Prológ

Poznámky cestovateľa sú vlastne flashbacky mojich cestovateľských rozhodnutí, ktoré, ako môžete tušiť, spôsobujú disharmóniu v najmenej dvoch známych paralelných vesmíroch a niekoľko facepalmov okoloidúcich.

Inými slovami, rady čo (ne)robiť počas cestovania ak nechceš dostať  zákaz vstupu na karibský ostrov, stať sa bezdomovcom v Kanade, spať na lavičke pod Fuji a zmeškať lietadlo do Thajska, zničiť si zažívanie v Kambodži, prizabiť sa na najkrajšom mieste uprostred Nového Zélandu, dostať doživotný zákaz do posilky v Dánsku a nakoniec prísť o zvyšky úspor a zdravého rozumu…

Všetko to začalo výletom do Karibiku, kde sme sa vybrali na 12 dní po bláznivom Work and Travel lete v 2013

Leteli sme Miami—>St. Lucia—>Puerto Rico—>Jamaica—>Miami. Výlet nás vyšiel cca 2000USD na osobu z čoho 1100USD boli čisto len letenky a 400USD za autá. Nemali sme plán či smartphone a všetko sme riešili za pochodu s veľkou dávkou improvizácie a ešte väčšou žufaňou šťastia. Vďaka tomu sme boli v neustálom kontakte s miestnymi (a hlavne stratení). V jednom kuse sme sa museli pýtať na cestu, na miesta a dokonca aj na čas.

  1. Deň - St. Lucia: Hrozba deportácie z ostrova a mŕtvola v hostely.

Z lietadla vidíme, že celý ostrov je tvorený hustou džungľou z ktorej sa vypínajú dve masívne hory, ktoré sa volajú Pitóny. Pri pristávaní v meste Vieux Port, ktoré je na úplne južnom bode ostrova, vidíme ako sa popri letisku pasú kone a hlavne opustené autá. Hovorím si, že sme asi prileteli do poriadnej divočiny a riadnej riti sveta. Už sa neviem dočkať kedy budeme vonku z lietadla. Malé letisko nás nesklamalo a čaká nás nekonečný rad k imigračnému. Desiatky ľudí najprv vybavuje len pár úradníkov, ale po prioritnom obslúžení miestnych sa nám konečne venujú aj ostatní. Boli sme samozrejme poslední z nášho lietadla, ale to bol ešte náš najmenší problém čo sme čoskoro zistili.

Imigračnému podávam vyplnený papier, ktorý som dostal v lietadle. Základné informácie ako meno, číslo pasu, číslo letu, adresa hotela (nevyplnené lebo veď chceme prespávať v aute) a všelijaké iné zbytočnosti. A tu začína sranda prvou vražednou otázkou…

A: „Máte spiatočnú letenku?“
B: „Áno mám.“

A: „Ukážte!“
B: „No ale, ja ju mám on-line. Nemám ju vytlačenú.“

A: „Aha, tak potom musíte mať prístup k internetu. Ukážte mi ju!“
(Vtedy už ku mne prišiel aj Boris, lebo jeho imigračný  ho bombardoval rovnakými otázkami. To je tak keď si človek nepozrie čo všetko potrebuje na vstup do krajiny.)
B: „No ale my nemáme žiaden prístup na internet.“
(Je rok 2013 o dotykovom telefóne sme ešte len snívali ako chudobní imigranti a to čo sme používali malo kapacitu vysokoškolskej kalkulačky)

A: „Kde sa chystáte bývať?!“
B: „No chceme sa opýtať miestnych a nájsť si nejaký hotel. Viete máme rezervované auto chceme meniť mestá.“

A: „VY STE SI NIČ NEBOOKLI PREDTÝM AKO STE PRILETELI?!“
(To už hnevom poznačená teta, aspoň si myslím, že to bola teta lebo mala tie najhoršie črty z každého pohlavia, stratila zvyšky sebakontroly.)
„VY TU CHCETE ZOSTAŤ!“
(Aj by som sa jej tam rozrehotal len som ešte nevedel do akej diery sme prileteli.)
„KDE MÁTE BATOŽINU?! “

Ukazujeme na naše dva ruksaky, ktoré vyžarujú auru, že ideme na piknik do Sadu Janka Krála a nie, že chceme stráviť dva týždne v Karibiku. To už je na nich moc. Žiadna šanca vstupu do krajiny. Ja viem, že sa patrí aspoň raz za život dostať zákaz, ale nie hneď na začiatku výletu. Vysvetľujeme, že všetko môžeme dokázať len potrebujeme byť online. Jeden imigračný sa zľutoval a berie nás do kancelárie. Kým hľadám letenky na svojom predpotopnom emaily, ktorý som si založil ešte ako piatak na ZŠ, Borisa drtí otázkami kde pracuje, čo je to za spoločnosť a na akých vízach je v USA. Samozrejme, že v živote nepočuli o programe Work and Travel pre študentov alebo svetoznámom Slovensku.

Všetko im nakoniec podložíme a dostávame neochotné pečiatky do pasov. Len si nás ešte huncútsky zoberú ku karibským zlatým stránkam a rezervujú nám hotely na každú noc, ktoré aj tak nevyužijeme. Opúšťame priestory kancelárie a zadržujem smiech. Prechádzame cez ľudí, ktorí kontrolujú batožinu pričom aj tí nechápu naše školské ruksaky na chrbtoch. Vonku nás čakajú dve miestne slečny s nápisom našej auto požičovne. Vedú nás k parkovisku, kde nás čaká náš vysávač. Volant na pravej strane. Aha!? Takže bude sranda. Pýtame  sa či môžeme mať GPS. Jedna hovorí áno a druhá nie. Nakoniec sa zhodnú, že nie, ale keby sme im dali vedieť pred tým ako priletíme bolo by to možné. Chápem. Máte to tu ťažké. GPS sa tu predáva asi po generáciách a zaslúžia si ho len vyvolení. Bieli muži ešte nie sú pripravení na takúto moc. Teraz vážne a bez srandy. Čo sa týka infraštruktúry tak veľa toho na ostrove nenájdete.

V tej chvíli si uvedomujeme, že náš život v USA bol ako v bavlnke.  Boli sme prehnane hrdí na to, že žijeme samostatne vo vyspelej krajine, kde všetko máte vopred pripravené . Ak bol človek hladný tak hneď za rohom mal reštauráciu, fastfood alebo automat na jedlo. Chceli sme platiť? Všade samé banky, bankomaty a čítačky kariet. Prístup na internet?  Verejná WIFI dostupnejšia než zdravotná starostlivosť.

Na St. Lucii o tom môžu ešte len snívať. Dostávame mapu. Pozor! Nie automapu, ale len turistickú mapu, kde je zaznačená jedna cesta okolo ostrova a vedľajšie mysteriózne cestičky do vnútrozemia. Samozrejme sem tam nejaké mestá, pláže a národné parky. Najprv si myslím, že to je hrubý náčrt ostrova, ale nie...
Bol to presný obraz čo tam nájdeme - nič viac, nič menej. Takže boj o prežitie môže začať!

Dostávame sa do centra mesta Vieux Port čo vyzerá ako epicentrum psov, pasúcich sa kôz s koňmi a kravičkami. Všade sú smeti, ktoré miestnym očividne neprekážajú (nie že by Bratislava na tom bola o toľko lepšie).  Vidíme drevené domčeky s koloniálnym štýlom nech to znamená čokoľvek. Raz za čas vidíme aj nedostavané domy alebo zarastené autá vo vysokej tráve. Zablúdime a začíname stúpať nebezpečne vysoko s čím má náš vysávač problém tak vypíname klímu. Vďaka tomu máme turbo a dostávame sa na vrchol prenádhernej vyhliadky. Okrem výhľadu na južné pobrežie vidíme aj obal od kondómu. Chápem, nie je vrchol bez vrcholu.

Večeru tvorí kombo v KFC, ktoré stojí 3USD a dostávam sandwich vo veľkosti hranolky a hranolky vo veľkosti sandwichu. Tak si teda vyberám, že mám druhý prípad a úspešne klamem mozog, ale nie žalúdok. Niečo mi hovorí, že toto asi nebude tak obyčajné KFC, keď pri dverách stojí vojak so samopalom. No asi sme si mohli pozrieť aspoň niečo o tejto minikrajine...

Na konci dňa smerujeme do Sapphire. Zastavujeme sa na pumpe, kde si pýtam automapu, ale dostávam odpoveď, že jediné mapy sú na letisku a v auto požičovniach. Vtedy si uvedomujem ako dôležitá je naša mapa a nemal by som ju stratiť (stratím ju). Vonku pomalí zapadá slnko a začína Mordor. Ohnivo červená obloha, ktorá sa po okrajoch mení na hypnoticko oranžovú a to všetko za džungľou posiatym Pitonom. Pozorujeme ho ešte z rôznych uhlov ako putujeme po kľukatých cestách, ktoré lemuje len zeleň a opustené (ne)hnuteľnosti.

Po zotmení odstavujeme vysávač (asi) na parkovisku. Išlo o skoro trávnatú plochu pri pláži, kde sa neďaleko zabávala partia miestnych. Dumáme kde sa vyspíme. V tom prichádza jeden z nich a ponúka nám pomoc. Pozná lacné ubytovanie a dokonca je sprievodca. To bol vlastne každý na ostrove. To je to isté ako keby prišiel turista k vám do rodného mesta a ukážete mu okolie za dvadsaťnásobok vášho denného platu.

Ponúka nám svoje networking skills  čiže predpokladám, že sa opýta sesternici či má ešte voľnú izbu a na ďalší deň nás povodí po ostrove. Sme nadšení a so všetkým súhlasíme prevažne kvôli strachu než rozumu. Po zvyšok večera ide všade s nami lebo vie že, ak nás stratí nedostane zaplatené. Sme jediní belosi v meste a asi aj na ostrove. Možno a len možno to môže byť tým, že sme nevedomky prišli počas hurikánovej sezónny. Rozpráva nám ako má loď a ako zvykol pašovať trávu z Venezuely. Celý život žije v meste a robí boat tours k okolitým ostrovom. Spomína americkú vládu ako lieta vrtuľníkmi nad džungľou a hľadá plantáže marihuany. Fľaškové pivko stojí cca 2USD.

Ideme konečne spať a kráčame po prašnej ceste bez svetiel. Zastavuje nás žobrák a pýta si drobné. Keď vidí že tadeto cesta nevedie tak nám núka trávu. Náš sprievodca nezaostáva a tiež nám ponúka trávu. Postupne nám ju ponúkajú aj ostatní na ulici a nakoniec nám ju ponúka úplne každý.

Sme ubytovaní za 18USD na osobu v izbe strašidelného domu, ktorý si pamätá časy Britského impéria. Naša miestnosť je bez klimatizácie čo dopomohlo k príjemnej izbovej teplote 45 stupňov a 99% vlhkosti. Všetko sa v miestnosti potí - ja, pokazený ventilátor a hlavne malá skriňa, ktorou som zablokoval dvere ako prekážku keby nás chceli okradnúť a zabiť (alebo naopak). Fakt som vďačný, že prvú noc nespíme v aute. Až neskôr sme zistili, že nám absolútne nič nehrozilo a to nikde počas výletu. Ako keby toho nebolo málo tak vonku sa ozýva hrdelný rev. Zaspávame, ale nie na dlho lebo sa budíme na opakované výstrely. Kontrolujem dvere zatarasené skriňou. Nechápem čo sa deje. Najprv si myslím, že to je prievan ktorý trieska s dverami. Budím sa znova uprostred noci, ale teraz dopotený a dostresovaný ako nikdy v živote. Všade ticho až na tajomné výstrely. Idem sa pozrieť na mesto, ktoré je ľudoprázdne. Nikto nikde. Všetko zamknuté a zamrežované. Záhadné výstrely spôsobujú autá ktoré prechádzajú cez plech zakrývajúci kanál na ceste.

Idem sa aspoň najesť do kuchyne. Hľadám nožík v zásuvkách až kým nenarazím na...Mozog nechápe čo vidí… Nevie si to pospájať... Nechce si to uvedomiť.
Najprv si hovorím šuplík plný ryže, ale čo sú tie divné chlpaté veci... Hmmm ryža sa ale nezvykne hýbať… Takže sú to červy… Ale čo sú potom... Potkany?!… Mŕtve potkany!…Mŕtve uschnuté potkany bez očí…Aha hentam vytŕča chvost a tuto kostička…
Zatváram zásuvku a bojujem s dáviacim reflexom.

Prvá plnohodnotná myšlienka bola typu - ale veď to vôbec nesmrdí!

Idem spať. Ráno nás čaká akčný deň so sprievodcom a mám tušenie, že to bude ešte poriadny shitstorm.