Ona nechala oslovenie tak ako bolo a radšej prepísala meno a dátum narodenia. Strata času? Nie, aj tak nie je čo robiť. Super, hlavičku máme, ideme ďalej. Úspešne sme sa prepracovali cez trvalý pobyt, kde zadala zlé PSČ a nebol záujem to opraviť, že vraj to nevadí. Ale vadí, moja. Po naliehaní konečne opravené. Pomaly sme postupovali asi piatimi údajmi, ktoré bolo nutné zapísať do rezervačky a nechali si vytlačiť kontrolnú stranu. Na nej však svietil úplne iný mail, asi klientky, ktorej vypisovala zmluvu pred nami. Tak ešte raz, opravíme mail a už by to malo byť v poriadku.

„Mne sa to ale nedá prepísať, ani zmazať. Čo budeme robiť? Vy by ste to nevedeli opraviť?“ zaznelo spoza pultu.

„Samozrejme, každý deň si po práci vypisujem rezervačné zmluvy cestoviek, je to môj koníček, hneď po zbieraní servítok,“ pomyslela som si. Ale keďže nebola iná možnosť, ako si tú zmluvu nahodiť sama, ak chcem mať istotu, že poletím, odpovedala som, že sa na to pozriem. Pani z cestovky zdvihla pultík a ja som prekĺzla na jej miesto. Rezervačný formulár bola len krajšia excelová tabuľka, v ktorej sa dali bunky normálne prepisovať. To ešte kolegyňa zvládla. Niektoré bunky však boli sofistikované beštie a nedali sa len tak prepísať. Ešteže existuje pravý klik na myši. Naozaj neviem, čo by sme si počali. Od tej chvíle som bola pracovníčka v cestovke. Napísala som aktuálny mail, dopísala všetky požadované informácie a pre istotu ešte raz po kolegyni prekontrolovala. Potom som si dokument vytlačila. Moja práca sa tým skončila, prešla som za pult /pardón, pred pult/ čítať som nemusela, podpísala som sa a zaplatila.

Po ceste z cestovky som uvažovala, či je na Slovensku naozaj problém nájsť dobrého zamestnanca. Asi áno, čo má zdravé nohy a trošku rozumu, je už v zahraničí a nám neostáva nič iné, len si zvykať na systém samoobsluhy všade. Musím si pozrieť Matrix. Onedlho letím na dovolenku, v ktorej časti mali ten manuál na vrtuľníky?

 

Ozaj, idete na dovolenku?? Pokojne ma oslovte...