Bol som v Rachove

Najskôr len krátke vysvetlenie názvu článku. Minule som si v Denníku N čítal, že naši východní susedia sú nešťastní z toho, že stále používame ruské názvy ukrajinských lokalít. A keďže som progresívny a politicky mi to myslí, rozhodol som sa, že ani ja nebudem používať ruské názvy. Konkrétne oblasť, ktorú som navštívil, budem volať Podkarpatská Rus. Takto sa volal tento región v rokoch 1919-1939. Názov Zakarpatská Ukrajina dostala až od Rusov po tom, ako nám ju v roku 1945 ukradli. Ale stále mi to politicky nemyslí až tak veľmi, aby som dokázal napísať napríklad Kyjiv, Pip Ivan alebo IvanoFrankivsk. Takže stále budete čítať o Kyjeve, Pop Ivane a Stanislavove.

No a teraz k veci. Na Ukrajinu sme chceli ísť už pred 10 rokmi. Plán bol prísť zo Žiliny do Rachova, odtiaľ ísť na Hoverlu (najvyšší bod Ukrajiny) a potom navštíviť nejaké ukrajinské mestá ako Kyjev, Ľvov alebo Užhorod. Ale vždy nám do toho niečo prišlo.

Ale raz bola pandémia osýpok, potom Covidu a medzitým sa tam vybrali na dovolenku ruskí vojaci. Mne to bolo jedno, ale kamoši sa asi báli, že by im Rusi ukradli trenírky a ponožky alebo čo. Ale v lete roku Pána 2021 sa nám predsa len akosi podarilo dať sa dokopy a vyrazili sme zo Žiliny smerom na západ. Poznámka pre tých, čo sa teraz zmätene dívajú do mapy; ak sa človek chce dostať pohodlne zo Žiliny do Rachova, najjednoduchšie je ísť do Bratislavy a tam nasadnúť na autobus, ktorý ho cez Maďarsko dopraví do cieľa. Alternatívne sa ešte dá cestovať vlakom do Košíc, tam presadnúť na motorák do Čopu, tam presadnúť na vlak do Mukačeva, tam presadnúť na maršrutku do Rachova...

Cesta autobusom bola celkom v pohode. Za Bratislavou som zaspal a zobudil som sa až na maďarsko-ukrajinských hraniciach. Vodič prechádzal uličkou a zbieral pasy a 5 hrivnové bankovky. Pas som mu dal, peniaze nie. Až neskôr som zistil, že tých 5 hrivien je úplatok pre colníkov. Ale keďže peniaze sa vyberali na jednu hromadu, colníci nezistili, kto bol ten lakomý čurák, ktorý nič nezaplatil. Teda ani nevedeli, koho majú odviesť dozadu a spraviť mu prehliadku telesných dutín.

Svet za hranicou je pre mňa ťažká exotika. Aj architektúra je taká iná. Striedajú sa tu ošuntelé domy s kaštieľmi, za aké by sa nemusel hanbiť ani Cyril Talapka.[1] Očividne ukrajinská vláda vypláca colníkom vysoké platy, aby neboli odkázaní na bakšiš od pašerákov. Pred tými chudobnejšími domami občas posedáva nejaká babka, chrumká semečky a šupky pľuje na zem. Toto som doteraz videl iba na memečkách od Drepujúcich Slovanov v teplákovkách.

Z vodičov autobusu sa na Ukrajine stávajú veľkí biznismani. Na autobusovej zastávke v Užhorode na niečo čakáme asi polhodinu. Konečne sa dotrepe chlapík na starej felde a náš vodič mu z batožinového priestoru vyťahuje fólie Gambrinusu. Síce meškáme už asi hodinu, ale v Mukačeve si dokonca nájdeme čas, aby sme sa odtrepali na kraj mesta ku nejakej krčme a predali nejakému krčmárovi ďalšie fólie plechovkového Gambáča. Začínam mať obavy. Ak sa tu pašuje takýto samoser, ako pivár si asi na Ukrajine na svoje moc neprídem.

Keď prichádzame do Rachova (s dvojhodinovým meškaním), je už autobus prázdny. Sme tam len my dvaja a vodič. Ostatní cestujúci už vystúpili a aj pašované pivo sa už všetko predalo. Ako prvé si ideme vybrať peniaze do bankomatu. Zažívam ďalší regionálny rozdiel. Zatiaľ čo u nás si môžem vybrať asi zo 6 jazykov, s ktorými budem s bankomatom komunikovať; na Ukrajine sú to až dva – ukrajinčina a ruština. Peniaze sa mi podarí vydolovať až na tretí pokus, lebo nestíham dostatočne rýchlo rozlúštiť, čo sa tam píše. A hlavne, bankomat vyzerá, akoby ho nečistili od rozpadu ZSSR a pokrýva ho asi tak polcentimetrová vrstva špiny. Žltačku dostávam už len z toho, že sa naň dívam.

Ako druhé si ideme kúpiť lístky na vlak do Kyjeva, aby sa nám náhodou nevypredali. Podľa toho, čo som vyčítal, sa síce lístky na ukrajinský vlak dajú kúpiť aj cez net, ale prídu mi poštou. Ukrajinskej pošte verím ešte menej ako našej, takže kupujeme priamo na vazkaľe. Kým sa snažím vysomáriť z grafikonu a vybrať vlak, ktorým pôjdeme, udrie mi do oči jedno slovo – parny. Vzrušene oznamujem kamošovi, že zrejme pocestujeme parným vlakom. (Čo ti jebe, tu majú ešte parné lokomotívy!) Pani sediaca v čakárni, ktorá by si podľa veku mohla pamätať ešte časy Prvej republiky, ale krotí moje zdesenie. Parny neznamená, že nás bude ťahať parný rušeň, ale že vlak jazdí v párne dni. Bohužiaľ obaja sme právnici a tak nevieme, čo to slovo znamená. Je to párny deň v týždni? V mesiaci? V roku?

Ideme si teda kúpiť lístky od tetušky za okienkom. Po ukrajinsky neviem vôbec, po rusky veľmi málo, slovná zásoba sa obmedzuje na jednu pesničku od Kuka z Horkýže slíže a tak s tetuškou komunikujem nejakým slovanským esperantom – Ja cháču dva bíľety (ukážem pre istotu dva prsty) na mášinu do kyjéva na vtorak asm gadín večíra... Síce som to hovoril nahlas a extrémne pomaly, ale podľa vypleštených očí tetušky som usúdil, že mi moc nerozumie. Usúdil som, že treba hovoriť ešte pomalšie a hlasnejšie a aj tak nepomohlo. V rámci pokusu číslo 3 skúšam písať. Po mne je problém prečítať, keď píšem normálne písmená, nieto ešte ukrajinské bukvy, takže aj toto zlyhá. Teta nám zvestuje, že na trati sa pracuje a vlak pôjde až vo štvrtok.

Meníme teda plán. V utorok autobusom pôjdeme do Stanislavova, tam si popozeráme mesto a večer odtiaľ vyrazíme nočákom do Kyjeva. Takže nasleduje (zas čítaj pomaly a nahlas): Zdrávstvujte tétuška predávateľnica, my chačom dva biľéty na avťabus v Ivanofrankivsk na vtorak. Kady jechajeť mašina? Teta prejavuje viac ochoty ako jej náprotivok od konkurencie, dokonca s nami hrá pantomímu a lístky sa nám teda podarí kúpiť.

Ako ďalšie si idem kúpiť niečo na jedenie. Výber potravín je oveľa skromnejší ako na Slovensku. Dokopy sa mi podarí nakúpi za 104 hrivien. Dávam slečne dve stovky. Ona hovorí čosi, z čoho vyrozumiem, že mi nemá vydať. Vraciam teda nazad ukrajinské krovky. Slečna odo mňa berie stovku, ale výdavok nedostanem. Aká náhoda, že sa mi podarilo takto pekne zaokrúhliť cenu nákupu...

Ako ďalšie sa idem vyčúrať. Teoreticky by som sa mohol vyšťať aj niekde pri plote, ale pred odjazdom na Ukrajinu som pozeral prednášku o tom, ako Čechoslováci chodili učiť Podkarpaťanov čítať a písať a ja som nechcel znesvätiť odkaz našej civilizačnej misie tým, že budem šťať uprostred námestia. Idem teda močiť na toalety na vlakovú stanicu. Nevyzerá to tu o moc horšie ako na záchodoch na žilinskej stanici a je to teda o dosť lacnejšie – podľa cenovky to má stáť len 7 hrivien, dávam tete dvacku, ona mi vydá 3 hrivny. Očividne Česi túto podkarpatskú háveď učili len čítať a písať, na počítanie sa vykašľali.

Vzhľadom na mierne komunikačné bariéry kamoš navrhuje, aby sme si kúpili pero, že Ukrajincom budeme písať, čo od nich chceme. Asi zabudol na to, ako neslávne dopadol náš pokus na stanici. Idem teda do obchodu so zmiešaným tovarom a podarí sa mi nájsť papiernictvo. Beriem pero, podávam ho tete predavačke. Pero stojí 15 hrivien, takže dávam tete 100 hrivnovú banku a hovorím jej Sorry, ale nemám drobnejšie. Podľa toho, ako na mňa zagáni a vytrhne mi pero z ruky, to po ukrajinsky znamená niečo ako Bodaj by si do rána skapala aj s celou svojou rodinou. Pero sa nám teda kúpiť nepodarí.

Ako ďalšie si idem kúpiť nejaké posúchy. Predo mnou stojí jedna pani, tak sa postavím do radu asi tak meter za ňu, lebo diskrétne zóny, Covid a podobné veci... Pani predo mnou zaplatí, už si idem pýtať ja, keď sa predo mňa napchá nejaká mladá slečna a normálne ma predbehne. Hovorím si, že jej asi nedošlo, že ja čakám, tak som sa natlačill asi 10 cm za ňu, aby bolo zrejmé, že tam čakám. Nepomohlo to. Keď zaplatí, žena v rade za mnou spustí čosi v tej ich hatlanine. Taký som rozrušený, že zabudnem aj na svoju perfektnú ruštinu a komunikujem s ňou rovno po slovensky. Ale pani očividne ako jediná chápe, čo jej chcem povedať.

Pani sa ma snaží presvedčiť, že ona sa len chcela pozdraviť s predavačkou posúchov, ale vôbec jej neverím. Predbiehanie sa v rade je očividne ukrajinský národný šport. Večer si ideme do potravín kúpiť kvas. Opäť si udržiavame mierny odstup od chlapíka pred nami, lebo diskrétna vzdialenosť, covid a hlavne ten bezďák príšerne páchne. A pred nás dofrčí panička, ani sa na nás nepozrie a veselo si začne vykladať tovar na pás. Ale urobí školácku chybu, nechá si asi 15 cm voľného miesta a tesne pred tým, ako predavačka začne blokovať jej nákup; s kamošom predbehneme my ju. Šach-mat.

Aby sme sa nenudili, tak sa ideme prejsť po meste. Centrum je malé, tak sa zatúlame až na cintorín. Ukrajinci majú také zvláštne náhrobky. Slováci zvyknú si na ne dať meno, dátumy a nejaký motivačný citát ako Všetci raz zomriete. Ale Ukrajinci si na náhrobky zvyknú dať aj svoju podobizeň, takže ich náhrobky vyzerajú asi nejako takto:

Možno sú moje dojmy skreslené tým, že som hladný a nevyspatý, ale začínam mať pocit, že Podkarpaťania sú mierne svojrázni ľudia. Neustále predbiehanie sa v radoch, neschopnosť správne vydať, neochota. Celý tento región mi príde ako ukrajinská obdoba Kysúc. Nakoniec možno ani nie je až taká tragédia, že nám tento kus zeme vzal Stalin.