Zatiaľ čo loď Trollfjord kĺže po ako zrkadlo hladkej a nehybnej hladine Barentsovho mora do prístavu v Kirkenese, meníme si s kolegom na poslednú chvíľu autobusy, pretože čísla prihlásených účastníkov exkurzií, ktoré nám Hurtigruta poslala, sú (opäť) vo výraznom rozpore s realitou. So slzami šťastia sa lúčim s čínskou pseudoScaniou a prenášam si veci do jedenásťročnej Setry. Tá je aspoň technicky v poriadku, až na to že celú zimu bliká kontrolka poruchy motora. Ale náš mechanik ju prelepil izolepou tak šikovne, že si ju ani nevšimnete.

K ruskej hranici idú dnes dva autobusy a sprievodcovia si substrát rozdelia podľa jazykov. Keďže veľká väčšina klientely Hurtigruty sú Nemci, odchádza kolega s päťdesiatimi Teutónmi, zatiaľ čo ja mám anglicky hovoriacich iba osem. Aj z nich je jeden Nemec, bezmála storočný krehký starček, ktorého k busu priviezli na vozíku, ale s trochou pomoci nastúpil po vlastných a trvá na tom, že krátke prechádzky zvládne. Ísť do busu so svojimi krajanmi odmieta, z čoho usudzujem, že telo má síce vetché, ale myseľ mu stále slúži výborne.

Obvykle je na programe ako prvá prehliadka bombového krytu Andersgrotta (mne osobne pripadá vhodnejšie nazvať ho protibombový, ale nikto sa ma nepýtal), v ktorom je výstavka venovaná druhej svetovej vojne. Následne sa ide pätnásť kilometrov na hranicu a po ceste späť do prístavu zastavujeme na vyhliadke nad mestom, ktorú nenávidím, pretože sa tam dostávame strmými, krivoľakými zasneženými predmestskými uličkami. Občas v polovici kopca zistíte, že to ďalej nejde, a musíte dolu serpentínkami cúvať pol kilometra, kým sa dokážete otočiť. Dnes to máme opačne, aby sa nám s druhým busom skupiny nepomiešali. Po zasneženej ceste obídem centrum mesta a frčíme do vnútrozemia.

Rusko a Rusi sú pre Kirkenes a okolie dennodennou súčasťou života. Zdieľajú 195 kilometrov dlhú hranicu, s jediným oficiálnym prechodom na ceste E105, ktorá začína na kruhovom objazde na predmestí Hesseng a vedie cez Murmansk, Petrohrad a Moskvu na juh do Jalty. Keď na ňu odbočujem, sprievodkyňa Karin, rázna domáca päťdesiatnička s tromi deťmi, zabáva turistov historkami o kreatívnych spôsoboch pašovania lacného chlastu. Nákupná turistika je tu najobľúbenejším športom hneď po alkoholizme, hlavne vďaka osobitnému vízovému režimu pre obyvateľov regiónu. Zjednodušene, ak tu bývate minimálne tri roky, dostanete do pasu štempel a môžete chodiť do susednej krajiny, koľko len chcete, do vzdialenosti 50 kilometrov od hranice – do čoho sa pohodlne zmestí celý Kirkenes na nórskej strane a mestá Nikel a Zapoljarnyj na ruskej. Nákupná turistika na počudovanie funguje obidvomi smermi. Nóri, neprekvapivo, chodia do Ruska za nízkymi cenami, hlavne na naftu, ktorá tam stojí tretinu. Rusi zase cestujú do Nórska za kvalitou – zvlášť čo sa týka oblečenia, elektroniky a nábytku, ale aj niektorých druhov potravín. A videl som ich nakupovať dokonca aj vo Vinmonopole, štátnom obchode s alkoholom, kde majú snáď najdrahší chlast na svete. Keď som nad tým vyjadril údiv, bolo mi vysvetlené, že keď chce obyvateľ Niklu fľašu kvalitnej singlemaltky, môže sa buď zmieriť s nórskou cenou, alebo si odšoférovať 250 kilometrov do Murmanska. Navyše vie, že vo fľaši je naozaj whiskey a nie čosi, čo vypálili Vasilij s Genadijom v pivnici kotolne v Zapoljarnom. Hranica je jediný dôvod, ako Kirkenes, metropola zhruba veľkosti Nemšovej, dokáže uživiť tri veľké nákupné centrá. Ktoré majú vývesné štíty a oznamy okrem nórčiny aj v azbuke.

Do miestnych análov (pun intended) vstúpila pred pár rokmi takzvaná plienková kríza. V minulom článku som písal, že Finnmark je napriek silnému ekonomickému potenciálu jeden z najredšie osídlených regiónov v Európe. Nórska vláda by to rada zmenila a jeden z ich geniálnych nápadov sú lokálne dotácie na plienky. Vďaka tomu kúpite v Kirkenese pampersky skutočne za pár šupov (ale konkrétne čísla po mne nechcite - pri mojom vzťahu k detvači by vám mohlo byť jasné, že ma tento typ produktov nezaujíma a nikdy nebude). Viete si predstaviť, čo nasledovalo. Podnikaví Rusi skúpili všetky kvalitné západné hovnolapy a doma v Cykabľjaďove ich predávali s mastnou prirážkou, zatiaľ čo nórski rodičia museli vikingskej omladine podstieľať denníkom Triedny Boj. Nakoniec bol kraj nútený v boji proti plienkovej mafii (toto sú dve slová, ktorých spojenie som si dovtedy nevedel predstaviť) zaviesť odberové kvóty.

Okrem nákupov sem Rusi chodia aj za prácou (náš mechanik je Rus a takisto minimálne dvaja vodiči) a zhruba desať percent obyvateľstva je ruskej národnosti. V meste je dokonca ruský konzulát a cez hranicu pendluje denne asi poltucet maršrutiek.

Samotný hraničný priechod je asi taká turistická atrakcia ako Račianske mýto - nijako výnimočne odpudivá, len proste meh. Na brehu jazera medzi nudnými nízkymi kopcami zrazu cestu pretne plot s veľkou kovovou bránou, na ktorej je modrá tabuľa upozorňujúca, že opúšťate Nórsko, EÚ a Schengenský priestor. Za bránou sú šeredné prefabrikované baráky, ale do areálu colnice je peším prístup zakázaný – priechod je len pre autá. Po vlastných by ste aj tak ďaleko nedošli. V zime by ste zamrzli kilometre pred najbližším mestom a v lete je tu toľko komárov, že sú schopné zdvihnúť vás do vzduchu a odletieť s vami.

Autobusom prejdem zasneženým parkoviskom a zaparkujem na obratisku, zatiaľ čo sprievodkyňa cestujúcim dôrazne hovorí, aby za bránu neliezli, ak je im život milý. Pred pár rokmi jej tam ušiel odvážlivec, ktorý si „chcel domov priniesť kamienok z Ruska“. Ten kamienok ho stál dva mesiace basy a pár tisíc eur pokuty. Vystrašila ich natoľko, že sa k tabuli približujú len veľmi váhavo a starý Nemec sa múdro rozhodne zostať v buse a sightseeinguje len cez okno.

Pri obratisku je drevený barák, v ktorom podnikavý Nór predáva suveníry s ruskou tematikou – matriošky, tričká s Putinom, pomaľované taniere, akýkoľvek gýč si dokážete predstaviť, má ho. Ako pridaná hodnota je pred obchodom na reťazi nainštalovaný huňatý aljašský malamut a vedľa neho fľaška s mlskami a pohárik na prepitné. Bamse, ako sa pes volá, obvykle dostane viac než ja, ale doprajem mu. Hodím mu pár mlsiek, aby som roztopil ľady, potom si z termosky na okne obchodu zoberiem kelímok výnimočne hnusnej, ale horúcej kávy a bežím naspäť do teplého busu. Okrem tabule a obchodíku sú tu iba drevené záchodíky, ktorých použitie by som si pri mínus dvadsiatich ôsmich stupňoch sakra rozmyslel. Nad faktom, že niekto je ochotný za výlet sem zaplatiť štyridsať eur, mi zostáva rozum stáť.

A turisti to teraz už asi vidia rovnako. Mali sme tu stáť dvadsať minút, ale po osemnástich sú už všetci vnútri v buse, drkocú zubami a snažia sa napchať nohy pod radiátory. Vďakabohu Setra, na rozdiel od čínskych harabúrd, kúri ako stredne veľká sopka. Vyrážame naspäť do mesta, zatiaľ čo sprievodkyňa výklad pomaly preklápa do režimu „hrôzy vojny“.

Bombový kryt Andersgrotta je pôvodne prírodný jaskynný systém pod kopcom, kúsok od centra mesta. Samotný vchod by ste mohli minúť dvadsaťkrát bez toho, aby ste si ho všimli – videli by ste iba nenápadnú betónovú stenu medzi rodinnými domčekmi, ktorá vyzerá ako zábrana proti zosuvom pôdy. Pozdĺž nej vedú nenápadné schodíky k masívnym kovovým dverám, za ktorými sa ukrýva dlhý a nízky tunel, rozvetvujúci sa všetkými smermi.

Starší ľudia s pohybovými problémami majú obvykle so strmými a namrznutými schodami problém, takže keď na ne starého pána upozorním, očakávam, že zostane v autobuse. Ale dedko, ktorý sa na hranici nepohol zo sedadla, ma prekvapí – za každú cenu chce ísť dolu. Opatrne teda autobusom nacúvam čo najbližšie ku vchodu, nakloním ho k chodníku a pomôžem mu vystúpiť. Potom švihom vycúvam hore kopcom do úzkej uličky k parčíku a zaparkujem pod sochou červenoarmejca so samopalom. Nechám motor bežať (domáci to robia bežne, pretože pri tunajších teplotách sa môže stať, že znovu naštartujú až na jar), zbehnem naspäť a odvediem dedka dolu kovovými schodmi do bunkra, opretého o moje rameno a jemne rozochveného. V retrospektíve ma už vtedy malo trknúť, že s ním niečo nie je v poriadku.

Okrem výstavky je hlboko v tuneli vybudované improvizované kino s drevenými lavicami a plátnom, na ktorom sprievodkyňa pustí skupine, po krátkom úvode do histórie, dvadsaťminútový dokument o udalostiach v meste počas druhej svetovej vojny, s dobovými zábermi a rozhovormi s preživšími.

Nie je to veľmi veselé.

Kirkenes hral počas nemeckej okupácie kľúčovú úlohu v Hitlerových plánoch na dobytie Ruska – bol východiskovým bodom pre zabratie Murmanska, najvýchodnejšieho nezamŕzajúceho prístavu, cez ktorý zásobovali spojenci Sovietsky Zväz lodnými konvojmi. Sovieti a spojenci mu to mali za zlé, a tak to mesto počas vojny schytávalo – bombardovali ho tristo krát. Samotný front sa zastavil asi sto kilometrov od mesta a medzi rokmi 1941 až 1944 sa významne neposunul; počas bojových operácií malo základňu v oblasti Kirkenesu medzi 70 a 100 tisíc vojakov inváznych síl a boli tu dokonca koncentračné tábory pre ruských zajatcov. Keď boli Nemci nakoniec nútení sa z mesta – a celej Finnmarky – na jeseň 1944 stiahnuť, dostali príkaz zničiť všetko, čo by na svojom postupe mohli Sovieti použiť. Vypálili posledné domy, ktoré po bombardovaní ešte stáli, zničili všetky budovy, mosty, cesty, lode a rybárske člny aj ostatnú infraštruktúru. Polovicu obyvateľstva násilne odvliekli na juh, zvyšku sa podarilo poukrývať, kde sa dalo – v jaskyniach, odľahlých chatách v horách. Sámovia sa údajne ukrývali vo vyvrhnutých mŕtvych telách sobov. Keď Sovieti nakoniec vtiahli do opusteného mesta, najprv sa domnievali, že Nemci civilné obyvateľstvo zlikvidovali, pretože nikde nebolo ani živej duše. Potom prišli do bane na železnú rudu v Bjornevatne a tam našli v tuneli tiesniť sa tri tisícky polomŕtvych ľudí. A desať novonarodených detí.

Vzhľadom na to, že väčšina klientely Hurtigruty sú Nemci, dokáže byť táto časť exkurzie chúlostivá a sprievodcovia sa s ňou pasujú rôzne. Ernst, postarší Nór, ich nemilosrdne troluje vetami ako: „Naši šéfovia nechcú, aby sme toto nejako podrobne rozoberali...“ (nehanebná lož, po ktorej nasleduje päť sekúnd pauza) “...ale ja si myslím, že by sme nemali zabúdať“ a pokračuje radostným a podrobným výpočtom všetkých zverstiev, ktorých sa skopčáci vo Finnmarku dopustili. Dirk, ktorý je pôvodom z Bavorska, nezabudne spomenúť, že väčšina radových vojakov boli Rakúšania z horských plukov, ktorí dokázali tunajšie podmienky zvládať. Hoci, aby som bol férový, jedným dychom priznáva, že esesáci, Gestapo a ostatní skutočne zlí chlapci boli do jedného Nemci. Taktiež je jediný, kto spomenie, že tých detí v bani bolo v skutočnosti jedenásť – ibaže jedno malo za tatka rakúskeho vojaka a tým pádom bolo nečlovek. Deti horizontálnych kolaborantiek mali v povojnových rokoch v Nórsku peklo na zemi, nielen od samozvaných slušných ľudí, ale aj úradov a štátu. Tým sa vám dnešní Nóri nepochvália. Karin sa pri výklade akýchkoľvek hodnotení zdrží; odrecituje fakty, ako sa stali a tým skončí. Aj preto som rád, že tam v ten deň bola ona.

Film skončí, ľudia sa dvíhajú zo sedadiel... a tu sa zrazu starý Nemec rozplače.

Nepredvádza žiadne okázalé teatrálne zavýjanie – je potichu, natlačený na stenu tunelu, akoby do nej chcel vsiaknuť, nekontrolovateľne sa trasie a slzy mu tečú ako mne naposledy u zubára. S Karin na seba treštíme oči a ja už chcem vybehnúť z bunkru von a volať záchranku, ale potom sa dedko aspoň trochu vzchopí. Vylezie z neho, že tu už raz bol, ako čerstvý odvedenec počas posledného roku bojov, keď Wehrmachtu dochádzal kanonenfutter a vrhal na front aj vyplašených 16-17 ročných sopliakov len s odfláknutým základným výcvikom. To čo sme práve videli na plátne, bomby, vypaľovanie domov, vyháňanie civilného obyvateľstva, zažil ako aktívny účastník.

Keď už raz začne rozprávať, nezastaví sa. Pomedzi vzlyky spomína, ako mal z vojnových udalostí po celý život traumu. Nemohol spávať. Bol presvedčený, že ľudia ani Boh mu to, čoho sa zúčastnil, nikdy nedokážu odpustiť. On vedel, že je zatratený prípad, čo pofrčí expresom rovno do pekla bez zastávok na občerstvenie. Až teraz, na staré kolená, v sebe našiel odvahu sa sem hore vrátiť a predsa len sa pokúsiť s tým všetkým nejako zmieriť. Mám pocit, že mu išlo skôr o tichú spomienku a zosypať sa pred skupinou cudzích ľudí bolo to posledné, čo mal v pláne... ale keď v sebe celý život dusíte niečo takéto, môže sa stať, že sa to vypýta von v najnevhodnejšej chvíli. 

Sprievodkyňa slzí. Zvyšok skupiny slzí. Ja neslzím, pretože kým vo Finnmarku mal Wehrmacht toľko slušnosti ľudí z domov vyhnať predtým, než ich podpálili, u nás sa s tým jednotky SS neunúvali... ale priznávam, že mi veľa nechýba. Nakoniec k nemu Karin podíde, položí mu ruku na ramená a prehlási, že za Boha sa vyjadrovať nemôže, ale ona mu odpúšťa. Pritom na mňa ponad jeho hlavu škaredo zazrie, nech nie som hovado, a tak mu teda odpustím tiež, aby sa nepovedalo. Je to celé veľmi symbolické a dojímavé a netreba mu to kaziť nepodstatnými detailami, ako napríklad že nie som domorodec a Karin, ak ma pamäť neklame, je pôvodom z Fínska. Sedemdesiatpäť rokov trápenia je dosť. Nech ide starý pán do hrobu s kľudným srdcom. Keby to bol esesák z Kališťa alebo Kľaku, zrejme by som taký veľkorysý nebol... ale nie je. Akurát sem mohol prísť o mesiac skôr, predtým než som poslednú verziu druhej knihy odovzdal vydavateľovi; tento príbeh by sa mi do nej fakt hodil.

Naspäť v prístave vyzerá, akoby mu z pliec spadla ťarcha o hmotnosti tanku Tiger. Nebudem hovoriť, že omladol, pretože by to bol kec; ale sedí na vozíku akosi vzpriamenejšie. Na rozlúčku nám povie, že toto mal urobiť už dávno.

Podľa zákonitostí drámy by mal dedko ešte v tú noc na palube lode v kľude dodýchať (a podľa možnosti by sa predtým mal v nočnej košeli a bosý vyšuchtať na palubu a hodiť do mora Srdce Oceánu Železný Kríž). Najbližšie dni som pozorne sledoval lokálne noviny po trase Hurtigruty, ale žiadnu zmienku o úmrtí na palube som neobjavil. Bol som rád. 

Ale prepitné nám nedal.

Skopčák akýsi.