V predchádzajúcej stati ste sa dočítali:
Ak podporujete výrobcu Horaliek masívnejšou kúpou jeho produkcie (a čo takí antivaxeri?), teda míňate petrošekely na produkciu slovenskej firmy, hoc exkapitán a inými titulmi označovaný A. D. (nemýliť si s letopočtom) ich konzumáciu v jednej skoro nezaujímavej budove zakázal, tak sa to bez adekvátneho fyzického výkonu odrazí na váhe alebo hmotnosti. Keďže s tým treba niečo robiť, SWOT analýzou narazíte na možnosť behania. Nejaký ten nákup príslušného vybavenia, aby ste po krátkom behu zistili, ako ste na tom s fyzičkou zle. Ale odhodlanie máte, ide sa na to!
Tešíte sa na ten beh, hmm, beh ako beh, tie úvodzovky v označení tohto pohybu neboli od veci. Plán pre začiatočníkov je nastavený na dosiahnutie méty 5 km, ale na extra pohyb to nevyzerá. S odstupom času si hovorím, že nejaký ten družstevník, pytliak, ehm, teda poľovník, alebo niekto len tak sledujúci tých dvoch, čo to tam pohybovo stvárajú (no schválne, na čo ste mysleli?) sa museli chechtať. Veď posúďte.
Prvý „tréning“ trval závratných, zato necelých 19 minút. Z toho bolo 5 minút rýchlej chôdze na úvod, následne striedanie (1 min. beh x 2 min. chôdza) v štyroch sériách, na záver opäť chvíľka chôdze. Všetko absolvované v blízkosti bydliska a po poli, ani sme sa poriadne nedostali do druhého chotára. Tento indiánsky beh sa nakoniec ukázal ako výborná vec – za minútu behu (žiadne šprinty) nevystrelil tep vysoko, že by jeho ozvena mohla odtrhnúť lavínu.
Takýto tréning trval 8 týždňov. Samozrejme dávky sa veľmi mierne zvyšovali, až „beh“ a spol. dosiahli trvanie cca 40 min. Skladba bola podobná ako na začiatku, akurát začal prevažovať beh nad chôdzou. Nakoniec testovací beh na 5 km. Rýchlosť podobná ako keď som skúšal nové hodinky, ale zato tep spadol na 149 zo 164. Oplatilo sa behať hlavne po rovine, žiadne extra prevýšenia, čo by znamenalo prudký rast tepovky. No paráda. Môžme postúpiť ďalej.
Nasledoval tréning na 10 km, první dovolená v Jugoslávii, pak zmíněný automobil a polmaratónska vzdialenosť (21,1 km). Už to nebolo ako na začiatku smiešne behanie, ale reálne a na dané možnosti slušné vzdialenosti. Celkom dobrý relax a možnosť prečistiť si hlavu, kto má sklon k schíze, tak dostatok priestoru a času zrejme dostanú obe jeho ja. Na nejaké závodenie s gazelami som vtedy ešte ani nepomyslel.
Kto by si myslel, že keď zvládne odbehnúť v kuse 10 km či polmaratón, tak zrazu trhne tunajšieho diaľkoplaza v jeho dlhých presunoch, tak nech na to zatiaľ zabudne. Šancu by mal leda vtedy, ak by Frko dostal hneď na štarte namiesto proviantu ako handicap krosnu s 11kg fľašou plynu. Je totiž veľký rozdiel odbehnúť 10-20 km po rovine ako dať hoc len rýchlejšou chôdzou násobne viac km v členitom teréne.
Ako tak deň po dni ubiehal, nabehané km pribúdali, hmotnosť klesala. Samozrejme nielen vďaka behu, ale aj zmenou konzumovaných poživatín. Zo začiatku len vďaka tejto zmene, pretože pri tých z dnešného pohľadu smiešnych „behoch“ sa nemal čas spotrebovať zásobný glykogén, nieto ešte vo výraznejšom rozsahu tukové zásoby. Ale motivácia sa prejavila do obmedzenia sladkostí a celkovo snahy cítiť sa ľahko pred behom. Osvedčilo sa mi zníženie konzumácie chleba a spol. Aj keď som kedysi zjedol tri krajce, extra plný som sa necítil. A tak ráno pojedám napríklad cottage so semienkami a orechmi, kombinujem mäso/ryby, syr...) so zeleninou a podobne. Žalúdok nie je zaťažený, pohoda. Nie, nestal sa zo mňa askét, naďalej si bez problémov dám v sobotu rožok z dobrej pekárne s maslom, džemom a kakaukom prípadne nejaký ten koláč, zákusky, a to nielen cez sviatky. Nechýba víno, toho je našťastie dosť. Ale už to nie je to možno pahltné Ajkino pojedanie čokolády, palaciniek a iných dobrôt ako na páse, ale ani žiadna diéta.
Bilancia po čosi roku od začiatku v tomto ľahkom móde -19,5 kg. Zrazu všetko oblečenie voľné. Ďalším bonusom je, že pri výšľape na skialpoch zastavujem len vtedy, keď sa chcem kochať panoramatami, a nie v obave, že ozvena tlkotu srdca uvoľní lavínu z Plačlivého. Keďže tempo mám lepšie a pri nižšej námahe, som rýchlejší ako ostatní členovia skupiny, teda času na kochanie sa okolím, popredím a pozadím iných skialperiek je dosť. Ďalší benefit spočíva v tom, že prekrvenie istých partií sa ešte zlepší; teda ak dovtedy nebol problém, tak teraz bude iný - v tom, že sa cítiš ako puberťák už pri pohľade na čubičku z diaľky či na „fotku“ z ihličkovej tlačiarne.
Mám zlú správu pre Juraja – nie, ani úbytok tukových zásob na horšie časy úplne nezrušil kropaje potu. Dokonca sa to možno mierne zhoršilo, keďže telo reaguje na zvýšenie záťaže práve snahou ochladiť sa už v predstihu.
Hm, nejako som sa nechal uniesť, tak poďme späť k behaniu. Dlhšie behy som už absolvoval sám, spolubývajúca osôbka sa rozhodla zamerať na kratšie vzdialenosti či štafetu (=lenivosť). Raz tak ale padla do éteru myšlienka, že v rámci utuženia kolektívu im rakúsky zamestnávateľ ponúkol možnosť maratónskej štafety a aj keď nepatrím do tohto minikorporátu, naskytla sa možnosť využiť štartovné číslo na polmaratón vo Viedni.
Rozmýšľanie nebolo dlhé. Viedeň som si obľúbil už dávno, keďže som tam niekoľko rokov pobýval a pracoval, a to napriek tomu, že na hraniciach som sa niekedy vedel zdržať – nie kvôli tomu, že slovenské predavačky si v čase sviatku namiesto prechádzky v lese išli nakúpiť do Rakúska, ale kvôli ešte regulárnym kontrolám a pravidelným otázkam rakúskej colníčky na Bergu „Wo fahren Sie hin?“ Na rádoby vtipné hlášky, že idem predať naložený kontraband, som ani nepomyslel a vždy som si niečo vymyslel. Našťastie osoby typu mladý Kováč či Jožo Marhuľa som v aute nemal a prevoz migrantov ešte nebol tak in ako neskôr.
Takže beriem, prvý závodný beh. Síce kapacita viedenských behov bola vypredaná, ale dostal som číslo s menom nejakého Inda či koho. Nie, kvôli tomu som nechodil do solárka ani sa nenatieral samoopalovacím krémom. Viem, nemajú sa zneužívať štartovacie čísla a hrozí diskvalifikácia, ak človek štartuje pod cudzím menom. Tímto se omlouvám, to se mi stalo jen jednou za deset let (doteraz), docent Chocholoušek by bol hrdý.
Ubytko bolo zabezpečené vo Viedni pri Schönbrunne, ako cestovné v MHD stačilo štartovacie číslo, pohodička. Je to lepšie než skoro ráno vyrážať z SVK a nebodaj si to ako bonus ešte aj odšoférovať. Najmä, keď ma o rok či dva neskôr zastavila pri jazde na beh do Viedne hliadka ešte na Slovensku a kým som prišiel na rad a fúkal, stratil som drahocenné minúty, keďže jazda bola vypočítaná natesno.
Nateraz long story short. Viedenský maratón je masovka, štartové pole rozdelené do sektorov a na začiatku samozrejme elita. Vyhráva (nie beh) muzička a pred výstrelom aj Na krásnom modrom Dunaji. Na štarte budem rozbiehať sám, priateľka nebeží prvý úsek maratónskej štafety. Trasa polmaratónu začína pri budove OSN na ľavej strane Dunaja, pokračuje popri Prátri, po časti okruhu okolo historického centra Viedne, pri zámku Schönbrunn sa otáča popri Technickom múzeu a vedie po známej Mariahilferstrasse, po zbehnutí ktorej trasa polmaratónu končí na pľaci v Hofburgu (maratónska pokračuje okolo Hofburgu a ďalej ešte jedným podobným kolečkom zase do Hofburgu). S výsledným časom na polmaratóne 1:35 h a nejaké drobné (tempo okolo 4:30 min/km) som spokojný. Stíham sa dať do poriadku a ešte v rámci výklusu pobehnúť proti prúdu bežcov, aby som povzbudil priateľku na jej úseku štafety a trochu s ňou odbehol. Pekný deň za nami, behanie ma baví ešte viac. Akurát mi niečo hovorí, že ten polmaratón, to bol pre mňa vlastne taký šprint od začiatku do konca, chcelo by to niečo relatívne pokojnejšie - poňal som podozrenie, že by sa tým niečím mohol stať maratón.
A teď kontrolní otázka, soudruzi….
