Druhý deň nášho pobytu po raňajkách vyrážame na skupinový výlet k ľadovcu a do ruského banského mesta Barentsburg. Staručkým autobusom, ktorý pokope drží len náter a hrdza, nás odvezú do prístavu, kde kotvia tri výletné lode. Samozrejme, keďže výletujeme s nízkonákladovou cestovkou, naša loď je tá najmenšia kocábka s čiernym trupom a bielou nástavbou, pripomínajúca ten člnok, na ktorom sa vypravili loviť žraloka z Čeľustí. Veľmi im to vtedy nevyšlo.

Naša skupina pozostáva asi zo štyridsiatich kusov a dodnes si nie som istý, ako sme sa napchali na krcálku, ktorá zvonku vyzerajala len o niečo kapacitnejšie než Škoda Fabia. Bergenské lodenice zrejme obšľahli technológiu TARDISu. Ako správny suchozemský potkan som hneď po nalodení očekoval množstvo a uloženie záchranných plavidiel, keby náhodou onen príslovečný odpadový produkt tráviaceho systému zasiahol rotujúci prvok vzduchotechniky. Už som absolvoval niekoľko dlhších plavieb, hlavne trajektmi medzi Škandináviou a Európou a taktiež plavbu pobrežným parníkom spoločnosti Hurtigruten pozdĺž pobrežia Nórska z Trondheimu až na sever do Kirkenessu, ale to boli všetko veľké plavidlá a mal som aj šťastie na dobré počko. Zato tá vec pod mojimi nohami vyzerala, že by bola schopná prevaliť sa aj v sídliskovej vani. Nízko visiace olovenosivé oblaky na horizonte mi tiež na odvahe nepridávajú.

Vyplávame na more a zakrátko sa ohlási náš sprievodca, ktorý dokonale ladí so svojím plavidlom. Trojdňové strnisko, špinavý vlnený sveter starší než ja a na hlave čiapka so škvrnami od oleja. Keď mi niekto s takouto fazónou vlezie do autobusu, automaticky sa ubezpečím, že mám piksľu so slzákom bezpečne v dosahu. Ale animátor je vynikajúci, rozpráva pútavo, hoci s brutálnym severským akcentom, a čo sa týka upútania záujmu poslucháčov, polovicu nažehlených pajácov z päťhviezdičkových lodí by strčil do vrecka svojich zaolejovaných menčestrákov.

Najprv nám odrecituje bezpečnostné pokyny – koľko máme člnov a núdzových raftov, kde sú umiestnené (v takých srandovných kovových kapsuliach, po otvorení ktorých by sa teoreticky mali automaticky nafúknuť), kde všade sú vesty atď atď. Upozorní nás, že v prípade prúseru majú ísť prvé ženy a deti, zrejme aby sme potom my chlapi mohli na riešení pracovať v tichu a pokoji.

Zo začiatku sa len mierne pohupujeme a už si nadávam do strachopudov, ale akonáhle sa dostaneme na otvorené more, začne sa ródeo. More sa náhle zvlní ako záznam polygrafového testu politika a navyše sa do nás oprie hnusný studený vietor, ktorý aj moja hrubá vetrovka spomalí asi ako toaletný papier britvu. Kocábka sa síce srdnato derie vpred, ale slabšie povahy sa utiahli dovnútra, kde sa podáva káva a wafle a tie úplne najslabšie povahy visia prehodené cez zábradlie a robia rybám catering.

Asi štvrťhodinu sa po palube pohybujem v štýle z kárčmy sa vracajúceho Braňa Mojseja, ale keď si potom nájdem flek v závetrí, kde sa nebojím, že mi náraz vetra vyfúkne očné gule ušami, už som v pohode a dokonca si to istým úchylným spôsobom začnem užívať. Ale kariéru námorníka z mojich profesných opcií škrtám.

K našej prvej zastávke dorazíme asi po hodine a pol plavby – je to ľadovec Esmarkbreen, obrovské a majestátne ľadové pole, kilometre široké a tiahnuce sa do vnútrozemia, kam až oko dovidí. Dokonca aj pod zamračenou oblohou vyzerá úžasne. Jednotlivé sekcie hrajú rôznymi odtieňmi modrej a na úrovni hladiny je vidno niekoľko tunelov takých veľkých, že by sa tam naša lodička teoreticky aj zmestila. Sprievodca nám vysvetľuje, že plocha ľadovca sa neustále zväčšuje, napríklad za posledný rok narástol o štyri metre (alebo možno centimetre; ten jeho prízvuk bol miestami dešifrovateľný ťažšie než Enigma) a na konci si neodpustil poznámku o globálnom otepľovaní a jeho zástancoch, takú jedovatú, až sa čudujem, že mu stránka Dfens-cz neudelila titul "Zmrdobijec Brouk Pytlík 2013".

Pri ľadovci parkujeme asi pol hodiny, zatiaľ čo sprievodca vybalí a naštartuje gril a začne na ňom pripravovať plátky veľrybieho mäsa s pečivom. Nejaké malé škrekľavé nemecké decko síce protestuje, že on Willyho jesť nebude, ale keď mu mater vysvetlí, že Willy bol kosatka, decko sklapne a onedlho má líca vyduté ako škrečok s mumpsom. Bohužiaľ som zaváhal, keď sa formovala fronta a zostal som na jej úplnom konci, takže sa mi ušiel len mrňavý kúsok, o ktorom si ani netrúfam špekulovať, z ktorej časti tela mohol pochádzať. Zjem si ho pri zábradlí, nervózne poškuľujúc po malých odlomených kúskoch ľadu driftujúcich v špinavej vode po vlnách k trupu kocábky. Cameronov Titanic na mojej krehkej psychike v mladosti zanechal stopy. Aj keď hlavne preto, že som naň pozval babu, ktorá sa neukázala, a tak som tú trojhodinovú kravinu musel presedieť z modrými guľami sám.

Ale veľryba chutila celkom fajn, ak to niekedy v rámci Týždňa Zeme začne predávať Lidl, rád si dám znovu.

Po obede vyrazíme smerom k Barentsburgu. Plavba trvá niečo vyše hodiny, počas ktorej nám sprievodca vysvetľuje základné ekonomické fakty o Svalbarde. Dozvedel som sa napríklad, že ťažba uhlia, hoci vysokokvalitného, na Špicbergoch nikdy nebola obzvlášť rentabilná a v dnešnej dobe je pre nórsku Veľkú Uhliarenskú aj ruský Arktikugol stratová. To bol aj dôvod, prečo Rusi nedávno uzavreli Pyramiden a prečo je v Barentsburgu oproti rokom minulým len zlomok personálu. Ruská vláda tu krváca peniaze čisto z dôvodov prestíže - my zděs, a nikam nejdeme. V podstate geopolitický ekvivalent psieho ochcávania kandelábrov.

Mesto je postavené terasovitým spôsobom na úbočí hory, vzdušnou čiarou asi 55 kilometrov od Longyearbyenu. Medzi sídlami neexistujú cesty, akurát v zime je možná doprava snežným skútrom, inak sa sem ľudia aj materiál vozia buď vrtuľníkom alebo zásobovacou loďou z ruskej pevniny.

Pohľad na mesto z vodnej hladiny je deprimujúci ako výplatná páska predavačky z Milk-Agro. Najprv uvidíte polorozpadnuté masívne opustené banské konštrukcie, spleť nosníkov, potrubí a šiacht. Za nimi príde rada spráchnivených drevených baníckych ubytovní so zaujímavo riešeným plumbingom - odpadové rúry z nich vedú dolu svahom rovno do mora. Až ďalej sa postupne objavujú modernejšie budovy, niektoré drevené, iné sú klasické obdĺžnikové paneláky, akurát s menšími oknami a hrubšími, lepšie izolovanými stenami. Pomedzi ne vedie dolu do prístavu spleť dopravníkov. Toto celé je pokryté uhoľným prachom a zasadené do krajiny tak prázdnej a nehostinnej, že by tu pokojne mohli natočiť sequel Rppákov. Môj prvý dojem je, že keby som tu mal žiť, prehnal by som si hlavou harpúnu ešte pred prvou výplatou.

Pri malom móle v prístave na nás čaká jediné vozidlo miestnej MHD, skoro nový Mercedes Sprinter. Jeho predchodca, malý žltý maršrutkoidný autobusík ruskej výroby, stojí bez ŠPZ-tiek medzi železným šrotom na konci móla, smutne na nás pozerá guľatými očami svetiel a márne rozmýšľa, ako je možné, že súdruhovia pred ním, hrdinom socialistickej práce, uprednostnili fašistického krauta. Bohužiaľ, kraut berie do mesta ležiaceho asi dvesto metrov vyššie vo svahu len starších a menej mobilných turistov; my ostatní si to musíme vyšliapať po blatistej ceste a popraskaných drevených aj betónových schodoch.

A tak šliapeme hore kopcom, míňajúc chátrajúce drevené baraky so zatlčenými oknami. Ostrovný pamiatkový zákon platí aj tu, takže odstrániť ich nie je možné, ale aj keby bolo, miestni by na to zrejme dlabali. Prvá vyššia budova je bývalá škola, trojpodlažná stavba v štýle našich hotelov Garni, s oknami buď vymlátenými alebo zanesenými uhoľným prachom. Na zadnej stene je ledva viditeľná bizarná nástenná maľba heroického sovietskeho polárnika s inšpiratívnym citátom v azbuke.

Nad ním je megalomanská stavba nového kulúrneho domu, zatiaľ zmrazená; obrázok pyramídu pripomínajúcej presklennej stavby na bilboarde s vizualizáciou výrazne kontrastuje s lešením obohnanou ruinou, na ktorej je pribitý. Je tu malé námestíčko, avšak korzovanie po ňom očividne nepatrí k záľubám tunajšej populácie – chodníky sú popraskané a zarastené trávou, sklenené tabuľky v starosvetských lampách sú rozbité alebo chýbajú. Jediné, čo tu vyzerá udržiavane, je dominanta v podobe sochy Lenina.

Zatiaľ čo sa turisti s jasaním hrnú odfotiť sa so samotným Veľkým Vožďom, sprievodca nám hovorí, že tá socha je medzi miestnou populáciou predmetom dosť veľkých treníc. Ukrajinci, ktorých je medzi baníkmi asi polovica, ju nenávidia a najradšej by ju zgúľali dolu svahom rovno do mora, ale pamiatkový zákon nepustí. Keď sa ho spýtam na veľký transparent s nápisom NÁŠ CIEĽ – KOMUNIZMUS, len pokrčí plecami a zamrmle čosi ako "Rusi sú divní". 

Ďalej v meste je medzi špinavými vyblednutými budovami (hoci každá z nich má nejakú tú nástennú maľbu s hrdinskými robotníkmi, baníkmi, polárnikmi alebo aspoň pioniermi) aj niekoľko takých, ktoré sú očividne zrekonštruované a vynovené. Jedna z nich je administratíva Arktikugolu, ťažnej spoločnosti, ktorej mesto v podstate patrí. Tá druhá je hotel Polár, v ktorom je aj miestna krčma.

Keď do nej vstúpime, zaleje ma teplý pocit Ostalgie, akoby som sa preniesol do raných deväťdesiatych rokov v slovenskom malomeste. Umakartové steny, obrusy prichytené kovovými úchytkami, na každom stole popolník a štamgasti v teplákových súpravách. Keďže produkcia uhlia kvôli smrteľnému závalu pred pár dňami stojí, chlapi nemajú čo robiť a tak popíjajú a mastia karty. Ilúziu kazí jedine veľkoplošný televízor. Čapujú tu pivo značky Červený medveď – Eva ho okamžite ochutná, ja nenájdem odvahu. Rusi aj Ukrajinci si očividne navzájom dobre rozumejú. Pripomínam, že to bolo pár rokov dozadu, netuším, aké sú vzájomné vzťahy dnes.

Vedľa krčmy je obchod so suvenírmi, v ktorom dve nádherné blondínky predávajú typický sortiment predražených turistických hovadín - pohľadnice, magnetky, tričká, medvede - a zároveň statočne čelia návrhom sivovlasých single džentlmenov, odhodlaných vytrhnúť ich z ich šedivej ostblokovej existencie a ukázať im krásy života v západných kapitalistických rajoch. Tiež neodolám ich... ehm, obchodníckemu talentu a kúpim si za tristo nórskych korún knihu o Svalbarde v azbuke; síce ju neviem čítať, ale obrázky má pekné. 

Plavba naspäť do Longyearbyenu trvá dve hodiny a okrem brutálneho vlnobitia, ktoré občas zalieva celú palubu, prebehne bez incidentov. Na pár minút zahliadneme na horizonte čosi, o čom sprievodca tvrdí, že je veľryba. Ale nepriblíži sa a ja som celkom rád. Som si až príliš vedomý kúska veľrybieho mäsa v mojich útrobách a nepáči sa mi predstava, že by pár ton plávajúcej biomasy nejako začuchalo, čo sme mali na obed a rozhodlo sa pre vendettu Jonáš style.

Na druhý deň opúšťame Svalbard ranným letom do Osla. Jediný pozoruhodnejší úkaz na spiatočnej ceste je výskyt dvoch českých turistov v termináli letiska, z ktorých jeden mal – nech sa prepadnem, ak kecám – ponožky v sandáloch. Našťastie chodiace klišé sedelo na opačnom konci lietadla, ktoré bolo poloprázdne a mal som celú trojsedačku pre seba. V Osle som potom ešte dostal pečiatku do pasu, v dutyfríčku nakúpil cigy a chľast pre kolegov a vrátil sa späť do pracovného kolobehu.