Nosím tričko black rifles matter.
Je na ňom silueta AR-15.
Keby som v roku 2016 bol občanom US, volil by som Trumpa. Yup. Nachystaj si popcorn, toto bude taký článok. Nie preto, lebo sa tvári, že je pro-gun a imho žiť v liberálnej demokracii znamená mať trezor plný zbraní a byť pánom svojho hradu. Trump má v prdeli druhý dodatok a nejaké občianske práva. Vlastníkom strelných zbraní hodil kopec polien pod nohy. Vlastne, všetkým US občanom sa nejak moc jebe do života. Ale musel by som si vybrať medzi ním, Killary alebo spláchnuť svoj hlas do záchodu. V tom čase som si emailoval s mojimi americkými spolustrelcami. Virtuálnou otvorenou náručou som ich vítal v mojom svete. V mojom svete, kde od mojich 18 rokov, čo mám volebné právo, som nikdy nešiel do volieb s tým, koho idem voliť, ale proti komu idem voliť. Tak nejako som volil aj teba, Riško s balónikom. Nie kvôli tvojmu šarmu a titulom z mníchovskej univerzity. Rovnako netuším, aký program mala tvoja strana. Nikdy by som nevolil tú nenávistnú tučnú blonďavú ukričanú píču, čo ju od zeme nevidno. Myslím tým Hillary, nie Trumpa. Samozrejme, tá podobnosť tu je. Vždy som ale bol tak trochu kovboj. Dnes je mi to jedno. Kedysi som sa s tým veľmi nechválil. Záležalo mi na kamarátstvach. S ľuďmi, vo všeobecnosti. S akýmikoľvek ľuďmi. Aj s tými, čo sú hnusne zásadoví, nedovidia si ďalej než na špičku svojho vlastného nosa a strašne radi sa rýpu v životoch iných a hovoria im, ako majú tráviť voľný čas a načo majú míňať zarobené prachy. Načo ti je ďalší kus železa, prečo radšej nelezieš po kopcoch, nebicykluješ, nezachraňuješ tulenie mláďatá, nežereš zeler, a moje obľúbené, chceš sa zmrzačiť alebo zomrieť? Nebudem sa s tebou hrať v piesku. Buchnutie dverami. Dráma jak v Richardovi III. Hovoril som o sebe, že mám rád prírodu, preto recyklujem, počúvam hudbu a do útulku chodím venčiť psy, lebo sa snažím manažovať svoje fóbie. Zatiaľ, čo moje druhé ja bolo zamilované do vône strelného prachu a toho zvuku, keď na Colt-Burgess guľovnici Model 1883 s osemhrannou hlavňou pohneš pákou. Priznávam, v našich zemepisných šírkach sa môže zdať divné, keď máš rád zbrane, celý ten folklór okolo westernového života, country hudbu, táborák a pri ňom gitara a falošný spev v opojení dobrej whisky.
Skôr, než sa tu do mňa pustí nejaký chytrák, nie, dobrá whisky nie je mýtus a áno, Skrotenú horu som videl. A kdesi tam – v tých najtemnejších zákutiach internetu, kde sa aj Charón bojí od návštevníka vybrať prevozné, sa na ten film povaľuje jedna moja recenzia. Nie, link ti fakt nedám. Fakt nie.
O zbraniach a westernoch som schopný hovoriť hodiny. HODINY. Možno preto som bol do 21,5 roka single. SINGLE. Pre mňa tenkrát poprvé bolo, keď som bol asi 10 ročné decko. Áno, stále sa bavíme o terčovej streľbe. Strýko je poľovník, hospodár a stará škola. Svoje povolanie dnes berie veľmi vážne. Nemá zmysel pre humor. Dodnes si pamätám výlet do lesa s ním a s jeho vzduchovkou. Áno, teraz aj mne napadol ten vtip, ako sa nemáš báť ísť do lesa s pedofilom. Nevadí. Cestou som zakopol, padol a nažral sa hliny a suchého lístia. Videli sme vlka. Po strome liezla hrdzavá veverica. Na konári tokal hlucháň. Z poľovníckej kapsy, dpč. Strýko mi dal ku vzduchovke krátku inštruktáž. Papierový terč na strome som netrafil. Po piatich výstreloch sa vzduchovka porúčala. Netuším, či sme boli v revíre. Netuším, či to bolo úplne legálne. Vtedy som bol decko a najviac ma sralo, že spomedzi svojho arzenálu, čo držal doma, vytiahol akurát tú shitnú vzduchovku. To sme mohli rovno do toho terča radšej hádzať kameňmi. Ozaj. Už som rozprával, ako som išiel hľadať muníciu po nešťastníkoch z druhej svetovej vojny do lesa za barákom? Alebo o zlodejoch koní? Nie? Dobre. Pre strýka to bolo obdobie mladickej nerozvážnosti. Písali sa bujaré 90. roky. Vedúce funkcie vo firmách mali väčšinou muži. Preto sa v kanceláriách fajčilo. Yup. Napísal som to presne tak, ako si myslím. Tento štát mal ďaleko väčšie problémy než dojebanú vzduchovku uprostred lesa. Tu a teraz by som sa ako zodpovedný dospelý človek, bezúhonný a spoľahlivý, mal asi zastaviť? Dobre. Stojím. Ty rozjímaj nad tým, čo som tu zatiaľ popísal. Ja si zatiaľ nalejem pohár čistej vody, lebo je 6 a.m. a vyčistím guľovnicu, aby ešte dlhé roky správne a spoľahlivo fungovala.
Zlom prišiel počas školy. Žiadna baba so mnou nechcela chodiť. Ušetril som prachy. Všetok svoj voľný čas som venoval čítaniu. Nie, nie beletrie. Začali ma zaujímať militárie, všetko možné i nemožné o zbraniach, technika, doplnky, výstroj, trochu história. Jedného dňa sme si ja a zopár spolužiakov spravili výlet do krytej strelnice. Dostal som do paprče K-100 od Jara Kuracinu. Teda, nie priamo od neho, nie osobne a s venovaním. S K-100, ktoré sa váľali bežne doma u bývalých policajtov, som rozstrieľal čierny kruh v bielom terči. Moje pocity? Žiadne. Tep som mal normálny. Vôbec ma to neoslovilo. Vôbec sa mi to nepáčilo. Ak by som to mal s niečím porovnať, bolo to ako vymieňať koleso na aute. Proste to spravíš a ideš ďalej. Žiadny zážitok, o ktorom budeš roky rozprávať ako o potápaní na Maledivoch. Ale. Inštruktor sa ma spýtal, či strieľam závodne. Vravím, že nie a on, že by som mal. Nuž som začal. Úspechy nemám žiadne. Nemám sa s čím chvastať. Ani nedám 25 zhybov. Dám 4, a potom volám záchranku. Občas sa niekam posuniem a trochu viac cestujem. Myslíš si, že si v niečom dobrý. Stretneš niekoho ako Jerry Miculek, kto o 8 a.m. na strelnici zasvieti, 8 p.m. zhasne. Každý jeden posratý deň. Kukáš naňho s otvorenou hubou, keď má v rukách guľovnicu Winchester Model 1866 "Yellow Boy", pretože to znie, akoby strieľal z full-auto AK-47. Yup. Stretol som Maledivy, a potom to prišlo: Lever action zbrane, zbrane so záverom s pákovým ovládaním od Winchester Repeating Arms Co., tak typické pre US druhej polovice 19. storočia, sú moja srdcovka. Až sa mi bude chcieť, napíšem o Oliverovi Winchesterovi, Walterovi Huntovi, Horace Smithovi a Danielovi Wessonovi článok. Ďalší. Nie tento. Tento článok je o hraniciach. Vlastných. Uvedomíš si, že ich máš. Vlastne, hranice sú ti vhodené do tváre. Hranice ťa kopnú do brucha, podrazia nohy a napľujú ti do tváre, kým ležíš na zemi stočený v klbku. Potichu sa zbalíš. Smutne šúchaš nohami k východu. Ešte raz sa pozrieš zasnívaným pohľadom ponad plece do dráhy, čo mohlo byť. Ale nie, to nie, v prvom rade, streľba na terče je pre mňa relax. Rovnako ako pečenie bábovky. Nevidím v tom nič extra výnimočné. Nič nebezpečné. Musíš dodržať pravidlá BOZP. Veď, keď pečieš bábovku, tiež nenecháš zapnutú rúru a nejdeš na víkend na chatu, či? Nebezpečné boli výlety do lesa pešo cez železnicu, pod ktorou sa rozpadal násyp. Je to fun koníček ako každý iný. Nedeľa ráno, niekto ide do kostola. Niekto na záhrade okopáva zemiaky. Niekto práve v garáži kuká pod kapotu Datsunu 240Z. Niekto iný stále chrápe. Sám a opustený zviera v paprči vankúš. Plače zo sna, lebo je škaredý a nikto ho nemá rád. Ani tá kurva na Slovnaftskej ulici. Niekto sa s kamarátom váľa v klietke. Niekto ďalší strávi štyri hodiny v kuchyni chystaním kuraťa na nejaký špeciálny spôsob a pochváli sa fotkou na instagrame. Niekto šľape na horu, pretože tam je. Niekto iba šľape. Možno existuje človek, ktorý v nedeľu ráno listuje v najnovšom katalógu Ružiarskej spoločnosti Márie Henriety Chotekovej z Hornej Krupej.
I preach the 9 mm gospel, bitch.
Ako športový strelec nie som v žiadnom „vole, toto je tá najlepšia strelná zbraň, akú kedy vyrobili“ tábore. AK-47, prípadne vz. 58 vs. M-16/AR-15, dva nezmieriteľné tábory, pri ktorých mám pocit, že ich rivalita a nenávisť voči sebe navzájom existuje už po stáročia. Samotná diskusia by vydala na článok. Internetové meranie pipíkov ma obchádza. Dámy, nie preto, lebo sa nemám s čím porovnať, aby bolo jasné. Kebyže ho vytasím, zastriem slnko!!! Mníšky v Lurdoch s hlasným Aleluja! pozhadzujú rúcha!!! Neviem, dal som tomu dosť výkričníkov? Áno!!! Ukľudníme sa. Hovorím síce o legende, ale o FN FAL. Keď sa ti niečo zapáči a strieľaš z toho rád, tak strieľaj, čo ti platná legislatíva, čas, peňaženka a žena dovolí. Pre teba je to tá najlepšia zbraň a najlepšie strávený voľný čas na svete. Avšak, buď ohľaduplný k ostatným. Stále. Pri všetkom, čo robíš. Napríklad, pri skákaní z lietadla si daj na seba padák a aj ho použi. Nie, že niekomu jebneš do záhradky medzi skalky. Každopádne, presne tak to má byť s každým hobby alebo športom: s lyžami, bicyklom, motorkou, jebnutými kolobežkami, ktoré neznášam, ale tolerujem, snažím sa, fakt, a tak ďalej.
Okrem kitesurfingu, kitesurfing je píčovina.
Na rozdiel od väčšiny ľudí, aspoň, čo počúvam, strašne moc rád stretávam príslušníkov OSSR. Vždy majú so sebou nejaké super veci a vždy sú ochotní ich predviesť a povysvetľovať. Občas sa mi podarí od nich vypáčiť aj nejakú zaujímavú historku z Afganu. So strieľaním je to ako so šoférovaním: spoznáš charakter človeka. Ráno sadnem do auta. Šance sú, že po ceste do roboty stretnem jedného vyslovenéno debila. Je totálne jedno, či má pod riťou 2, 4, 6 alebo 8 kolies. Nevadí mi, že pri riskantných manévroch ohrozuje seba. Nie som ľudomil. Nech sa obtočí okolo najbližšieho stĺpu pouličného osvetlenia. Pre mňa, za mňa. Zastavím a dám mu prvú pomoc, ak ešte nejakú bude potrebovať. Bohužiaľ, na vozovke nie je sám. Vlastnou sebeckosťou – a možno nad tým len príliš uvažujem, možno je iba hlúpy, ohrozuje ostatných. Na strelnici stretnem debila tak raz za rok. Nie vždy je to stereotyp – bieli muži štyridsiatnici a fakt, že používam mužský rod, neznamená, že debil nemôže byť žena. Však ste chceli zrovnoprávniť, otca vášho! Raz to bol poľovník. Potom bachar. Vojak. Začiatočník so samonabíjacou krátkou strelnou guľovou zbraňou, hej, s 9x19 mm pištoľou, len strúham formu, čo tam dobehol rovno od registrácie. Ľudia zo streleckého klubu. Občas, ak je zlá konštatácia planét, sa debili vyroja v mase ako potvory v Pitch Black. Stáva sa. Posledne menované stretnutie bolo pre mňa veľmi traumatizujúce. Zvyknem sa budiť zo sna. Nabitými vz. 58 robili po strelnici muzzle sweep smerom na boxy a porušili druhé pravidlo bezpečnej manipulácie so strelnou zbraňou. Učili sa strieľať z rôznych polôh. Pri jednej sedmo-skrčmo-ľahmo, alebo ako sa tej polohe hovorí, ja jej hovorím „zbytočná“, sa im zosunuli gate a kukal som na holé rite troch macatých all tactical and shit maníkov. Zdôrazňujem, že nechtiac. Nevedel som od toho odtrhnúť oči. Bolo to, ako keď ráno s kávou v ruke otvoríš dvere domu. Čumíš von do záhrady. Jeb! Priamo pred tebou sa odohráva skaza Titaniku. Som rád, že ma tá scéna nevykoľajila tak, aby som si strelil do kolena. To by bolo mrzuté.
Nie som dobrý učiteľ. Viem to. Mám to odskúšané. Popri štúdiu som doučoval tupé deti. Veľmi rýchlo stratím trpezlivosť. Ale moc rád vysvetľujem veci. Ako každý chlap. Však aha, aký dlhý o ničom článok. Kamarátkin frajer mi asi pol roka brúsil uši prosíkaním, aby som ich vzal na strelnicu. Oukej. Ona nikdy v živote zbraň nedržala, zarátala do toho aj ten jeho kokot, he he. On sa ľúbil chváliť, ako bol na zbraňovom veľtrhu. Všetko im tam ohmatal a rozobral. Netuším, či hovoril len o zbraniach. Viem, ako to na veľtrhoch chodí. Večer po nich zvlášť. Nechce si robiť papiere, lebo načo. Však strieľať má s kým a kde aj bez nich. Možno by aj do toho išiel, ak by mu to niekto vybavil? Jasne. Asi 2x za rok prevrátim očami, toto bol ten moment. Baba tri mesiace po rozstreli spravila skúšky na ZP. Frajera ešte chvíľu počúvala, aké to bolo zbytočné, že sa na to nechala nahovoriť. Napokon, aj pod vplyvom iného inputu sa rozišli. Congrats, Karolína. Nepotrebuješ chodiť s pajácom. Aspoň už vieš, čo je to skutočná láska: pocit spätného rázu do ramena a vôňa strelného prachu. Trh single ľudí ťa víta. Tu sa posaď. Daj si pohár vína, syr, šunku, hrozno. Hoduj ako Grék. Šofér ťa odvezie na nákupy, kam len budeš chcieť. Carpe diem, chápeš. Už sa nemusíš viac starať o to jeho rozmaznané umrnčané decko, ktoré ani nie je tvoje. On mal tú česť byť v článku. Win win jak hovado.
Dievčatá a chlapci, bieli a čierni, prípadne žltí a ružoví, chudobní a bohatí, šerifovia a psanci, Samuel Colt váš všetkých zrovnoprávnil.
Nemáte začo. Napísal som to za hodinu. Nedal som si záležať. Nevenoval som sa technickým veciam, legislatíve, súťažiam, právam, privilégiám a povinnostiam, lebo som lenivý a ruku na srdce, aj tak vás to poďme-bežať-za-mier mrjácov nezaujíma. Nevenoval som sa ani infantilnému mrnčaniu, že zbrane sú zlé, lebo toto zas nezaujíma mňa. Je to nur etwas kleines fűr zwischendurch na zabitie času počas raňajok, či ako vlastne nazývate to vaše zajebávanie sa v kanceláriách.
Peace!
... through superior firepower.
