Ja strašne ľúbim moju gazdinú. Dlhé husté hnedé vlasy, oči jak Pocahontas, pery ako Anděla Žolí a riť jak z magazínu. Čiže keď povedala, že ideme v nedeľu na La La Land, nenamietal som ani slovom, ba naopak, ešte som sa kvôli tomu ochotne dotrepal v nedeľu poobede z Tekoldan do Bratislavy. Odporučila jej to kamoška, sympatická vysoká bloncka, ktorá má správne cici aj rici. Takto kvetnato obe žieňatá opisujem preto, lebo by sa s nimi dal natočiť taký muziká(r), že by to vôbec nemuselo trvať tristo hodín a chlapské (a možno aj babské) oko by to potešilo oveľa viac ako holywoodska taškařice, o ktorej bude reč. Možno im to dievčencom niekedy napadne...

Poďme teda k veci. La La Land je kokotina. Bez akýchkoľvek okolkov moje uši a oči už v prvej minúte penetrovalo muzikálové číslo plné spevu, tanca, farebných oblečkov, ľudí čiernych, bielych, čiernobielych, tučných, chudých, starých, mladých, bohuprisám – všetko tam bolo. Naozaj som čakal, kedy do toho začne štekať pes. Počas troch minút úvodného „ántré“ sa udiala scéna, ktorú by som čakal najskôr tak vo štvrtine filmu. Povedal som si: „Nevadí, určite sa teraz hlavná protagonistka zobudí z vlhkého sna a tradá, budeme naspäť v realite...“ Hovno. Odzneli asi štyri vety a podobná kokotina plná spevu a tanca sa zopakovala. A potom zasa. A znova. A ešte raz. Áno, debil, čo čakáš, že muzikál bude o niečom inom? Samozrejme, že nie, ale keď sa prvú hodinu len vyspevuje a tancuje, zatiaľ čo nemám ani kúska šajny o tom, kto je vlastne tá zrzavá vychrtlina a ten pipasár s bradavicou na čele, nepredpokladám, že do konca filmu sa stihne ešte niečo iné stať/zamotať, keďže tvorcovský tím bude musieť tento deficit doháňať. Ako som myslel, tak sa aj stalo. V prvej polovičke filmu nemá ani besný pes pojatia o tom, kto je kto. A čuduj sa svete – celým chudobným dejom nás nesprevádza nikto iný ako tieto dve spomínané postavy. On a ona. Ostatní sú v 127-minútovej stopáži len bohapustým komparzom. Aj napriek tomu ani za toho boha divák nezistí, či sa idú dať dokopy, či sa nejdú dať dokopy, či sú si vôbec sympatickí alebo nie. Takisto má divák pocit, že ona ho má za nevedomého kokota, niektorí naopak, že on ju má za jebnutú naivku. Keď by mal divák už-už jasno v tom, že z toho hovno bude, on a ona od seba pôjdu do riti a dej sa po hodine konečne niekam posunie – tramtadadááá – urobia si vzájomné vyšetrenie ústnych dutín v nejakom observatóriu, či čo to bolo. Romantika jak hovado, cukrú cukrú muzika, obaja lietajú v nejakých hviezdičkách a zrazu má doteraz celkom v realite sa odohrávajúci paškvil novú dimenziu. Psychedelické sci-fi. Ježiško svätý nás ochraňuj zvyšných 67 minút...

Tvorcovský tím zrazu mení štýl hry. Pesničiek ubúda, konečne počujeme dialógy dlhšie ako 2 vety. Keby však aspoň za niečo stáli. On ide do riti vyhrávať na klavír s kapelou, ona ide po divadle. On zarába, ale nie je to ono, lebo čávo chce mať jazzový klub. Ona má z toho nervy, lebo jej do divadla príde päť ľudí a ešte aj to zostane opičované... Obidvom sa akože splnili sny, ale je to na kokot, lebo medveď. Taká je logika La La Landu v druhej, a kúúúúrvaže siahodlhej polovici. Zažil som v kine debilných filmov na kvadrát, ale toto bolo po prvýkrát, kedy som:


a) chcel odísť z kina v polovici filmu,

b) hľadal papier aspoň o veľkosti A4, do ktorého by som vyrezal slovo „GÝČ“, a vycapil by som ho krížom cez premietačku.

Čakajúc na milosrdné zľutovanie nad obecenstvom v podobe konca filmu sa stalo už len toto:

  • On a ona sa hádajú.
  • On a ona sa rozchádzajú a schádzajú...(???) – tu si nie som celkom istý, driemalo sa mi.
  • Ona ide domov (niekam mimo L.A. do Mordoru), on ju príde prosiť, aby blá blá blá.
  • Ona ide na konkurz, kde stráááášne krásne-sladučko-srdcervúco-hovienkovo-dúhovo-plyšovo-jednorožcovo zaspieva o svojej babke.
  • Po tomto príde strih – Five years later...
  • Ona je hyper mega herecká hviezda a má decko s niekým úplne iným (wtf?)
  • On má svoj vytúžený jazz klub, kam mu chodia všelijakí vychýrení jazzmani (vraj v La La Lande 2 bude už aj Peter Lipa).
  • Ona tam príde, a zrazu prásk – cukrová retrospektíva o tom, ako mohlo byť všetko ináč.
  • The End.

 

Chlapi, nech sa deje čokoľvek, nenechajte sa na toto zlomiť, samotná gazdiná to zhodnotila ako „strašidelnú sračku“. Gýč, ktorý kraľuje tomuto oscarovému materiálu jednak dlho trvá (takúto minutáž si môže dovoliť akurát tak Forrest Gump, ktorý sa na rozdiel od tohto bordelu pohybuje v rozpätí cca 30 rokov a má min. 10x viac postáv), a po druhé je nezaujímavý, nudný, trápny, infantilný a okrem toho ešte aj napiču.
Ako finálne hodnotenie by som použil dve udalosti zo samotného kina. Vedľa mňa sediaci cudzinec totiž v polovičke filmu povedal frajerke, že ide cikať. Do konca sa už nevrátil. Druhým smutným faktom je, že na „heftoch“ sa smiali len tí kokoti v prvej rade, ktorí ani nevedia, kam si majú v poloprázdnom kine sadnúť.

 

Udeľujem 1 chýbajúci dej z 10-tich.