Každý z nás už niekedy zvracal. Slovensko je krajina, ktorá k tomu denne poskytuje množstvo dôvodov. Nebojte sa, nechcem sa venovať technológii správne hodenej tyčky (i keď z hľadiska balistiky je to nesporne zaujímavá téma). Chcem sa len úprimne vyznať z toho, čo ma trápi. Takže: Dávivý reflex je spravodlivý a zásadový. Nehľadí na to, či stojíte len v trenkách v snehu pred chatou na Silvestra, alebo či ste na zásnubnej večeri u poprdeli bohatých rodičov svojej nastávajúcej.. studnice prachov. Dávivý reflex robí vždy to, čo treba. V podstate je ako stretnutie s priateľom a je nám po ňom dobre (až na to štípanie v nose).


Ale sú chvíle, keď vie byť zákerný. Chvíle, keď vás dokáže psychicky poznačiť a donúti vás uvažovať o sebe samom s pohŕdaním, s pochybnosťami o svojej ľudskej integrite. Na rovinu: je mi na grcanie, keď prebaľujem svojho syna. Zásadná otázka: som zlý otec? Na nastolenú otázku by som si iste časom dokázal odpovedať sám v sebe: "Nie, som ten najlepší otec!" A je to.


Problém nastáva inde, ostatne, ako vždy: po reakcii mojej ženy. Nutkanie vomitovať v takejto situácii je pre ňu dôvodom pochybností, či si vybrala správneho partnera! Ona vraj taký pocit nepozná a nášho syna miluje so všetkým, čo k tomu patrí. Aj s jeho stolicou. Bez ohľadu na to, či je to zelenkavá žemlička, alebo kašovitá hmota, zaberajúca celú plochu pampersky stúpajúca až na chrbát. Znie to úprimne. Lenže ona je žena - matka. Tvor ovládaný mliečnymi žľazami a gigantickými hormonálnymi erupciami. Ja, ako racionálny muž, si nemôžem pomôcť. Je to hnus! A hotovo. Hovno ako hovno!


Keď držím svojho revúceho dediča nad umývadlom a rukou mu šmátram v okolí konečníka, nedokážem k tomu svinstvu, čo prúdi do odtoku cítiť nejakú povinnú genetickú väzbu. Žiadny nával otcovskej priazne a emócií vo mne nevie potlačiť realitu. Žalúdok vydáva jasný signál. Sliny v ústach chystajú predohru veľkému entrée. Pľujem, ako hokejista na striedačke a snažím sa čo najrýchlejšie ukončiť celý ten potupný akt, tešiac sa na úľavu, ktorá nastane, keď ucítim pach čerstvej plienky. To už viem, že som v pohode. Synček sa na mňa smeje, ja sa smejem na neho, hoci ešte stále trocha smiešne dýcham. Obraz umývadlového odtoku s hnedými kukuričkami a sezamovými zrniečkami tak rýchlo z mysle nevymizne...


V čom som pochybil? Zlyhal? Kde je previnenie? Nikde, milí otcovia! Mám pocit, či skôr dúfam, že NIE SOM divný. Prosím, potvrďte mi môj predpoklad. Pomôžme prípadne aj iným s rovnakým problémom. Konečne budeme mať v rukách štatisticky presvedčivý dôkaz o svojej normálnosti pre naše iracionálne spolubývajúce a dôvod nestrácať kvôli taľafatkám presvedčenie o vlastnej dokonalosti!