Kým začneme, dajme si rýchly prehľad postáv, ktoré sa v dnešnom článku objavia. A aby ste to mali ešte jednoduchšie, dám tu aj link na ich rodostrom:

Edward I. – anglický kráľ známy aj pod prezývkami Longshanks alebo Malleus Scotorum.

David – škótsky princ, vnuk škótskeho kráľa, všetci traja najvážnejší uchádzači o trón odvodzovali svoj nárok od neho.

Balliol – pravnuk Davida, potomok jeho najstaršej dcéry.

Bruce – vnuk Davida, potomok jeho strednej dcéry.

Floris – pravnuk Ady Davidovej sestry.

Alexander III. – škótsky kráľ, ktorý zomrel bezdetný hneď na začiatku, takže ani neviem, či ho mám v prehľade spomínať.

Margaréta, Nórska panna – umrie asi o odsek neskôr ako jej starý otec, tiež neviem, či ju tu mám spomenúť.

 

Určite by mnohých z Vás zaujímalo, ako sa získaval trón v stredoveku. Niekedy stačilo, aby potulný rytier zabil sedemhlavého draka, ale o tom už asi každý čítal v rozprávkach bratov Grimmovcov alebo Dobšinského. Najčastejšie dedil trón po otcovi najstarší syn. Ale z času na čas sa objavili prípady, keď to nebolo až také jednoduché, ale zas to bolo o to zaujímavejšie. Preto si tu teraz opíšeme nejaké prípady, ako sa dalo v stredoveku stať sa kráľom.

 

Rozhodne ale očakávam, že na Kráľovstve dokonalosti každý ovláda aspoň úplné základy, a preto tu teraz nebudem strácať čas vysvetľovaním elementárnych vecí, napríklad ako upravoval Lex Salica dedičskú spôsobilosť. Prejdime teda rovno k ničomu zaujímavejšiemu, a síce Veľkej kauze súboju o škótsky kráľovský trón koncom 13. storočia.

 

Pôvodne to ani nevyzeralo, že by vôbec mohli byť nejaké problémy s tým, kto usadne na škótsky kráľovský stolec, až sa kráľ Alexander III. jedného dňa poberie na večnosť. Pán ho požehnal 2 synmi a dcérou. Nanešťastie v priebehu štyroch rokov všetky tri deti umreli. Kráľ bol relatívne mladý, takže teoreticky mu stále ostávalo dosť času, aby si našiel novú mladú ženu a spolu splodili ďalších následníkov trónu. Jeho voľba padla na mladú francúzsku šľachtičnú.[1]

 

Čo sa však nestalo? Krátko po svadbe si nová kráľovná šla zajazdiť do snehovej fujavice a kráľ sa jej vydal naproti. Ona sa vrátila na zámok v pohode, ale on spadol z útesu, zlomil si väz a už to nerozchodil. Našťastie pre Škótsko už kráľovský pár stihol zamiesiť cesto. Nanešťastie pre Škótsko pohrobok zomrel pri pôrode.[2] Našťastie pre Škótsko, ešte stále mali eso v rukáve – kráľova dcéra stihla pred svojou smrťou porodiť dcéru.

 

Posledná nádej Škótov teda bola Nórska panna. Škótska šľachta sa teda uzniesla na tom, že na trón usadne kráľova vnučka. Dokonca jej vybavili aj ženícha – syna anglického kráľa. Mohol to byť veľmi romantický vzťah – ona mala 3 a on 2 roky. Táto romanca ale ostala tragicky nenaplnená. Cestou z Nórska sa otrávila jedlom a zomrela na Orknejách.

 

Toto bol už celkom problém, lebo to bol posledný žijúci potomok škótskeho kráľa. Dokonca ani predchádzajúci škótsky kráľ nemal žiadnych potomkov, ktorí by stále žili. A ani predchodca predchádzajúceho škótskeho kráľa...

 

Nakoniec sa predsa len podarilo nájsť dvoch vhodných kandidátov na kráľovský trón – Brucea a Balliola. Ale kto bude rozhodovať o tom, kto má právo sedieť na kráľovskom stolci? Po krátkom uvažovaní sa Škóti rozhodli, že porote,[3] ktorá rozhodne o ich novom kráľovi, bude predsedať anglický kráľ Edward I. Dnes už vieme, že vybrať si ho bolo asi rovnako múdre ako poprosiť Kollára, aby dal pozor na Vašu 15-ročnú dcéru. A to ani moc nepriháňam.

 

Ale vtedy ešte Edward I. nemal svoju prezývku Malleus Scotorum (Kladivo na Škótov). Pritom hneď po jeho zvolení sa objavili prvé drobné náznaky problémov. Sprvu boli len také nenápadné, asi ako keď si niekto pri nákupe cez internet začne pýtať vaše heslo k účtu a text potvrdzovacej SMS.

 

Edward najskôr žiadal, aby sa voľby konali v Anglicku. To bolo pre Škótov neprijateľné, lebo by to mohlo naznačovať, že ich kráľ je vazalom toho anglického.[4] Potom chcel, aby mu do správy zverili kráľovské hrady, a nakoniec aj vládu nad Škótskom,[5] kým sa nezvolí nový kráľ spomedzi všetkých uchádzačov. V tomto okamihu Škóti mierne spozorneli. Akých všetkých? Veď mali byť len dvaja. Bohužiaľ pre Škótov, Edward sa pri výbere nového škótskeho kráľa rozhodol neobmedzovať len na Brucea a Balliola, ale rozhodol sa posúdiť oprávnenosť nároku každého, kto si pošle prihlášku.

 

V tomto okamihu Škótov opantalo isté podozrenie, že Edward to s nimi nemusí myslieť až tak dobre a za kráľa im nevyberie toho, kto má na trón najlepší nárok, ale toho, kto mu najhlbšie vlezie do zadku. Ako prvý to pochopil Bruce a lubrikáciu začal sľubom, že ak bude škótskym kráľom, bude uznávať Edwardovu zvrchovanosť. Keď sa to dozvedel Balliol, zložil rovnaký sľub. A následne to spravili aj všetci ostatní kandidáti.

 

Teraz už mohlo byť (aspoň Edwardovi) viacmenej jedno, kto sa stane škótskym panovníkom, lebo aj tak mu bude podliehať. Ale aj tak bolo treba niekoho vybrať. Zhodou okolností, všetci traja hlavní kandidáti odvodzovali svoj nárok od Davida, ktorý nebol kráľom, ale len vnukom škótskeho kráľa.

 

Balliol bol pravnukom jeho najstaršej dcéry, takže odvodil svoj nárok na základe prvorodenosti. Bruce to mal trochu ťažšie, pretože bol vnukom prostrednej dcéry. Preto použil taktiku, ktorú niekedy používam aj ja. Vytvorím zdanlivo zložitú právnickú konštrukciu, v ktorej sa človek stratí a potom si nevšimne, akú pičovinu tresnem. Konkrétne v tomto prípade Bruce tvrdil, že ženy dedia inak ako muži (čo v tých časoch bola naozaj pravda), a preto by malo rozhodovať, koľko generácií oddeľuje kandidáta od posledného kráľa (a toto je tá pičovina). A keďže Bruce bol o jednu generáciu bližšie, mal by dediť on a nie Balliol. Samozrejme, že tej právnickej omáčky tam navaril oveľa viac. A takej hnusnej hubovej.

 

No a potom prišiel na rad Floris, holandský gróf. Podľa neho ani jeden z kandidátov nemal právo na škótsku korunu, pretože David, ich spoločný predok sa vzdal práv na škótsku korunu v prospech jeho starej mamy výmenou za nejaké pozemky. Nasledujúcu konverzáciu si predstavujem asi takto:

 

Floris: Ale ja si nevymýšľam! Mám o tom aj lajstro!

Edward: A kde?

Floris: Neviem, ho nájsť. Žena ho musela dať do nejakého šuflíka, keď upratovala.

Edward: Takže to lajstro nemáte.

Floris: Ale mám! Ale v takom veľkom hrade chvíľu potrvá, kým ho nájdem. Potreboval by som tak pol roka.

Edward: Takže vy chcete, aby bolo Škótsko pol roka bez kráľa a zatiaľ by som mu musel vládnuť ja?

Floris: Nooo, v podstate áno.

Edward: Dávam Vám 10 mesiacov.

 

Toto je samozrejme umelecká licencia. Tento rozhovor tak určite nevyzeral, zrejme už len preto, lebo ani Floris ani Edward nevedeli po slovensky. Floris ale naozaj dostal 10 mesiacov na to, aby našiel listiny preukazujúce oprávnenosť jeho nároku a zatiaľ Škótsku vládol Edward. Takže ak sa započíta aj čas, ktorý predchádzal pojednávaniu, bol vládcom Škótska už viac ako rok.

 

Ale ani po 10 mesiacoch sa Florisovi nepodarilo nič nájsť, takže išiel z kola von. Po ňom vypadol z kola aj Bruce a za kráľa bol zvolený Balliol. Radosť Johna Balliola ale netrvala dlho. Škótska šľachta začala byť so svojim kráľom nespokojná a obmedzila mu právomoci. Na druhej strane Edward, ktorému prisahal vernosť, začínal byť nespokojný so svojim vazalom a v roku 1296 sa začala vojna medzi Škótskom a Anglickom.

 

Prvá fáza vojny bola relatívne krátka. Angličania obliehali Dunbar a škótska armáda sa mu vydala na pomoc. Angličanom sa podarilo „vyprosťovaciu“ armádu zaskočiť a zajať výkvet škótskej šľachty. Po tejto porážke už Škóti nekládli skoro žiaden odpor. Edinburgský zámok sa vydržal brániť týždeň, ale v napríklad Stirlingu ostal iba vrátnik, aby dobyvateľom odovzdal kľúče. Nakoniec sa Angličanom podarilo zajať aj Balliola, ktorý nebol so svojou armádou pri Dunbare.

 

Dostal ponuku, ktorá sa neodmieta. Edward mu sľúbil, že ak sa vzdá trónu, môže dožiť na slobode ako anglický gróf. Bohužiaľ Balliol bol vovedený do omylu. Po symbolickom vzdaní sa trónu bol najskôr väzňom anglického kráľa, neskôr skončil u pápeža a nakoniec u francúzskeho kráľa, ktorý si ho ponechal ako žetón do zápasu s Angličanmi.

 

Asi nikoho neprekvapí, že počas celej kampane proti Balliolovi bol najvernejším podporovateľom Edwarda I. práve Bruce. Čakal, že keď Balliol prišiel o trón, dostane ho on ako druhý v poradí. U Edwarda sa ale jeho nádeje nestretli s pochopením. „Naozaj si myslíš, že my nemáme na práci nič lepšie ako vybojovávať pre teba kráľovský trón?“ bola jeho odpoveď. Bruce bol taký zlomený z toho, že sa jeho nádeje na škótsky trón rozplynuli, že sa utiahol na svoje statky a tam zomrel.

 

Takže toto bol príbeh o tom, ako sa opäť raz potvrdilo, že kde sa dvaja bijú, tretí víťazí. Škótsky kráľovský trón ostal prázdny, ale de facto Škótom vládol Edward I. Škótsku zredukoval status. Už nebolo kráľovstvom, ale len krajinou (terra). Dokonca do Anglicka odviezol aj škótsky korunovačný kameň. Ďalší škótsky kráľ, ktorý naň položil svoju ctenú zadnicu, bol až Jakub VI., a aj to len pri príležitosti jeho korunovanie za anglického kráľa. Pre Škótsko to bola potupa, podobne ako Wales, východné Írsko alebo Gaskónsko, sa tak stalo len ďalším územím patriacim anglickej korune.

 

To, čo nasledovalo, opisuje film Statočné srdce a práve o titulnej postave daného filmu bude reč nabudúce.

 

 

 


[1] Mladá je relatívny pojem, Yolande de Montfort v tom čase mala 18 rokov, ale Ján Bezzemok si bral dvanásťročnú, Edward II. trinásťročnú...

[2] Tu sa verzie udalosti trochu rozchádzajú – od smrti krátko po pôrode cez potrat až po predstierané tehotenstvo. Záleží na tom, čo si vyberiete.

[3] Porota mala spolu 105 členov vrátane Edwarda. 40 nominoval Bruce, 40 Balliol a 24 Edward. Ak sa pýtate, prečo práve 105 člnov, rovnako veľké poroty rozhodovali dedičské spory v antickom Ríme.

[4] Mimochodom presne toto Edward tvrdil a zašiel až do čias kráľa Artuša, keď údajne Škótsko podliehalo Anglicku. Škóti naopak nesúhlasili a tvrdili, že sú potomkami egyptských faraónov. Čo sa týka novších dejín, v roku 1174 škótsky kráľ naozaj prisahal vernosť anglickému kráľovi Henrymu II., ale v roku 1189 Richard Levie srdce potreboval získať peniaze na krížovú výpravu, takže výmenou za 100.000 libier prinavrátil Škótom nezávislosť.

[5] Konkrétne dostal titul Lord Paramount of Scotland, ale ako presne sa to prekladá do slovenčiny neviem.