1. KAPITOLA – Ako to celé začalo
Maťko (môj priateľ) prišiel asi pred rokom domov s exkluzívnou informáciou. Rišo, jeho osudový kamarát zo škôlky, pracujúci pre nemenovanú leteckú spoločnosť, disponujúci priateľkou Tatjanou z Lotyšska, nadhodil, že by bolo vhodné sa opäť vydať na životný výlet. O ich dobrodružstvách na tripe k Everestu čítala široká verejnosť nejeden príspevok a mnohí s neskrývanou závisťou. V Maťkovom podaní, ktorý má schopnosť rozprávať o klíčení hrášku hodiny a ešte aj vtipne, boli tieto historky vždy štartom posední pri nejednom pive.
A tak prišiel s informáciou: „Rišo usúdil, že teraz už máme tie správne partnerky a môžete ísť s nami. S vami to dáme.“ Vravím si, vďaka bohu za tento dar!!! Pozvanie ako z mexickej telenovely. Asi postrehol môj „nadšený“ výraz v tvári, ktorý hovoril, že dostávam šancu na jeden ďalší pokus. S vyznaním typu „Ale láska, vieš, že ťa milujem, tak poooooď“ to nebolo o nič lepšie. Ale musím priznať, že si nepotrpím a v podstate mi to bolo jedno. Hlavne, že okúsim niečo nepoznané, niečo exotické, jednoducho neštandardné, čo je ďaleko vzdialené od rozkošného a tyrkysového Jadranu, ktorý sme si predsalen privlastnili. Už nám nestačil Balaton (južní susedia si ho nepustili), tak sme skúsili nižšie a južnejšie s prívlastkom Slovenské more (pochybujem, že s tým domáci súhlasia, ale zľutovali sa nad malou stredoeurópskou krajinkou).
Prišlo obdobie, kedy sme zvažovali, rozmýšľali, vyhodnocovali, až padlo výsledné rozhodnutie. Južná Amerika. Už len ten názov je pre mňa exotický a tropický. S doplnkom Brazília, Chile, Argentína to už znie priam luxusne. Ale pozor, neorganizovala nám to známa cestovná agentúra, plánovali sme si to ako samocestovatelia. Už vtedy to bolo vzrušujúce, a to sme ešte netušili, čo nás čaká. Keď už sme vedeli kam, museli sme doladiť kedy, čo bol veľký problém. Štyria ľudia, rôzne druhy zamestnaní, kopec detí, ktoré vyplnia prázdninami dni dovoleniek (Rišo 2ks detí, Tatjana 1ks dieťaťa, Maťko 2ks detí, ja 0ks, uznajte, vážne dosť a k tomu všetko dievky po praslici), prichádzajúce olympijské hry v Rio de Janeiro, karneval v tom istom meste. Na toto všetko sme mysleli pri hľadaní termínu a musím povedať, že nám to trvalo dlho. Vidieť karneval alebo olympijské hry by bola čerešnička na torte, ale predpokladám, že ak by sme sa rozhodli pre tento termín, tak po zaplatení ubytovania by sme po dvoch dňoch mohli z Ria zamieriť akurát tak späť do Bratislavy a ďalší mesiac jesť tie čerešničky, a aj to by bol drahý luxus. Predsalen predraženie v týchto termínoch bolo také vysoké, že sme si to prevelice rýchlo rozmysleli.
Až jednéhoho dňa to prišlo. Zhodli sme sa na termíne. 17. február 2016 bol deň „D“, kedy sme sa už videli na letisku vo Schwechate. A aby sa nám lepšie odchádzalo a boli sme pokojnejší, objavila sa hrozba menom ZIKA!!! Fuf, to bola fuška odrážať útoky našich mám, ktoré nechceli pochopiť, že ziky sa vážne nebojíme a letenky už máme a určite ich nemienime nechať prepadnúť. Všade sa to na nás valí. V podstate ani neviem, čo to je? Nevidím, nepočujem, nechcem vedieť. Načo aj, veď aj tak by ma to neodradilo. Viem len, že by som mohla mať bezmozgové deti. Alebo deti s malým mozgom? Vlastne ani neviem, určite si poviete, ako je možné, že som tak nesčítaná s nezáujmom. Chvalabohu, Maťko je úplne rovnaký, takže si žijeme relatívne pokojne bez zbytočných obáv. Čím menej viem, tým som pokojnejšia o existencii nášho budúceho potomstva.
Nemôžem však povedať, že mňa to úplne obchádza. Ľudia okolo mňa nevedia v sebe zadržať potrebu mi o tom porozprávať, tak sa dozvedám od kolegu Kristiána, že je to vlastne dáka odnož chrípky a jediná hrozba je pre prípadné aktuálne tehotenstvo. „Uf, tak to mi odľahlo“, vravím, nakoľko s istotou môžem prehlásiť, že tento druh životného obdobia mi nehrozí, keďže deň predtým mi bolo kvalitne zle a vonkajším záťažovým stupňom a ani alkoholickou opicou to nebolo. Takže už len teraz do pol roka neotehotnieť (vraj je tam ešte riziko v tomto časovom obodobí, čo tiež netuším, ktorý mág to tak presne vypočítal) a naše potomstvo a rod je zachránený!! Na konci tejto časti musím ešte dodať, že som nakoniec neodolala a poprosila pána Gúgeľa, nech mi o ZIKE niečo povie. Bolo mi divné, že „zrazu“, práve pred karnevalom a olympijskými hrami je daná krajina takto ohrozená, a hlavne som bola presvedčená, že to nie je nová choroba, ktorú komáre doteraz skrývali a práve teraz sa ňou potrebovali pochváliť. Ako prvý mi vyhodilo veľmi zaujímavý článok, ktorý mal teda s hlavným podozrivým – komárom – pramálo spoločné. Hovoril o vakcínach, ktorými boli brazílske tehotné ženy zaočkované ako povinný úkon a..... to už by boli konšpiračné teórie a o tom som nechcela...
