Ach kurva, to bol večer. Išiel som v stredu podvečer s kamarátom do mesta na jedlo a tak pozrieť do podniku Ligu majstrov. Po večeri, dobre najedení, sme zapadli v našej obľúbenej pivárni, aby sme si vychutnali pivo aj futbal. Čo čert nechcel, stretli sme tam partiu starých známych zo školy – bolo si čo povedať. Pretože sme sa nejaký ten piatok nevideli, každý otočil kolo. Tuším som sa v ten večer totálne spivoval. Ako puma.

 

Po desiatke dvanástok som už ani nevedel, kto futbal hral a kto vlastne vyhral. Vlastne som nevidel dohromady z toho zápasu ani jednu trafenú minútu. Buď som pil pivo a kecal s partiou, alebo som pendloval na záchod (veď viete, pivo...). Ok, opravím sa, určite som sa spivoval. Opitý a napolovicu v delíriu som sa okolo polnoci vybral domov. Neviem prečo som si nevzal taxík, hoci aj rikšu keby v našom meste nejaká jazdila, nie, ja dobrodruh som si povedal, že sa radšej prejdem a možno cestou aj trošku pretriezviem. Motalo ma, nohami som preplietal, ale cítil som sa príjemne. Užíval som si príjemný čerstvý vzduch skorej jari, dobre to robilo aj mojej začínajúcej opici. V polke cesty som začal hrešiť, prečo som sa vybral peši a vlastne – prečo tak zasrate ďaleko bývam! Opäť sa ozval močák. Potichu som zaklial, brucho som mal z toho piva naduté ako keby som mal porodiť malý súdok piva. Hm, ani by to nebolo zlé – pivo vypiť a hneď nejaké pivko porodiť. Bol by som ako Bender vo Futurame. Nahlas som sa zasmial nad mojimi tehotensko-pivnými úvahami, a to som nemal. Môjmu močovému mechúru do smiechu nebolo, zvíjal sa v kŕčoch pod náporom tekutín, ktoré som pred nedávnom poňal. Opäť som zahromžil, bol som necelého pol kilometra od môjho domu. Pivo sa ale pýtalo na svet, keď musíš, tak musíš. Rozhliadol som sa po okolí a hľadal vhodný porast, o ktorý by som to oprel. Mohol som sa vyšťať rovno na chodník, ale zas grobián nie som a nerád by som zbadal zajtra svoju fotku na fejsbúkoch, kebyže ma sfotí sused, ktorý ešte nespí.

 

Zbadal som jeden starý opustený dom, ktorý ktosi zdedil ale vôbec sa oň nestará. Pri jeho plote bol pás obrovských kríkov, ktoré ako keby na mňa volali „Poď! Ošti nás!". Dvakrát hovoriť mi nebolo treba. Prebrodil som sa trávou vysokou asi po kolená a namieril si to k prvému kríčku. Terén mierne klesal, bolo blato a ja som mal neistý krok vďaka pivu. Zrazu som sa šmykol a nielenže som zletel na zem, ešte ma aj šmyklo medzi tie kríky. Teda...asi som zletel medzi ne, to neviem iste, len dedukujem. Po páde som na chvíľu stratil vedomie, zobudil som sa až na to, že mi je príšerná kosa. Aj šťať mi stále bolo treba, ale tá kosa bola ďaleko horšia a akútnejšia. Najprv som ostal ležať, oči zavreté, dlaňami si šúchal ramená. Hlava príšerne bolela. Načase sa dvihnúť a dôjsť toho pol kilometra domov. Otvoril som oči a postavil sa. Na moje prekvapenie som bol...JA NEVIEM KDE SOM BOL!!!! Všade boli vysoké ihličnaté stromy, obrovské kríky, mach, dokonca aj jemná snehová pokrývka. Hovorím si – opitý si, spíš alebo to máš nejaké mešuge, tu za rohom bude tvoj dom. Sám som si neveril, keď som si to v duchu povedal, vôbec to okolie nevyzeralo ako nič, čo som doteraz poznal. Skúsil som si znova ľahnúť s tým, že len blúznim a zababušil som sa do svojej bundy. Myslel som, že postačí malý šlofík ako v krčme, keď nevládzem piť, uložím sa na hlavou na stôl a po pol hodine som celkom fit.

 

Ležal som asi päť minút, keď som začul šuchotanie v lístí. Príšerne som sa zľakol, teraz som nevedel, či to moje pivné mešuge privolalo aj iné tvory alebo čo. Pud sebazáchovy zavelil, vyskočil som na rovné nohy a skryl sa za skalu, ktorá bola asi 50 metrov od miesta, kde som sa prebral. Sledoval som, čo sem čerti nesú. O chvíľku sa zjavili dve postavy. Lepšie som sa prizrel a skoro som sa posral. Dvaja vysokí, chlpatí muži, veľké nadočnicové oblúky, široké nosy. Na sebe kožušina, v ruke oštepy. Nie hocijaké, ale s hrotmi z precízne opracovaného kameňa. Čosi sa rozprávali, ale nerozumel som im vôbec. Tá reč mi pripomínala reč silne opitého človeka, ktorý vydáva z úst slová, ktoré neznejú ani ako slová. Dvojica lovcov prešla okolo, snažil som sa dýchať najtichšie ako som dokázal, nehol som ani brvou, ani som nemrkol. Keď som si bol istý, že sú dostatočne ďaleko, rozbehol som sa k miestu kde som ležal, nemohol som sa tam zjaviť len tak. Už som si bol istý, že nie som v delíriu a nemám ani mešuge. Keď som bol asi dva kroky za miestom, kde som sa ležiac prebral, zmizol som...