Nemám rád zmeny. Som spokojný s tým, čo mám. Doslova milujem svoju rutinu, pretože vznikla dlhým skúšaním všetkých možných alternatív a je dokonalá. Pani M. miluje zmeny. Skúša vždy niečo nové, pretože čo ak objaví to, bez čoho si onedlho život nebudeme môcť predstaviť? Niekedy mám pocit, že jej v hlave neustále uteká morské prasa na takom tom behacom koliesku, generujúcom dokonalo - bizarné , náš byt meniace, nápady. A preto medzi nami vznikajú niekedy vskutku zaujímavé situácie.


Celé sa to začalo pred pár rokmi. Hneď po svadbe sme sa ako správni kresťania rozhodli kúpiť si byt a bývať v ňom (to prišlo presne osem mesiacov potom, čo sme ako nesprávni kresťania bývali pred svadbou v podnájme). Nakoľko som tvor s vyššie uvedenými charakterovými preferenciami, túžil som po prerobenom byte, aby som v ňom nemusel pohnúť ani prstom. Veď to istotne poznáte. Tak sme si kúpili čiastočne prerobený byt, do ktorého som vkladal nádeje, že už všetko bude navždy rovnaké. A na chvíľu bolo dobre.
Kým mi pani M. nepovedala, že sa jej biele steny v celom byte nepáčia. Takže dávaj het, nakúpili sme niekoľko odtieňov farby dúhy, zohnali pomoc a namaľovali všetky steny divokými farbami. Síce to u nás už nevyzerá ako v sanatóriu, ale mať doma steny ako zo štúdia telerána tiež nie je ktoviečo. Pokračovalo to celkom nevinne. Pani M. pre zmenu nechcela tolerovať kachličky v celom (!) byte, pretože ako po nich budú deti loziť. Tak sme nakúpili podlahy (a tie tenké polystyrénové veci, čo idú pod ňu), zohnali pomoc a urobili čo bolo treba. Moje sny o tom, že zakúpený byt zakonzervujeme a budeme v ňom žiť až do súdneho dňa sa nadobro rozplynuli. Ale aspoň na chvíľu bolo dobre.


Tam to však ani zďaleka neskončilo. Museli sme meniť okná za plastové. Ale nie len tak obyčajné. V kuchyni „sme“ si vymysleli, že chceme mať také tie do strany sa otvárajúce dvere. Pretože také má málokto, vyzerá to úplne bombasticky a stoja len o 300eur viac ako obyčajné. Ďalším príspevkom na zozname vylepšení bolo presunutie 60cm chladničky cez 61cm dvere do špajze, aby nám nezavadzala a mohli sme si užívať miesto v kuchyni. Aj to sme zvládli. Avšak presun chladničky bol len kamuflážnym manévrom nato, aby sme si na uvoľnené miesto mohli dať urobiť dodatočné kuchynské skrinky. Kto by si myslel, že to tu skončí, máte môj rešpekt. Dvierka našej skriniek sa samozrejme už nevyrábajú a tak bude zrejme nutné vymeniť celú kuchyňu. Pokračujme však pekne ďalej.


Asi pred mesiacom a pol za mnou pani M. prišla s nápadom. „Čo ak by sme Matilde urobili na balkóne tabuľu na kreslenie kriedami?“: povedala váhavým hlasom. Ono viete, hádať sa so ženou v siedmom mesiaci tehotenstva je síce možné, no máte to vopred prehraté. Tak som si v hlave za pár sekúnd prešiel všetky možné situácie a došlo mi, že to pôjde najlepšie metódou nulového odporu. Samozrejme nezabudla zdôrazniť, že odo mňa potrebuje len povolenie a všetku fyzickú prácu vykoná sama. Už tu musí byť každému jasné, ako to asi celé dopadlo. O dva dni neskôr som vlastnoručne zoškraboval tri vrstvy starej farby a potajme sa modlil, aby tá tabuľová farba, o ktorej som potichu zistil, že je určená len a výhradne na drevo, chytila aj na stenu a nebolo to úplne zbytočné. Dopadlo to nakoniec obstojne. Dcéra M. si tam kreslila asi dva razy a dohromady tam strávila zo desať minút. Ale máme tabuľu na balkóne. Super, že?


Niekedy ale musím aj za cenu hádky vedieť povedať nie, pretože niektoré jej nápady sú úplne mimo. Tak napríklad naposledy to bola snaha použiť staré spráchnivené okná z rodičovského domu, dať si ich do obývačky a umiestniť do nich výstrižky z novín o udalostiach, ktoré sa stali, kým sme žili v ju-es-ej. Vážne, okná hrubé zo desať centimetrov, ktoré sa pri väčšom prievane rozpadnú. Plus nehovoriac o tom, ako by to vyzeralo, ak by niekomu spadli na hlavu. Viem, vyzerá to súčasne kúl a antikvariátne, ale aj tak. Vysvetlíte mi to niekto?


Trochu som premýšľal, čo sa za tou nekonečnou silou, nútiacou ženy meniť všetko navôkol seba skrýva. Rovnako tak som sa poučil a ak mi pani M. povie vetu začínajúcu: „Vieš, keď už máme rozbitý/zašpinený/rozdrbaný byt, tak …“ musím sa mať na pozore. V tomto je úplná majsterka a dokáže dokonale využiť situáciu. Stalo sa to napríklad aj vtedy, keď sme robili tú podlahu. Podmaňujúca prítomnosť príklepovej vŕtačky, akoby ju nútila neustále niečo vytvárať. A pod tým myslím najmä diery do stien. Presne takto sa stalo, že moja drevotriesková podložka na skladanie puzzle o minimálnej veľkosti 3000 kúskov skončila na stene medzi záchodom a kúpeľňou a už je na nej asi milión fotografií, mapujúcich náš život (foto zašlem na požiadanie). Zbehlo sa to tak strašne rýchlo. Ani neviem, čo ju to pochytilo. Jednu chvíľu si čosi merala a druhú som už nemal na čom skladať puzzle.


Osobne za to všetko viním stránku modrá strecha, ktorá je nevlastným bratom modrého koníka. Že neviete čo to je? No v princípe je to úplne to isté, no okrem fotenia hovien a zubov detí (či tehotných mamičiek hore bez), tam uverejňujete vaše kúpeľne plné uterákov s manžetovými gombíkmi, knižnice plné zahraničných zaprášených kníh a postele plné lupeňov ruží. To podstatné však zostalo zachované. Súperenie o to, kto má viac, lepšie, drahšie, či štýlovejšie. Ako príklad uvediem mamičky/ženy vo všeobecnosti chvália tým, ako si v obývačke pod schodmi na druhé poschodie urobili hokejový oltárik pre Mirka S., alebo ako im feng šuej teraz dosahuje orgazmických výšok len a iba preto, lebo majú v kuchyni celodrevené zrkadlo orientované na železiarne.


Pozor, prichádza dejový zvrat. Možno je pani M. úplne v poriadku a chyba je vo mne, pretože nechcem nič okolo seba meniť. Musím však uznať, že odhliadnuc od finančných nákladov, sa jej minimálne väčšia polovica nápadov celkom podarila. A nakoľko nechcem byť ten, čo ničí sny iným, tak tu a verejne sľubujem, že sa aspoň trochu polepším.