Tí, ktorí ste čítali môj depresívny výplač, zaiste viete, že som gamerka. Okrem iného, teda. Neplánovala som písať ďalej, ale neplánovala som kopec vecí, ani posledný úzkostný záchvat, po ktorom som, keď toto píšem. Je noc, na čistej oblohe je úplne že až prekrásny mesiac, a ja mám mrte času premýšľať o nesmrteľnosti chrústa. Inak, tu sa vám črtá jeden pekný biznis model: človek, čo môže po nociach písať, ak bude o čom. Nie som aktívna na žiadnom gamerskom fóre, hrám predsa hry preto, aby som sa nemusela rozprávať s ľuďmi, neblogujem a hry prechádzam na normálnej obtiažnosti. V hrách nesmú byť zombíci. Hrám RPG, adventúry, strieľačky, ale moja guilty pleasure sú survivalovky.


Nestáva sa každý deň, že vytvorím nový vesmír, zatiaľ čo mi orchester hrá frekvenciu reliktného zvuku veľkého tresku. Vesmírna survival hra „Outer Wilds“ mi presne toto umožnila a doplnila niekoľko hlbokých a dosť reálnych právd zo života nás smrteľníkov, ktoré dávkuje postupne v priebehu hry, a vám postupne v priebehu hry naviera hrča v krku. Pretože áno, hra z vás žmýka emócie viac než bezďáci s uspatými šteniatkami na Karlovom moste.

Nuž teda lúčim sa so svojimi mimozemskými kamarátmi na Drevenom Ohnisku, neviem na ako dlho, som novopečený bádateľ a moju rozlúčku dopĺňajú príjemné tóny španielky, kvôli ktorej sa mi chvíľu ani nechce pokračovať ďalej, len tak sedím a počúvam. Hrám sa na skrývačku so susedmi počúvaním zvukových frekvencií skrz signálskop. Trénujem lietanie s miniatúrnym modelom vesmírnej lode a dopadnem medzi vetvičky najbližšieho stromu. Náhodný okoloidúci iba poznamená, že som sa vycajchnovala, ukáže na moju vesmírnu loď, ktorá je na rampe a pripravená na štart a opýta sa ma, či si po takejto predvádzačke stále myslím, že zvládnem letieť tou v e ľ k o u naprieč vesmírom. Chvíľu uvažujem nad tým, že sa ako správny depkáč vrátim nazad do spacáka k ohnisku, tam, kde hra začínala.

Napokon ma vesmír volá a ja so štartovacími kódmi utekám do rakety, ktorá bude mojím novým domovom až do konca. Hry. Až do konca hry. Och, skôr než zabudnem, článok obsahuje spoilery. Čiže zbaľte prachy do ruličky a bežte si „Outer Wilds“ kúpiť, developeri si zaslúžia každé euríčko, hrajte, bavte sa a snívajte, keď ja nemôžem, a potom si prečítajte 6 životných právd, ktoré nájdete v „Outer Wilds“ (z celkovo asi 200):

1. Ak sa nerád lúčiš, hra ti ukáže, že je to, žiaľ, súčasť života

Hneď na začiatku ti jedna z postavičiek narovinu povie, že zakaždým, keď niekto odíde, v jej živote je zrazu menej hudby. Mlčky prikyvujem a smutne spomínam na moju bolestnú rozlúčku s muzikou z The Greatest Showman, potichu hlasnem „This Is Me“ a viem, že si film už nikdy v živote nepozriem, pretože ako zvykne hovoriť nomaiský architekt Južného Observatória menom Plume: „The pain of your absence is sharp and haunting, and I would give anything not to know it; anything but never knowing you at all, which would be worse.“ Nahodím štartovacie kódy, naštartujem boostre a hor sa do najbližšej emocionálnej hviezdokopy!

2. Ak si emocionálne krehký ako jablkový koláč, ako ja, hra ťa mentálne zocelí

Pripomenie ti, že oproti trvácnosti vesmíru tvoj život je ako jedno kýchnutie, krátky a hnusný a tvoje plány, nádeje a sny nič neznamenajú. V Temných Ostružinách som sa vznášala po stopách odvážnych a poznaniachtivých bádateľov Nomaiov, vysvietili pre mňa cestu, a keď som prišla až na koniec, padla mi sánka. Mozog si uvedomil, na čo pozerá a do očí sa mi natlačili slzy a zistila som, že ja vlastne nemám problémy. Zložila som si slúchadlá, hlava mi padla do klávesnice, začala som vzlykať - Vy úbohí bastardi! Nakiehoboha ste tu išli!? No načo?! Načo?! Vy úbohí, odvážni, úbohí bastardi! - búchajúc päsťou do stola. O zopár svetov ďalej čítam zápisky vedkyne Pye, nomaiskej expertky na warpový pohon a modlím sa k všetkým božstvám, aby jej plán vyvinúť lepší, rýchlejší pohon vyšiel, len aby som sa v poslednom zázname dočítala, že takmer vyšiel. Spravila všetko tak, ako mala, no nikto nerátal s pohromou, ktorá prišla spoza hraníc slnečnej sústavy. Život je krehký. Vesmír je krutý. Všetci tu zomrieme. Nie je to fér.

3. Ak trpíš arachnofóbiou alebo sa bojíš hadov, hra ťa presvedčí, že existujú ďaleko strašidelnejšie potvory

Ach jaj, opäť tie Temné Ostružiny... sú tam od nepamäti, strážia ich, je ich veľa, hibernujú, vznášajú sa v mliečnej hmle, sú veľkí, väčší než tvoja raketa, hladní a čakajú na teba! Diabli z hlbín vesmírnych! Z môjho predošlého článku ste už asi vytušili, že pod hladinou viem zadržať dych na poriadne dlho, tu sa mi to celkom zišlo. Od prvého jadierka ostružín som sa neopovážila nadýchnuť. Diabli sú slepí, ale majú setsakramentsky dobrý sluch. Jednu nevyžiadanú, ale dobrú radu vám dám: „Outer Wilds“ som prešla na PC, a až potom som si na Steame prečítala, že sa viac odporúča konzola a zvlášť v tejto pasáži hry. Cesta naprieč ostružinami je dlhá, zradná a frustrujúca a každý zbrklejší pohyb nemilosrdne potrestaný infarktom myokardu.

4. Ak z duše nenávidíš deadliny, mám pre teba dobrú správu, táto hra je pre teba

Je plná deadlinov! Máš dostatok paliva, vody, jedla a života, ale ak vesmírni diabli nenaháňajú teba, naháňaš sa ty sám: pomedzi lávové rieky, obrovské vodné tornáda berúce k nebesám celé ostrovy, naháňaš sa za zvukovými frekvenciami vesmírnych hudobníkov, mimozemskými kódmi, čiernou dierou i supernovou! Respektíve, pred tou poslednou skôr viac utekáš o život, a nie raz. Civilizácie sa rodia, žijú a zanikajú v minútach, pretože niečo zvláštne sa deje so slnečnou sústavou a čas beží! Priam cvála! Tiktaktiktaktiktakurvatak!

5. Ak si myslíš, že byť sám je hrozné, hra ti ukáže, že byť sám je ok

... v momente, keď sa ti na odľahlom mesiaci podarí stretnúť nomaiského pútnika menom Solanum. Je to veľmi priateľská a talentovaná klaviristka, jediná a posledná, ktorá všetok svoj osamelý voľný čas venuje čítaniu a hudbe, a ktorá ti hneď padne do tvojich štyroch očí a dialóg s ňou o kamarátstve je jedným z najkrajších v hre.

6. Ak si niekedy chcel zachraňovať reálny svet, v tom virtuálnom ťa hra prefacká

... výchovnou dlaňou reality ťažkého ľudského bytia. Nikdy sa ti nepodarí zachrániť všetkých. „Outer Wilds“ ťa konfrontuje so smrťou a obetavosťou. Podobne ako Nomaika Pye, v jednom okamihu aj ty urobíš všetko presne tak ako si mal, len aby si napriek tomu z okna svojej rakety sledoval vlastné zlyhanie o sile tisícich sĺnc a bez možnosti spraviť čokoľvek ďalšie, ktoré sa rýchlosťou svetla blíži k tebe   a   k   všetkým   tvojim  kamarátom.  Ostane  ti  len  akceptovať   z v u k    b l í ž i a c e j    s a    n e v y h n u t n o s t i   a  užívať si čas, ktorý ti bol daný. Tak sa posaď tu ku mne a spolu budeme sledovať, ako umierajú hviezdy.

Hra sa dá kúpiť na Steame, zrejme aj inde, sú tam samozrejme podmienky spustenia, veľa recenzií, soundtrack, DLC atď. Za mňa, 10 mysterióznych antických zvitkov z 10, ktoré sú roztrúsené po vesmíre, a doteraz neviem, na čo slúžili. Graficky je to jedna veľmi pekná hra, s prepracovaným príbehom a prekrásnym posolstvom, a nie jednym. Želám si, aby som „Outer Wilds“ nikdy nebola hrala, lebo by som si ju mohla teraz zahrať po prvý raz. Kúpila som ju úplne naslepo. Mala som chuť na niečo, čo sa podobá na Firewatch alebo Subnauticu. Nevidela som žiadny gameplay, ani som si neprečítala žiadnu recenziu. Dá sa povedať, že to bol osud. A toto by vlastne mohla byť bonusová životná pravda, ktorú nájdeš v „Outer Wilds“, na záver. Niekedy vidíš osud na kilometre ďaleko, priečiš sa mu, hľadáš alternatívne cesty, až napokon ťa predsa len dostihne bez ohľadu ako veľmi si sa snažil mu vyhnúť. Môžeš sa osudu buď podvoliť alebo ťa povlečie.

Môžete trikrát hádať, čo robí so mnou, lol.