Takto. Som doma osem týždňov a pozitíva začínajú prevládať nad negatívami. 60% plat síce nie je nič moc, ale dá sa. Vrieskajúce deti a cholerická žena tiež nie sú nič moc, ale keď slúchadlá a zavretie sa v meeting roome pomáhali v office, tak to by v tom bol čert, aby to nefungovalo aj doma. Zato pozitív začína byť prekvapujúco dosť.

Síce pre väčšinu kolegov je káva zadarmo v kancelárii top benefit, ale ja som zistil, že doma mám lepší kávovar a nekupujem si kilo kávy za 8 eur, tak aj lepšiu kávu. Bonus: pri jej robení ma neotravujú kolegovia a nechcú sa rozprávať.
Môžem ísť na záchod kedykoľvek chcem a nemusím čakať, kým bude voľný, čo je medzi ôsmou a desiatou prakticky nemožné. Bonus k tomu: mám istotu, že bude čistý a nikto mi neklope na dvere.
Môžem ísť fajčiť na balkón kedykoľvek chcem bez toho, aby som sa zo slušnosti musel pýtať kolegov či nejdú aj oni, alebo aby ma každých desať minút neotravoval niektorý z nich, či nejdem ja. Bonus: môžem si sadnúť na balkóne do kresla, nemusím sa s nikým rozprávať a nikto nepýta zapaľovač.
Nemáva na mňa nikto z kolegov rukami, aby som si zložil slúchadlá a mohol sa ma spýtať, či chcem niečo z potravín. Bonus: v chladničke mám to čo chcem, nikto mi to neujebe a keď chcem niečo iné, tak si do objednám aj s donáškou ku dverám.

V podstate som zistil, že výmenou za 40% platu som sa zbavil dosť podstatnej skupiny ľudí okolo mňa, ktorá ma oberala o energiu, náladu a mysleli si, že ich problémy sú aj moje problémy. A propos, 40% platu: snáď každá telekonferencia, alebo korporátny email začína slovami “Health and wellbeing of our employees is our utmost priority”, potom nasleduje nejaké všeobecné blablabla, informácia o tom, ako si každého vážime a nechceme prísť o ľudí a prepúšťať. A na to ti zajebú to zníženie platu. V zásade by ma to ani tak nesralo, keby nešlo o jednu z najbohatších spoločností sveta, čo bolo podčiarknuté na management calle po prvom kvartále. Všetci sa virtuálne potľapkávali po ramenách aký skvelý prvý kvartál sme zaznamenali, každý aspoň trošku dôležitý manažér ukázal aspoň jeden slide s grafom so stúpajúcou krivkou (o korporátnych grafoch sa môžeme porozprávať niekedy v budúcnosti) a vlastne sa zhodli, že nám je sveta žiť. A na záver poďakovali zamestnancom, že akceptovali zníženie platov, lebo veď ťažká situácia, recesia, solidarita, blablabla.

Súčasná situácia ma tak prinútila zamyslieť sa, čo mi chýba oproti kancelárii. Káva? Nie. Ľudia? Nie. Benefity? Nie. Dokonca už ani recepčná nie je to, čo bývala a keďže sa teraz nenaberajú noví ľudia, ťažko dúfať v pozitívnu zmenu (rozumej omladenie). Objavil som čaro takeaway jedál. Namiesto tvárenia sa, že mi osemeurová sračka na veľkom tanieri pod drevenou lampou a za spoločnosti kolegov chutí, začal som sa stravovať doma, alebo cez výdajné okienka. Síce je pravda, že donášku by som si mohol objednať aj do práce, ale nemal by som istotu, že mi ju namiesto dvanástej nedonesú o dve hodiny neskôr. A plus by som to musel zjesť v spoločnej kuchynke a každú chvíľu reagovať na “Pozeral si včera Slovensko spieva?” alebo “V sobotu ku mne na opekačku môžeš?” Takže pravidelne doobeda zavolám do reštiky, ktorú si vyberiem, jedlo si objednám na presný čas a sám si ho vyzdvihnem a zoberiem domov. Mám prechádzku a mám aj jedlo podľa vlastného výberu. Zjem ho kedy chcem a kde chcem. Čítam si pri tom emaily, takže šanca, že ma naserie nejaký Prakesh z IT supportu v Chennai, klesá priamo úmerne s mojim jedením. O Plzni po obede, možnosti vybrať si vlastnú hudbu na počúvanie a nastaviť si teplotu v miestnosti sa ani nemusíme baviť.
Pracovné výsledky sa nemenia. Aj keď uznávam, že správny korporátny flákač by na 40% pokles platu reagoval znížením výkonu na 20%. U mňa je to zatiaľ v poriadku, morálka je rovnaká, nemusím rozmýšľať čo som mal oblečené včera a čo si oblečiem dnes, nikomu nesmrdí z huby, nikomu okolo mňa nechýba deodorant… Negatívom tak zostáva bezprostredné okolie. Mne ako priemernému chlapovi veľa netreba, od nikoho nič nepožadujem. Deti sú OK, dokonca mám na ne aj viac času, akurát žena je zrelá na psychiatriu a rozmýšľam, či jej to povedať alebo nie. Keď jej to poviem, tak som skončil a keď jej to nepoviem, tak o chvíľu skončí asi ona. V podstate ako jedna moja bývalá maďarská šéfka. Tiež som mal pri nej podobnú dilemu, ale nakoniec to dopadlo tak korporátne – to, že je jebnutá, jej povedal na management meetingu šéf iného oddelenia, všimol si to jej nadriadený a povýšil ju do Madridu. Toto sa ale doma asi nestane. Asi.