Pôvodne: 8/2013

 

Nepozerám telku, lebo som lepší človek ako vy (©Hrušo). Bohužiaľ, pri čítaní, jedení, hraní sa však nachádzam v rovnakej miestnosti ako frajerka, ktorá ju pozerá. V dvojizbovom byte, ktorý má spojenú kuchyňu a obývačku, si veľmi nenavyberáte. A kedže som muž, a muži sú známi predovšetkým svojou schopnosťou multitaskingu – mnohoúlohovania, tak telku dosť veľa počúvam. Takže nie som zas až o toľko lepší človek ako vy.


V poslednom čase sú moje jemné ušká týrané najmä domácou seriálovou tvorbou. Pri prvých počúvaniach som sa neubránil výkrikom: „Čo ti jebe?“ a pár krát som sa oblial whisky, za čo tvorcom nesmierne ďakujem, lebo práve kvôli tomu som sa nestal alkoholikom. Časom som si všimol spoločné znaky, o ktoré sa chcem podeliť. Pozorný čitateľ si už určite všimol, že seriály nepozerám, ale počúvam, preto sa nebudem venovať hlúpostiam ako vizuálne spracovanie alebo nebodaj herecké výkony. Pravdupovediac, mám veľký problém rozoznať jednotlivé seriály a otázky typu: „To dávajú dva diely za sebou? To je to isté, čo včera? Toto je vtipný alebo seriózny seriál?“ sa pýtam veľmi často. Dosť bolo obkecávania, ideme na to.

 


Dialógy

 

Dilalógy sú chrbtovou kosťou, tehlami a ešte aj základným kameňom filmov a seriálov. Sú, skrátka, dôležité. Pokiaľ sa nejedná o art film, kde desať minút pozeráte na záber roztrasenej kamery v prítmí kaviarne, ako sa párik bez slova pozerá von oknom. Ja od dialógov očakávam veci typu posun deja, vývoj postáv, prípadne vtipnú pointu. Bohužiaľ, som príliš náročný. Slovenskí scenáristi zápasia s vážnym problémom – príliš málo nápadov na určenú minutáž. Ku cti im slúži, že sa nerozhodli ísť cestou zahraničných tvorcov, kde raz za čas pozeráte na diel zostrihaný zo scén, ktoré ste už videli (akože spomienky), prípadne všetci spievajú. Žiadne také, každý diel je originál. Veď posúďte:


„Kde je ta ordinácia?“

„Touto chodbou a tretie dvere vľavo.“

„Touto chodbou a po schodoch hore doprava?“

„Nie, touto a tretie dvere vľavo.“

„Ahááá, tadeto a potom druhé dvere doprava?“

„Nie, tretie vľavo.“

„Vľavo vravíte. A druhé či tretie?“

„Tretie.“

 

Tento rozhovor ma stál jeden pohár whisky (vyliaty na tričko). Predtým než som si nalial nový, som sa uistil, či ide o komediálny seriál; keby som mal naliate, tak sa znova oblejem, pretože tento rozhovor bol v serióznom seriáli. Možno som len nerozhľadený debil s chirurgicky odstráneným zmyslom pre humor, ale naozaj neviem, aký iný zmysel ako natiahnutie času mohol ten rozhovor mať. Podobné rozhovory sú takmer všade, najobľúbenejším trikom je objednávanie v bare, kde si postavy objednajú pohár koly pomalšie, ako ja vyžehlím košeľu. A verte mi, žehlenie košieľ určite nie je moja silná stránka.

 


Product placement

 

Vyľudnený New York, všetci ľudia okrem Willa Smitha sú už pár rokov po smrti. Will sa vezie rozbitými ulicami na naleštenom Shelby GT 500, pri driftoch vidíme nenápadne umiestnený nápis GT 500. Po úvodnej dvojminútovej scéne naleštené Shelby viac nevidíme, a Will sa zvyšok času vozí zaprášeným Fordom Expedition. Nie, toto nie je úvodná scéna z nového slovenského originálneho seriálu Chodiaci mŕtvi, ale wtf začiatok ďalšieho nepodareného filmového spracovania poviedky I am a legend. Veľmi dlho som čakal na to, čo prekoná túto absolútne zbytočnú scénu, ktorej jediným účelom bolo ukázať auto. A dočkal som sa. Pravdepodobne som to už v článku spomínal, ale seriály nepozerám, ale počúvam, takže neviem, či tam náhodou niekto zbytočne nedrifutje na Kii. Čo však viem je, že product placement dostali na vyššiu úroveň a veľmi nenápadne, priam až podprahovo ho vsunuli do rozhovorov. Predstavte si mužský rozhovor o hovne, kde nečakane, ako nové turné Maduaru, príde k tomuto:


„Ja som uvažoval, že si dám ten Fibernet.“

„Hej a prečo?“

„No, je to najrýchlejšie a aj najlacnejšie.“

„To vážne?“

„Hej.“

„Tak to si dám aj ja.“

 

Všimli ste si tú absolútne nenápadnú reklamu na Orange? Takýchto príkladov je tam veľa, mojim favoritom bol rozhovor pacientky s doktorom o homeopatikách proti svrbeniu piče rozkroku. Nanešťastie ho už nedokážem zreprodukovať, pretože som bol v príliš veľkom šoku na to, aby som si to zapamätal.

 


Product placement 2

 

Keď robia televízie reklamu cudzím spoločnostiam, prečo nie aj sami sebe? Preto si občas môžete všimnúť nenápadnú, citlivo vloženú reklamu na vlastný program. V zahraničných seriáloch bez hanby drbnú na pár sekúnd niekde do rohu nápis s názvom iného seriálu a vysielacím časom. Fuj, takto necitlivo pokaziť zážitok. My to vieme lepšie. Napríklad, keď si v CSI: Bratislava prvý obvod začne šéfinšpektor Lasica z ničoho nič spievať a jeho podriadená Fialová sa ho pýta: „Prečo si spievate?“, Milan na to: „Chcem sa prihlásiť do Superstar, hahaha“. Hodilo sa to tam ako Rytmus do Kulinária rádia Regina. A zároveň to pripomína blížiace sa konkurzy na Superstar. Malá odbočka od témy. Práve som použil polovicu mien hercov, ktorých poznám, ostáva už len Studenková a Kramár.


Ešte väčší exkrement, pardon extrém, predviedli v inom seriáli, kde vrámci reklamy na Walking dead spravili hádam aj desaťminútovú scénku, kde zomrela rybička, ktorá mala rovnaké meno ako jedna z postáv. Potom si ďalšia postava myslela, že postava s rovnakým menom ako rybička je zombík. Haha vtipné, ako zo skutočného života. Končilo to tak, že po vysvetlení tohto nedorozumenia sa pýtala žena svojho muža, čo sú vlastne tí zombíci, a prišla odpoveď: „No oni sú známi aj pod menom chodci“ – vyliata voda na mojom tričku, prestal som piť whisky počas seriálov: „A asi by si mala so mnou pozrieť jeden diel Walking dead, aby si to pochopila.“ Hádajte, aký nový seriál začal chodiť. Ak ste si tipli Walking dead, dajte si facku, toto nie je tipovacia súťaž, ale seriózna analýza.


Denný Muž však nie je iba stránka, kde kritizujú anonymní autori, ktorí nič nedokázali, a závidia ľuďom, ktorí niečo znamenajú. Nie, nie, ľudia sa tu snažia posunúť kultúru vpred, prísť s novými nápadmi, zlepšiť svet, v ktorom žijeme. Aj ja pridávam svoju trošku do mlyna.


Prichádzam s novým revolučným konceptom, ktorý som nazval Post product placement. Myšlienka je jednoduchá – existujú ľudia ako ja, ktorí nepozerajú moderné seriály, lebo sú staromódni zaprdenci. Na druhej strane sa nebránia pozrieť si nejakú klasiku z detstva. Prečo nevopchať produkty aj do starých osvedčených stálic. Hneď mám príklad:

 

 

 


Prečo nenahradiť slovo Štiny, ktoré mladý divák aj tak nepochopí, slovom Kofotiny. Drobný detail, že nové slovo má o dve slabiky naviac vôbec nevadí, pri súčasnej úrovni dabingu si to nikto nevšimne. Rovno som dostal chuť na kofolu ako som to napísal a vôbec to nesúvisí s tým, že prežívam najchladnejšie leto za 200 rokov.


Ďalej by som si vedel predstaviť product placement v porne. Nie taký obyčajný trápny product placement, kde pri gangbangu na lúke v pozadí vidíme budovu Pečivární Sereď. Toto je opozerané a predaj Horaliek to nezvýši. Prevratné by bolo dávať protagonistom rovnaké mená ako firmy/produkty:


„Och, T-com, tvoj úd je tvrdší ako kubánsky mramor!“

„Prestaň rozprávať Fidorka a nastav mi riť.“

 

Myslím, že po polhodinovom počúvaní vzdychania „Och, T-com!“ by si každý súdny človek zmenil operátora. Alebo vypol zvuk. Všimli ste si, že ani jeden z týchto úžasných nápadov sa vôbec nedá použiť v seriáloch? Koniec kreatívnej odbočky, späť k téme.

 

 

Hudba, herci

 

Chcel som ešte niečo napísať o hudbe a hercoch, ale čo spomenúť? Hudba je vyberaná z CD The best of everything, a preto nie je v jednej epizóde problém počuť niečo z Inception a pár minút na to kolotočarinu od Tiesta. Úvodný song musí byť, samozrejme, od poriadneho Umelca – Desmod, Team, Smatanová. Na hercov platí pravidlo malého trhu, takže tridsať rôznych postáv v rôznych seriáloch v pohode odohrá osem hercov. Viac nemáme. Kolega mi vysvetľoval, že sú dve skupiny, ktoré sa striedajú, stále som však neodhalil vzor, podľa ktorého to funguje.


Možno toto všetko znie, akoby ma to počúvanie sralo, prípadne aj trápilo. Opak je pravdou, pre mňa je to príjemný relax po pekle, ktorý má názov Televízne noviny. Tie ma naozaj serú.

 

PS: V článku boli umiestnené produkty a vulgarizmy.

 

 

Pic by gnato