Keďže sa mi podarilo konečne sa zamestnať, musela som posunúť čas ranného venčenia na nekresťanských 5:30. Čo, samozrejme, znamená, že sa nenájde žiaden ochotný spoluvenčič a venčím sama. Teda, sama seba nie, venčím Čiernu sviňu prezlečenú za psa. Ale venčíme sa samy. A to niekedy nie je až taká sranda, ako by sa zdalo.

Bratislavská Koliba sa pomaly prebúdza. Nad mestom síce neisto vykukuje slnko ale v lese vládne ešte tma. Asfaltka tesne nad filmovými ateliérmi. Ja a pes. V aute. Zaznamenám nejaký pohyb na pravoboku. Pribrzdím. Nejasný pohyb sa jasne mení na veľkú divú sviňu. Nie čiernu ale takú do ryšava. Asi nová genetická mutácia – mestská svinská varieta. Pokojne sa tá ryšaňa poobzerá a vkročí mi do jazdnej dráhy. To už stojím na brzde, mám hubu otvorenú a oči vypleštené. Za megasviňou sa zjavujú ďalšie. Vzrastom menšie, farbou rovnaké. Vyskakujú z krovia ako keby tam mali schovanú trampolínu. Prefrknú mi popred kapotu. Nedám sa oklamať kratšou pauzou v skokoch, radšej počkám, veď keby som zrazila nejakého lanštiaka, tak mi tá megasviňa načuchrá blatník. Pri čísle 6 sa začína v diviačom probléme orientovať moja vlastná sviňa, ehm, ehm, pes. Zo zadného sedadla mi ohlušujúco brechá do ucha. Polohluchá, neveriac civím na číslo 9, ktoré si nonšalantne preberá paprčkami po ceste. Svinky miznú smerom k ateliérom – asi mieria na kasting na bielej sedačke do svinského porna.

Otrasiem sa z toho prasacieho zážitku, zaradím jednotku a pokračujem v ceste. Čierna sviňa prezlečená za psa pokračuje v brechaní. Hluchnem na druhé ucho.

Obe, trochu psychicky rozhodené, vystupujeme na parkovisku pri pomníku napoleonských vojakov. Ticho, tma, komáre. To poznáme, upokojujeme sa.

Na ceste pred nami leží akýsi nadrozmerný list. Psica sa podozrievavo priblíži a ňuchne k placatému predmetu. Ten sa v okamihu zmení na hnusne veľkú ropuchu a podskočí smerom ku mne. Čierna sviňa podá skokanský výkon hodný Sergeja Bubku a končí stresovaná v jarku. Ja zhlboka dýcham, aby som utíšila srdcové palpitácie.

Upokojuje ma skutočnosť, že som len pár krokov od najdrahších záchodov v Bratislave a teda nejaký fyzický následok zľaknutia mám, v prípade nutnosti, kde odstrániť.

Okolo bufetov prejdeme pokojným krokom, Čierna sviňa skontroluje smetiaky a ohniská, či si niečím vhodným nedoplní stresom zmetabolizovaný cukor. Za Expo Kolibou nahadzujeme obvyklé tempo, ideme vedľa seba a každá myslíme na vlastné sviňačinky.

V tom sa z hĺbky lesa, kdesi od lanovky ozve neuveriteľný zvuk. Čosi ako jeleň v ruji, kombinovaný s nakopnutým psom a vydeseným výrom skalným. Zavýjavé brechanie a skučanie sprevádzané praskaním zlámaných konárov a dupotom. Možno ghúl, ktorý si zahryzol do jazyka pri hodovaní na nechutnej mrcine alebo tokajúci tetrov, ktorý spadol z konára.

Naozaj si neviem predstaviť, čo za tvora to bolo a prečo to pred nami utekalo, keď sme do lesa ani nevstúpili. Príšerné skuvíňanie a praskot sa vzďaľuje kdesi smerom na Železnú studničku. My obe sme primrznuté desom k asfaltke. Čierna sviňa neprejavuje ani máčny máčik snahy rozbehnúť sa za tou lesnou príšerou.

Pozriem sa na ňu, ona na mňa. Kývnem hlavou, ona mi odkýva späť. Otočíme sa a rýchlym krokom sa vraciame k autu.

Na dnes nám tej desivej bratislavskej fauny stačí.

Zajtra venčím pri baráku.

Aj keď, včera som o 6 ráno stretla uprostred frekventovanej ulice dve flirtujúce krysy, ktoré si zaujato skúmali chvosty...