Vojnové knihy (ahoj, Thibir), filmy a legendy sú plné hrdinov, teda ľudí, ktorí vykonali niečo špeciálne, odvážne a často pritom utrpeli zranenie, či dokonca prišli o život. Dnes si povieme trošku odlišný príbeh – príbeh človeka, ktorý najprv zomrel a až potom bol naverbovaný, absolvoval úžastnú vojenskú kariéru a napokon zachránil množstvo životov spojeneckých vojakov. Len pre úplnosť dodám, že nešlo o ojedinelý takýto prípad, tento som si vybral preto, že patrí k tým precíznejšie zdokumentovaným. (Vodnárko, ty ďalej ani nečítaj.)

Je rok 1943. Nemci nedávno prehrali bitku pri Stalingrade a Sovieti ich začínajú tlačiť naspäť na západ. Angloamerické jednotky už dobyli celú severnú Afriku a upierajú oči na Európu. Vylodenie vo Francúzsku zatiaľ nie je reálne, vojsko z Afriky sa teda najprv vrhne na juh Európy. Hlavnou otázkou ostáva, kde. Ako všetci poznáme minimálne z vojaka Ryana, či z počítačových hier o Normandii, nie je veľmi žiadúce vyloďovať vojakov priamo pred pripravenými obrannými pozíciami, bunkrami, guľometmi, delami a podobne. Ideálne je, aby nepriateľ nevedel kedy a kde sa naši budú brodiť vo vode len s minimálnou podporou tankov, v opačnom prípade utrpíme veľké straty a je tu aj šanca, že invázia skončí neúspešne. Spojenci sa o tom presvedčili v roku 1942, kedy vylodenie vo francúzskom Dieppe, ktoré malo byť akousi skúškou, dopadlo pre nich porážkou. Nemci mali viacero indícií, naznačujúcich, že sa v tomto priestore Spojenci pokúsia vylodiť, obrana bola teda pripravená a útok odrazila. Už teda vieme, ako nie.

Severnú Afriku sme teda dobyli, máme tu vojsko a chceme ho dostať do Európy. Pozrime sa na mapu a porozmýšľajme, kadiaľ nám to pôjde najlepšie. Najbližšie to máme cez Španielsko, to je však neutrálne (wink-wink), takže to si škrtáme. Dobre vyzerá aj Sicília, odkiaľ navyše vieme prejsť do Talianska. O čosi ďalej je Grécko a Balkán. Hm. Tak ja neviem, asi Sicília. Či? Teda, ešte predtým, než sa rozhodneme definitívne, musíme si uvedomiť jednu nepríjemnú skutočnosť – nepriateľ má presne rovnakú mapu a práve v tejto chvíli sa na ňu tiež pozerá a uvažuje nad tým istým. Tak teda Grécko? Tam by sme Nemcov dostali medzi nás a Sovietov, navyše by sme ich odrezali od niektorých dôležitých surovín. Mincou sa hádzať nebude, našťastie za nás rozhodli naši múdrejší nadriadení, pôjdeme na Sicíliu. Ok, to by sme mali, super. Len teda... vieme niečo urobiť pre to, aby si Nemci mysleli, že sa vylodíme na Balkáne?

Do karát nám hrá to, že Hitler predpokladá, že našim cieľom bude Balkán a Grécko. No a pretože Hitler je geniálny a čím ďalej tým menej verí svojim generálom, je tu šanca, že ak sa nám podarí ho v tejto úvahe podporiť, posilní nemeckú obranu tam a my na Sicílii budeme mať šancu. Len teda, ako na to? Klasika, zriadime si falošné veliteľstvo v Káhire (najbližšie ku Grécku), odtiaľ posielame rozkazy fiktívnym jednotkám tak, aby ich Nemci zachytili, zároveň sem presunieme makety tankov, nech nepriateľ má čo fotografovať a počítať. Fajn, to by sme mali. Vieme urobiť ešte niečo ďalšie? Nuž... vieme. Budeme potrebovať:

  1. Korešpondenciu medzi našimi generálmi o tom, že sa vylodíme v Grécku, no pár vojakov vysadíme aj na Sicílii aby sme zmiatli nepriateľa. Ok, nie je problém.
  2. Človeka, ktorý túto korešpondenciu akože nechtiac stratí.
  3. Užitočného idiota, ktorý ju nájde a posunie Nemcom.

 

Hm, ten bod tri bude problém, Blaha sa ešte nenarodila. No vieme, že „neutrálni“ Španieli koketujú s Nemcami a isto im radi pomôžu. Čiže skúsime použiť ich. Len ako to urobiť tak, aby sa nepriateľ nedovtípil, že ide o pascu? Kto bude oným človekom, uvedeným v bode dva? A ako presne tú korešpondenciu stratí? Nemôže ju predsa len tak zabudnúť v batohu na benzínke, takej verzii by predsa nik neuveril. Ako nepriateľa donútime, aby nášho trójskeho_koňa.exe považoval za natoľko dôveryhodného, aby ho nainštaloval do svojich plánov?

Ešte v roku 1939 britská rozviedka rozpracovala plán presne pre takéto situácie. Okej, poďme teda na to. Človekom, uvedeným v bode dva, bude dôstojník, povedzme kapitán. Alebo ešte lepšie, kapitán, dočasne povýšený na majora. Na zápästie mu priviažeme kufrík s tajnými dokumentmi a kvôli technickým problémom stroskotá v Španielsku. Teda nie, to by nešlo, Španieli to hrajú na neutrálnych, to by po tých dokumentoch nešli a vydali by ho Britom s neotvoreným kufríkom. Okej, meníme plán, nášho človeka vyhodíme z lietadla s nefunkčným padákom, on sa rozplesne na zemi a Španieli sa dokumentov zmocnia. Hlási sa niekto dobrovoľne?

A ono, vlastne, čo keby rozplesnutie sa o zem bolo až sekundárnou príčinou úmrtia, pričom tou primárnou by bolo niečo iné... čojaviem, povedzme smrť na následky pojedania jedu na potkany? Lebo takého jedného by sme mali, je to tulák bez príbuzných, leží nám tuto v márnici. Okej, poďme na to. Urýchlene mu vytvoríme novú identitu, povýšime ho na kapitána a ušijeme mu uniformu. Tú bude nejaký čas nosiť jeden z nás, aby bola aspoň trochu ošúchaná. Do vreciek mu dáme pár drobných, cigarety, falošné doklady, kľúče a tiež fotku jeho snúbenice (agentka MI5, ale to pssst). Tak, teraz ešte ten kufrík s korešpondenciou. Hm, len ako to spraviť, aby sme vedeli, či ju Španieli otvorili? Určite nám ju vydajú v neporušenom stave, žiadne roztrhnuté obálky a tak. Nuž, jednoducho. Do obálky okrem dokumentov vložíme aj jednu mihalnicu. Tak, a je to. Kapitána Martina, dočasne povýšeného na majora, ponorka odvezie na juh Španielska, kde ho vysadí pri pobreží. Chudák, jeho lietadlo havarovalo a on sa utopil (fakt ste si mysleli, že ho nechám rozplesnúť sa o zem?). Španielsky rybár, ktorý telo našiel, informoval úrady o náleze utopeného dôstojníka. Briti začali zúrivo bombardovať svojho konzula v Španielsku pokynmi o tom, že musí kufrík získať späť, pretože je veľmi dôležitý. Určite nemusím dodávať, že pritom používali informačné kanály, o ktorých vedeli, že ich Nemci „potajomky“ sledujú. A tak sa stalo, čo sa stať malo – Španieli obratne vytiahli dokumenty z obálky, odfotili ich a vložili späť. Akurát bez tej mihalnice. Kufrík potom vydali, ako to zákon káže, Britom. Kapitán Martin bol pochovaný s vojenskými poctami a bolo dokonané. Nemci vedeli, že Spojenci sa vylodia v Grécku a na Sardínii, pričom zároveň podniknú aj krycí manéver, vylodenie niekoľkých oddielov na Sicílii. A Spojenci vedeli, že Nemci vedia.

Plán fungoval – Nemci výrazne posilnili obranu Grécka, Balkánu a Sardínie. Funfact – ešte štyri hodiny potom, čo sa Spojenci vylodili na Sicílii, z nej odletelo 21 lietadiel, aby posilnili obranu Sardínie. Spojeneckým vojakom tak vzdorovalo menej obrancov, vďaka čomu boli ich straty nižšie – pôvodne očakávali, že v priebehu prvého týždňa bojov budú mať okolo 10000 mŕtvych a ranených, no napokon ich bolo menej než dve tisícky. Námorníctvo prišlo len o 12 lodí, aj keď počítali s tromi stovkami. Samozrejme, nebola to zásluha len vyššie opísanej spravodajskej hry, no kapitán Martin si aj tak vyslúžil uznanlivé slová o tom, že bol „a bit of a ne'er-do-well, and that the only worthwhile thing that he ever did he did after his death“.

Ozaj, Otrasko, ak ti to celé prišlo vystrihnuté z nejakého špionážneho románu, tak áno, ten pôvodný plán z roku 1939, ktorý spomínam vyššie, naozaj spáchal ten pán, na základe kníh ktorého potom natočili pár filmov, kde sa blysol môj kamoš.