Tento príbeh je fiktívny a osoby, rovnako aj mená sú vymyslené. Akákoľvek podoba so skutočnosťou je čisto náhodná.
Prvý týždeň sa niesol v zoznamovacom duchu. Za tých pár dní, ktoré som pred nástupom na výcvik strávil v ústave, som si nestihol zapamätať ani kde mám poriadne šatňu a po troch mesiacoch mimo to bolo ešte horšie. Takže prvý legitímny prechod cez hlavný vchod bol opäť ako po prvý krát. Iba teraz s podstatne odlišnejším nádychom. Stal som sa právoplatným členom tohto ústavu. A to skoro bezbolestne. Nečakal som, že s hlavným vchodom budem mať ešte veľké skúsenosti. Prečo aj áno, bol som zaradený v eskortnej smene. Pre mňa to znamenalo od pondelka do piatku cesty na súdy a pojednávania, sem tam nejakého to stráženie v civilnom zdravotnom stredisku a tak podobne. No to určite. Ako mladý bažant som žil len vo svojich domnienkach. Realita sa mala čoskoro prejaviť v plnej paráde. Mám taký pocit, že keď príslušník nastúpi a ešte nemá po výcviku, povedia mu iba polovičnú pravdu. To ani nehovorím akú sa dozvie na prijímacom pohovore. Časom sa však pochopí ako veci naozaj fungujú, a že to čo mu bolo sľúbené sa viac ako dosť odlišuje od skutočnosti.
Takže hlavným bodom bolo ozrejmiť si záchytné miesta, ktoré budem počas mojej budúcej kariéry najviac navštevovať. Hlavný vchod odškrtnutý, ďalšie stanovište šatňa, stanovište vedúceho zmeny, kancelária vedúceho eskorty, vedúceho oddelenia, personálneho oddelenia, finančného oddelenia, oddiel, bufet a kuchyňa. Na začiatok je toho dosť, ale človek sa to raz dva naučí.
Samozrejme ako bolo mojim zvykom, dorazil som do práce o hodinu skôr ako sme mali rozdelenie. Nie, že by som tak veľmi chcel, ale dochádzal som vlakom alebo autobusom a vždy som rátal s nejakou časovou stratou. A že sa ich teda nahromadilo. Nikdy ale nikdy si z príchodu nezabudni oraziť obed. Už len z dôvodu, že sa ti potom nechce zliezať poschodia kvôli jednej pečiatke a aspoň bol dôvod sa na niečo tešiť. Teda keď bol dobrý výber. Takže kuchyňa odškrtnutá. Nasledujúce kroky viedli do šatne, škrt číslo tri. V tých časoch ešte vyzerala ukážkovo. Roky si vybrali svoju daň a dnes by som poriadok a organizáciu v nej hodnotil číslom 4/10. Ešte, že to zatiaľ nikto nekontroluje. Potom smer eskortná miestnosť. Taká pomyselná čakačka. Čakačka na niečo, koniec pracovnej doby, začiatok rozdelenia. Nabral som do kanvice vodu, nech z príchodu urobím nejaký dobrý skutok a kolegom pripomeniem, že na mňa je vždy spoľahnutie. Viem aké je to na prd keď prídeš prvý, máš chuť na kávu a najprv si musíš nabrať vodu. Prechádzaš cez vedúceho smeny a každopádne nemáš chuť na kus hovoreného slova. Čo je ale pre nás nováčikov najdôležitejšie, pokiaľ nie sme typu mámpičista, naučiť sa dve kontrolné otázky.
Nakoľko vieme, ktoré budú v daný deň skúšané, aj tak je niekomu za veľa si ich aspoň prečítať. Platí to aj dodnes. Dosť z nich sa spolieha, že budú odpovedať nováčikovia, čo síce nie je pravidlo, ale stáva sa to častejšie než by sme chceli.
Prvé rozdelenie oficiálneho charakteru. Bože len nech ma nevyvolajú. Ešte nejaký čas nech je to tak ako bolo zvykom. Naozaj som dúfal, že ma ušetria tohto trápenia a nechajú ma sa nejaký čas ešte aklimatizovať. Samozrejme to vyšlo, aspoň pre dnešok. Každopádne pohľady nasvedčovali tomu, že je to naposledy. Stislo mi riťku, ale čo bude v budúcnosti nechávam na život. Nebolo veľmi čo robiť. Ranné eskorty odišli a na siedmu sa zvykne skôr plánovať výcvik alebo technická prehliadka. Technické prehliadky sa delia na dva typy. Ten prvý sa dá, pokiaľ je vás na ich vykonanie dosť. Tá druhá je už väčšia riť, pokiaľ je vás málo. Znie to logicky, ale stačí rok v službe a nechce sa ti už len pri pohľade na denný rozkaz, kde figuruje tvoje meno v tejto kolónke. Prehliadkám sa hovorí aj preklepávanie. Používané inštrumenty sú prosté. Tyč na preklepávanie mreží, gumené kladivo na preklepávanie stien, zrkadlo, aby si mohol prezrieť aj menej prístupné miesta, samozrejme spojovací prostriedok, detektor kovov a hrubá sila. Výcvik je v pohode. Ide sa do posilky a tam sa maká a maká až do obeda, potom to isté. Pokiaľ tam neboli kamery, dalo sa zašívať ako mi povedali starší príslušníci, čo si zažili aj časy minulé keď ešte všetko bolo inak. To všetko sa malo zmeniť s nástupom nového vedúceho ochrany. Už som ti ho spomínal, vysoký, krívajúci blondiak. Má mnoho prezývok, tá najtrefnejšia je Otec. Náš ústav sa dá špecifikovať ako vláda jedného. A nie je to riaditeľ. Je to Otec, ktorý vzišiel s radu príslušníkov ochrany a nejakým spôsobom, ktorý mne osobne je dodnes neznámy sa dostal až na funkciu, na ktorej spočíva ako žaba na kameni do dnešných dní. A podľa všetkých prognóz ešte niekoľko rokov bude. Možno ešte dlhšie ako budem ja v zbore. O jeho osobe nekolujú po ústave zrovna najlepšie storky, ale ja som ho bral ako vedúceho, s akým som sa už v minulosti stretol, preto to pre mňa nebol až taký šok, keď som ho zažil vyčíňať počas svojho dňa. Je asi normálne, že nadriadený má svojich ľudí a tých, ktorí mu akosi padli či nepadli do očka. Ani sám neviem do ktorej kategórie som patril ja, ale môj plán bol od začiatku jasný. Veľmi sa neukazovať a v zdraví prežiť každý jeden deň služby. Nech boli moje zámery akokoľvek čestné, konfliktu sa nedá vyhnúť. Ten pocit tu stále bol a ja som vedel, že ten deň nastane. Neplánoval som ho, ale takýto pocit nedokážeš z hlavy vymazať aj keď sa naozaj snažíš. Ani boh nevie ako na mňa bude okolité prostredie pôsobiť a koľko vydržím, mám to však v sebe naprogramované, že ja vydržím všetko, len nikdy neviem dopredu povedať dokedy.
Začali sme s preklepávaním. Ešte predtým nás vedúci prehliadok rozdelil do skupín. Každá bola rozhodená na iné poschodie, samozrejme som nevedel o ktoré sa jedná. Či ideme na stovkové, dvestovkové alebo ktoré cely. V skupine sme boli po traja. Nehnevaj sa ale ani za nič si nespomeniem s kým som bol. Viem len, že som išiel ako píla. Na celu stačí tak možno minúta dve, dlhšie tam nemáš čo robiť. Ale to nemôžeš povedať nováčikovi. Prekutral som každé miesto, každú škáru, pýtal som sa na detaily kde a čo mám hľadať, na čo si mám dať pozor. Nestretol som sa s kladnou odozvou. Vtedy som tomu ešte nerozumel, nie, že by mi chalani nechceli nič vysvetliť, každý jeden je profesionál, ale keď robíš každý týždeň rovnakú činnosť stále dokola, stane sa z toho rutina. A z niektorej rutiny sa stane nuda. No a technické prehliadky, tak to bola nuda ako vyšitá. Môj entuziazmus výkonu nepridal nijaký pátos. Ako keby si robil za pásom, ale s tým rozdielom, že sa snažíš, aby si neprehliadol nič, čo by mohlo nasvedčovať tomu, že sa poškodzuje ústavný majetok, porušuje ústavný poriadok alebo pácha iná nedovolená činnosť.
Netrvalo dlho a mali sme hotovo. Ono keď je naozaj dosť príslušníkov, ide to rýchlo, stačí hodina a pol a je fajront. Aspoň v našom ústave, inde kde majú pomerne väčšie priestory to musí byť makačka.
Výcvik vo mne dokáže vytvoriť hmlistú predstavu príjemného rozptýlenia. Kto chce, môže cvičiť, kto má záujem vyskúšať si nové techniky sebaobrany, použitia donucovacích prostriedkov alebo si len tak zaboxovať, vždy si nájde sparing- partnera. Veď čo môže byť väčšia pecka ako si ísť v pracovnom čase zacvičiť. Nemusíš sa nikam náhliť po robote. Žiadne míňanie za fitko, proste si to odmakáš počas svojej osem hodinovky a máš pokoj. Ale takýto deň nebýva vždy. Skôr len výnimočne. Možno to tak bolo naplánované, aby sme my, ako nový príslušníci nedostali šok. A že tých šokov zažijeme. Hneď prvý bol keď som sa pozrel do rozkazu na nasledujúci deň. Zajtra na šiestu. Celoštátny zvoz. Stráženie vo vozidle. No pekne. Už som si to zažil ale nikdy ako oficiálny člen. A stráženie? To je veľká zodpovednosť. Triezvymi očami je to len úloha pre nového príslušníka, lebo nikomu sa to nechce robiť. Chce mať počas prevozu svoj kľud a nie sa celou cestou pozerať na muklov a vykrikovať na nich, že sa nemajú rozprávať. Vieš asi akoby si sa správal keby na teba začal nejaký strážmajster húkať, že máš byť ticho. Z tohto som začal byť nervózny. Prirodzený rešpekt z teba musí vyžarovať, nevykričíš si ho a ani vyhrážanie nemá žiadny zmysel. Buď si veľký jak pán, alebo na to musíš ísť hlavou. Ale nikdy nevieš na koho narazíš a niekedy sa s ľuďmi vychádzať nedá. A tobôž nie keď pred tebou sedia trestanci. V tej chvíli spoznáš svoje nedostatky, kedy a kto ťa dokáže vytočiť, aké sú tvoje hranice. Pochopíš čo si môžeš a naopak nemôžeš dovoliť. Aj ja som mal na to prísť. Ale až zajtra.
