Kedysi veľmi dávno, keď si Saudkovci ešte len naťahovali pri špehovaní ich starej obéznej susedy a Annie Leibovitzovej iba vyrašili chlpy pod pazuchami, bolo fotografovanie oveľa zložitejšie ako dnes. Nielenže vtedy nikomu nenapadlo fotiť také kraviny ako večeru, nohy na pláži alebo svoj odraz v zrkadle, ale človek ani nevedel, čo a ako vlastne odfotil, kým si o pár dní nevyvolal film. Film, to bolo niečo ako SD karta, akurát, že to bolo na maximálne 36 fotiek a keď sa toho dotkol čo i len jeden slnečný lúč, vždy vyšla fotka Ibiho Maigu v neosvetlenom podchode. Potom ale, chvalabohu, prišli digitály, ktoré odstránili všetky tieto nepríjemnosti a na rozdiel od iných činností, na ktoré treba zručnosť alebo nebodaj talent, fotiť môže hocikto, kto udrží v paprčiach kus elektroniky aspoň tri sekundy bez toho, že by mu drbol na zem a dokáže ho zamerať na objekt, ktorý chce mať na obrázku. Z uvedeného by ste si mohli myslieť, že fotiť dnes môže snáď každý. A mali by ste úplnú pravdu. Ako sa teda vyčleniť z bežného foto-plebsu a stať sa skutočným a uznávaným profesionálom? Takto:

Najprv si musíte kúpiť veľký a drahý foťák, tzv. digitálnu zrkadlovku. Tú spoznáte spravidla tak, že má v názve písmeno „D“. Značiek foťákov je miliónpäť, ale vy si kúpite buď Canon alebo Nikon. Keby ste si kúpili nejaký porovnateľný Olympus alebo Lumix od Panasonicu, len ťažko by ste sa vedeli zapojiť do legendárnych flejmov Canoňákov vs. Nikkonistov, a tým by ste sa pripravili o jednu z ikonických činností každého správneho fotografa.

Zrkadlovku už máte a práve ste zistili, že jednou z jej najväčších výhod je veľké množstvo nastavení. A jednou z jej najväčších nevýhod veľké množstvo nastavení. Nevadí, prepnite ju na režim „auto“, tak dostanete dobrú fotku a skutočné fotografovanie je aj tak o niečom úplne inom, a síce o:

Postoji

Zaprdený foto-plebs s kompaktom alebo nebodaj mobilom vidí niečo zaujímavé, tak sa zastaví, cvakne to a vybavené. Správny fotograf najprv našteluje svoje telo do vhodnej polohy. Povedzme, že chcete zachytiť objekt, ktorý je bližšie než chcete. V žiadnom prípade sa neposuniete krok-dva dozadu, ale ohnete sa v páse dozadu, až vyzeráte ako Jackson z videoklipu z časov, kedy len začal strácať pigment. Ďalšie prijateľné polohy sú kľačanie, ležanie na bruchu alebo na boku, čupenie, sedenie s nohou za hlavou alebo pokus o autofeláciu. Normálne státie je tabu, lebo na toto ste si predsa kúpili ten predražený 12-kilový statív.

Umení

Odfotiť niečo zaujímavé vie každý blb, no len skutočný fotografický kajšmentke vie zachytiť čaro okamihu aj v tých najobyčajnejších chujovinách © Karol Kállay. Takže ideálne témy na fotenie sú napríklad tieto: hocijaká príroda v sépiovom filtri, starí ľudia (fotíme zásadne čiernobielo a platí, že čím vráskavejší, tým lepšie), hnilé ovocie, schátrané domy, kvapka vody, hrdzavá pouličná lampa, nelegálna skládka odpadu (polodetail na zohnutú kostru starého bicykla) a podobne.

Sociálnych sieťach

Fotografie, ktoré nikto nevidí, sú ako hovno, do ktorého nikto nestúpi. Preto si treba rýchlo na fejsbukoch urobiť ešte jeden profil v tvare „Fotograf/ka vaše meno a priezvisko“ alebo „Vaše meno a priezvisko foto“ a popozývať naň všetkých svojich FBBFFs. V prípade, že máte medzi kamošmi aj tých dvoch Holanďanov, čo vás pretiahli na Erasme, samozrejme použite slovo „Photography“. Tam si vytvoríte album s názvom „Jesenné reminiscencie“ s 425 fotkami lesa, „Art“ so všetkými čiernobielymi a nakoniec „Portréty“, kde budete mať fotky dvoch kamošiek, ktoré ste nacvakali, keď ste pri Draždiaku boli venčiť psa. Do profilovky si dajte seba s kamerou pred ksichtom alebo fotografiu fotoaparátu, tzv. photoception. Samozrejme, nezabudnite na každý obrázok pricapiť vodoznak, lebo autorské práva nie sú sranda a čo keď vám vaše fotomazanice ujebe a použije Philip Morris alebo Henkel, keď im vyprší licencia na shutterstocku? Nikdy neviete! No a to už ste iba krok od toho, aby vás niekto zavolal urobiť mu fotky jeho práve narodeného zasrana alebo oslavy jubilea prababky. A bum, ste fotograf. Nemáte za čo!

Nakoniec si ako vždy prosfištíme slofíčka:

  • ISO – keď toho máte málo, tak na tmavej fotke hovno vidíte, keď veľa, tak je to zrnité jak satelitné vysielanie v hoteli Baník v Dubnici nad Váhom alebo instagramová profilovka ženskej, ktorá má silné problémy s pleťou; dajte si to na auto.
  • uzávierka – také oné, že keď si to dáte na málo, tak môžete odfotiť aj explodujúcu veveričku, keď si to dáte na veľa, tak máte zase lepšiu svetelnosť fotky, ale určite to budete mať rozmazané, dajte si to na auto.
  • objektív – to je tá valcovitá vec vpredu, funguje tak, že do nej ide svetlo, potom sa tam deje nejaká mágia alebo čdp a na konci je fotka, laicky povedané; objektívy sa niekedy dajú vymieňať a viac objektívov so sebou znamená viac fotograf.
  • makro – to je také isté makro, ako má napríklad word a excel, ale úplne iné; makro použite, keď chcete fotiť niečo veľmi malé a/alebo veľmi zblízka, napríklad hmyz, snehovú vločku, svoju kamarátovu cicinu, atď.
  • kompozícia – naaranžovanie obrázku; napríklad kedysi sa tvrdilo, že objekt, ktorý fotíme, by mal byť v strede, dnes sa uprednostňuje umelecká voľnosť a objekt ktorý fotíme tam ani byť nemusí, napríklad ideme fotiť labute na jazere, odfotíme oblohu a nazveme to „bez labutí“,
  • zoom – no čo by to tak asi mohlo byť, že?