DailyReview: Slovensko 2.0

Réžia: Martin Šulík, Juraj Herz, Peter Krištúfek...
Scenár: Ondrej Rudavský, Marek Leščák, Martin Šulík...
Hrajú: Emil Kosír, Viera Pavlíková, Milan Vojtela, Jana Segešová, Ondrej Hraška, Ingrid Ištóková...

Viete čo sa stane keď dáte štátne peniaze desiatim slovenským režisérom, aby spolu natočili film o Slovensku? Natočia film, ktorý nie je o Slovensku.

Ale poďme pekne po poriadku. Možno ste v poslednom čase zachytili správu, že práve vyšiel film, ktorý má bilancovať prvých dvadsať rokov nášho smutného štátu. Ak ste správu nezachytili, tak len zosumarizujem, že na projekte pracovali desiati režiséri a každý z nich natočil jeden desaťminútový film. Napriek všeobecnej úbohosti slovenského filmu si subjektívne myslím, že v posledných rokoch u nás vychádzajú celkom solídne dokumentárne filmy. Príkladom nech je Lucia Pičussi a film Od Fica do Fica alebo nechtiac zábavný cyklus Colnica, kde Edo Chmelár nakladal svoje sračky študentom do hláv a tí ho mali statočne v riti. Musím sa preto priznať, že som zo začiatku mal celkom veľké očakávania. Filmy na seba vzájomne nenadväzovali, takže sa každému budem venovať samostatne v poradí v akom šli za sebou.

Pravidlá hry

Prvý film je animák. Vystupujú tam jednookí ľudia navlečení od hlavy po päty v spandexe. Neviem čo to má vyjadrovať, možno, že slovač má mizerné periférne videnie a sexuálny fetiš. Každopádne jednooké spandex figúrky najprv počúvajú nejaké komunistické výlevy, potom oslavujú zamatový prechod na feudalizmus, neskôr ťahajú nejakú pičovinu a oslavujú vstup do EÚ a potom majú na krkoch gorilie hlavy. Celkovo hodnotím dobre, lebo tento film ako jediný z desiatich je skutočne o tom čo deklaruje popis a totiž o dvadsiatich rokoch Slovenska. Je teda jednookým medzi slepými filmami navlečenými v spandexe.

Pohreb prezidenta

Ďalší film je o tom, že nejaký starý dedek na vozíku sa potrebuje dostať do nemocnice, ale nepríde poňho sanitka a tak sa tam aj s manželkou dopraví improvizovane, aby zistil, že v čakárni je priveľa ľudí a bude musieť, veľmi prekvapivo, robiť to na čo je čakáreň určená a totiž čakať. Celý čas pritom počúvame útržky z prenosu z Havlovho pohrebu a dôchodcovia do toho chvália Husáka a pičujú na dnešnú skurvenú dobu. Film sa končí tým, že sa roztvoria dvere čakárne, ide odtiaľ oslepujúce svetlo, hrá hudba a ukáže sa, že dedek celý čas len simuloval, lebo sa postaví z vozíka a spoločne s ostatnými páprdami sa rozbehne za svetlom. Nie je to síce vôbec o Slovensku, ale aspoň to pravdivo zachytáva dôchodcov počas ich obľúbenej aktivity – pindaní na všetko a na všetkých.

Rupicapra

V roku 2008 sa jeden psychicky narušený Američan vzdal svojho občianstva, presťahoval sa na Slovensko a predal svoj príbeh ruskej propagandistickej telke Russia Today. Kto niekedy videl, ten vie. Kto nevidel, pre toho prikladám obrázok.

Film sleduje tohoto človiečika ako sa rozpráva sám so sebou a nadáva si za to, čo urobil. Ožerie sa, potom ide autobusom, furt pičuje do ľudí a to výlučne v angličtine. Nakoniec ide do prírody a stretne kamzíka, čím sa to celé končí.

Bez vône

Ženskú prepustia z továrne na buchty a ona sa obáva, čo s ňou ďalej bude. Po strate tejto lukratívnej pozície s istotou minimálnej mzdy sa chce od žiaľu jebnúť do vody, ale keď zistí aká je studená, tak si to rozmyslí a ide do krčmy. Tam začne spievať karaoke, ale keď ju uvidí jej dcéra, tak prestane a tým to končí. Film nedáva zmysel, ale výhodou je, že sa tam takmer nerozpráva.

Návraty

V tomto filme je režisér zároveň kameramanom a hlavnou postavou. Hovorí o tom, že pred rokmi odišiel do Ameriky, kde sa z neho stal profesor filmu na nejakej prestížnej americkej univerzite, ale vracia so synmi na Slovensko na návštevu za svojimi rodičmi. Vnuci a starí rodičia sa k sebe chovajú ako cudzí ľudia, čomu nahráva fakt, že si vzájomne nerozumejú. Jediné čo ich spája je pocit rozčúlenia voči otcovi/synovi, ktorý ich neustále prenasleduje s kamerou a vypytuje sa ich pičoviny. Starý otec rezignovane pindá (viď film číslo dva), ale vnuk to nevydrží a otcovi vynadá v kúpeľni.

Čestný občan

Tento jediný film sa mi zo všetkých desiatich páčil. Režisér je opäť hlavnou postavou, ktorá sa po dvadsiatich rokoch vracia do rodného Mordoru Kežmarku, kde mu majú udeliť čestné občianstvo. Pri večeri si striedavo uťahuje sám zo seba a z predstaviteľov mesta a ich malomeštiackych spôsobov. Nemá to síce pointu, ale je to aspoň trochu vtipné a zvláštne príjemné.

Pssst!

V ostrom kontraste je nasledujúci film, kde otravný čurák s hlasom Joža Golonku stalkuje náhodných ľudí a rozpráva im svoje pseudofilozofické kydy. Jediným svetlým momentom je, keď exekútori odvezú z bytu posteľ aj s holou mrochtou, ktorá padne na Golonku a ten konečne zavrie hubu.

Jediná známa fotografia boha

Film o natáčaní filmu (we need to go deeper). Lasica a Vášaryová sedia za stolom a vedú starecké pindy. Režisér sedí na stoličke a dáva im pokyny. Nemá to pointu, ale je to jeden z dvoch filmov, kde hrajú profesionálni herci (v poslednom hrá Kaliňák).

Discoboj

Ďalší film o filme. Nejaký dude sa odsťahoval z Bratislavy do česko-nemeckého pohraničia, aby tam mohol organizovať sedlácke diskotéky. Sťažuje sa, že od neho pýtajú výpalné a tak o tom natočí film. O tom filme natočila film režisérka a bol z toho ďalší Inception. Kokotina, ale ukážu tam celkom pekné kozy.

Druhý pokus

Nejaký Maďar sa rozhodne urobiť takú srandu, že napíše Fínom pozývací list, aby nás prišli okupovať. Svoj nápad konzultuje so svojou babkou, s ktorou sa striedavo rozpráva po slovensky a striedavo po maďarsky. Potom ide za Kaliňákom a pýta sa ho, či z toho budú plynúť nejaké právne dôsledky – čo je logické, lebo skôr ako idem niekoho provokovať, tak za ním najprv zájdem a slušne sa ho spýtam, či z toho nebudem mať problémy. Hrdinstvo na maďarský spôsob. Potom ide do Fínska a vezme so sebou pozývací list preložený v google translatore do fínčiny, pretože zrejme predpokladá, že fínsky prezident je nejaká severská verzia Gäšpäärovičä a teda neovláda angličtinu. Či je list napísaný biely na čiernom sa nedozvedáme. Nakoniec sa s prezidentom nestretne, no list dá aspoň ministrovi zahraničných vecí, ktorý statočne skrýva pocit trápnosti za celý štáb a režisérov otrasný prízvuk a slušne ho pošle do preč. Doma babka skonštatuje, že Biľak bol väčší frajer a spoločne sa dojímajú nad inváziou na Kryme.

Už som si akosi zvykol na strnulú pózu slovenských filmárov, ktorí sa nasilu snažia natočiť umelecký film a zakaždým im z toho vyjde nejaká hovadina. Možno je to tým, že diváci sú blbí a nechápu hlboké myšlienky filmárov. Možno ale filmári nemajú žiadne hlboké myšlienky a preto nakrúcajú debiliny. V tomto ohľade som bohužiaľ prekvapený nebol, no udivilo ma, že film nazvaný Slovensko 2.0 deklarujúci, že je o Slovensku, vôbec nebol o Slovensku. To je ako natočiť dokumentárny film o zvláštnom druhu americkej veveričky a miesto toho hodinu a trištvrte hovoriť o mongolskom poľnohospodárstve v 50tych rokoch minulého storočia. Nechápem kde sa stala chyba. Pomiešali sa režisérom scenáre? Alebo to bola čistá improvizácia a režiséri sa sami nestačili čudovať čo sa im to vlastne deje pred kamerami?