Tento príbeh je fiktívny a osoby, rovnako aj mená sú vymyslené. Akákoľvek podoba so skutočnosťou je čisto náhodná.

 

Takto to ale nemohlo pokračovať dlho. Myslím to naše ničnerobenie. Nie, že by sa v podstate nič nedialo, ale naše aktivity po tzv. pracovnom čase neboli veľmi aktívne. Tak sme sa rozhodli si v trojici zabehať. Neďaleko mestom preteká rieka, vyzeralo to ako ideálne miesto na rekreačný beh. Ale hovno rekreačný, to som si len myslel. Je síce pravda, že som z nás vyzeral najviac ako bežec ale to bolo všetko. Nezabudni, bežecké legíny z teba športovca nespravia. Samozrejme som opäť zabudol s kým mám dočinenia. Obaja moji parťáci boli aktívny futbalisti. A je úplne jedno v akej lige hrali. Ak máš raz natrénované, niekde sa to prejaví. A práve teraz nastal ten čas. Zvolil som voľnejšie tempo, nech sa chlapci rozhýbu.

Pomyslel som si, že bude ideálne ak ich budem viezť. Cítil som sa ako vodcovský typ. Netrvalo mi to však dlho. Už po pár minútach sa tempo začalo zvyšovať a výraz mojej tváre sa menil z kľudného na vyčerpaný režim. Zato chalani sa tvárili akoby sa nič nedialo. Nebolo na nich badať nijakú únavu ba dokonca neboli ani zadychčaní. Posratí nefajčiari, ako som ich v tú chvíľu nenávidel. Asi po dvadsiatich minútach kedy som len tak tak zvládal ich tempo sme sa rozhodli vrátiť po druhej strane brehu. Vedel som, že so silami už som na konci, ale premohol som sa a čo najviac som sa snažil dohnať ich náskok ale márne. Netrvalo dlho a videl som len ich rozmazané obrysy v diaľke. Možno by som bol dobrý vodca, ale zatiaľ sa za veľmi súťaživého nepokladám, nie po tomto výkone. Tak to vyzerá keď rátaš s dobrým a príde horšie. Boli natoľko slušný, že ma počkali, mali dostatok času sa vydýchať kým sa moja nemohúcna schránka doteperila k nim. Boli nejaké posmešky, ale netrvali dlho. Pochopili môj zámer aj nepodarenú realizáciu. Mal by som si zapamätať, že je dôležité nepodceňovať ľudí, s ktorými sa stretneš a nehrať sa na veľkého hrdinu. Treba udrieť v správny čas a keď si dosť rozumný, alebo vyzretý tak najlepšie zo zálohy.

Moja trieda mala byť číslo jedna v streleckej príprave takpovediac na ostro. To znamenalo, že ideme vypackať pár nábojov. Ja viem, znie to hlúpo. Chcel som ti len priblížiť slang. Bola to aktivita skoro na celý deň, preto sme ráno stihli asi iba nejaké dve hodiny niečoho na čo si už nepamätám a mohli sme sa vydať smer strelnica. Hŕstka z nás dostala nejakú úlohu. Vtedy sme si ešte naivne mysleli, že je to nejaká extra česť. Ale kdeže. Obyčajní poskoci sme boli, ale na niekoho to predsa muselo padnúť. Niekto dostal na starosti ochranné prostriedky, takzvané oči&uši, čiže strelecké okuliare a chrániče sluchu. Presne ako Otík v tom filme. Niekto mal na starosti vydávanie nábojov na strelnici iný udržiavanie poriadku na danom mieste. Je potrebné mať disciplínu. Rozumiem vyučujúcemu, že musel zadať aj funkcie tohto charakteru, boh vie čo si už za x rokov zažil so študentami. Rešpektoval som jeho skúsenosti, tým pádom sa naše spoločenstvo rozdelilo na dva tábory. Tí, ktorí mali nejakú funkciu začali byť nenávidení tými, ktorí boli nepovšimnutí. Ale netreba to brať tragicky. Mali sme priestor si veci vydiskutovať a to nás posilnilo ako celok. Aspoň som si to nejako tak predstavoval. Na začiatku sme mali nástup a námatkovo sa skúšalo povinnosti zbrane a zaobchádzanie so zbraňou, poučky, ktoré bolo potreba vedieť naspamäť. Bez toho by nikoho k zbrani ani nepripustili. Možno to znie hlúpo ale dávam takémuto postupu za pravdu. Najprv musíš úspešne absolvovať skúšky, aby si mohol šoférovať auto.

Spoločne sme prešli na strelnicu. Upozornenia nás zasypali ako Kysuce v Januári. Išlo hlavne o bezpečnosť, tak to bolo aj na mieste. Podľa môjho názoru nebola potreba opakovať, že na nikoho nemôžeš mieriť zbraňou aj keď vieš, že nie je nabitá, že strieľaš iba pred seba do nejakej výškovej úrovne, keď sa na zbrani objaví porucha alebo je niekto zranení, streľba sa zastaví a privolá odborný dozor atď. Poznal som už ako to funguje na strelnici, preto to nebola pre mňa nijaká novinka, ale zjavne bola obava o nováčikov. Nie je to sranda po prvý krát si ísť vystreliť z naozajstnej zbrane. No, ako pre koho, niekto sa nevie dočkať, iný má obavy. Dôležité je podotknúť, že nie všetci sú stvorení pre bezpečné zaobchádzanie so zbraňou. Dá sa to naučiť, ale keď v partií sa nájde jeden dvaja, ktorí si musia dávať naozaj veľký pozor, aby sa nestalo nešťastie. Možno by si si povedal, že sa to môže stať len nežnejšiemu pohlaviu ale opak je pravdou. Neveril by si, koľkých chlapov som videl narábať so zbraňou, či už išlo o pištoľ alebo samopal tak, že som sa začal obzerať po bezpečnou úkryte, aj keď už som v bezpečnou úkryte bol.

Naša trieda nebola iná. Hlavne mladším ročníkom nedochádzalo, aká zodpovednosť sa im vkladá do rúk, že nejde len o ich zdravie. Pritom sme takzvane sušili na neostro už niekoľko krát kým sme prišli až sem. Nakoniec ich stačilo len niekoľko krát poučiť, že nejde o hru, pokiaľ si nechcú zažiť úplný game over. Vtipné ale boli naše baby. Nie všetky, niektoré sa k danej úlohe postavili ako profesionálky z akčných filmov. Ale boli aj vtipné momenty, kedy nabitú zbraň brali do ruky ako s prepáčením panna falus. Po ukážkach sme sa odpratali na čakaciu miestnosť a chodili sme pred terče po jednom. Asi aby sme mali na začiatok väčší kľud a vedeli sa koncentrovať a mohli sme si nechať v kľude techniku vysvetliť.

Predstavoval som si, keď príde rada na mňa, vykopnem dvere, napáskujem zásobník a rozstrieľam terč cipmr campr. Keď však ta chvíľa prišla, pôsobil som maximálne strojene ako sa len dá. V podstate taký fejkový profesionál. Všetko sa zmenilo na palebnej čiare. Dovtedy som bol zvyknutý strieľať ľavou rukou aj keď som bol pravák. Môj profesor ma v podstate zdrbal, že nie je možné strieľať takto naopak. Nakoľko sa nedalo jeho vyhrážkam odolať, musel som sa preonačiť a začať používať druhú ruku čo bolo pre mňa úplne od veci. Skús si niečo napísať ľavou rukou ak si pravák. No, vidíš ako dobre ti to ide. Určite by sa to dalo vycibriť, ale nie za tri mesiace kedy som mal mať záverečné streľby. To ani v prípade. Situácia však bola zlá a ja som nemal na výber. Určite by ma nik nevyhodil, keby som si to aj napriek zákazu robil po svojom, ale rozkaz je rozkaz. Tak na pokyn vyberiem zbraň z puzdra, obtiahnem záver a mierim. Všetko zle, ruka sa mi nekontrolovateľne hýbe sem a tam a nedokážem poriadne zamieriť. Povedal som si, že som v riti ale hádam nejaká náhoda zapracuje. Nezapracovalo nič. Strieľal som ako pánko, ale všetko mimo.

Videl som sa kdesi v riti, na jednej strane hovorím, že zbrojný preukaz mám a rovnako tak aj skúsenosti so streľbou a na strane druhej netrafím na dvanásť metrov ani kruh veľký ako jedálenský stôl v garsónke. Síce sa zo mňa nestane nijaký Deadshot, ale aspoň budem vedieť strieľať oboma rukami. Teda ak sa táto premena podarí. Bral som to ako svoju devízu. Snáď mi to niekedy na niečo bude.