Po príchode na letisko v Tulear sa k nášmu taxíku hneď nahrnuli zlodeji  nosiči batožiny. Kým sme sa vytrepali z auta, naša batožina už mala 100-metrový náskok v rukách nosičov a rútila sa do odletovej haly. Na odletoch bolo prázdno, aj ked bol rušný deň = očakávaný bol jeden let. Nosiči zaradili naše kufre na koniec krátkeho radu vytvoreného len z batožiny pred jediným odbavovacím pultom, a zmizli. Nielenže nepýtali výkupné za odnesenie, ale zdúchli a ani dobrovoľne som im nemohol dať drobné za služby. Keď o polhodinu otvorili checkin, bol pred ním už dlhý skrútený rad tvorený 200 kusmi batožiny, zatial čo cestujúci sa voľne poflakovali po okolitých lavičkách a v bufete. Upozornenie “Batožina, pri ktorej nie je majiteľ, bude odstránená,” by narušilo tento dokonale pohodlný systém na určenie poradia. Kriedou na tabuli za odbavovacím pultom boli napísané časy štyroch príletov a odletov, ktoré sa udejú tento týždeň.

Keďže mor je v týchto dňoch téma číslo jeden, nachádzal sa infra teplomer v ruke jedného zo zamestnancov. Dať si drogy na potlačenie horúčky, aspoň kým začne o polhodinu checkin a výnimočne aj kontrola telesnej teploty u pasažierov, je tiež riešením, ako predísť komplikáciám. Kým ešte donedávna každý, kto mal zvýšenú teplotu, bol hneď vyhodnotený, že má maláriu, v týchto dňoch mal zaručene mor. Jóži včera pil na slniečku viac ako je kompatibilné so zdravím slizkého úchylného kripla, a tak dostal úpal. Červený ako severokórejský funkcionár na návšteve v skazenej demokracii si zabudol dať ibáč a neprešiel checkinom. Jeho verzia, prečo má 37,1°C nikoho nezaujímala. Mal určite mor!!! Bojoval síce statočne, ale aj tak ho v panike odviedli na "premeranie", zaevidovali ako odchytenú morovú nákazu a zajtrajšie úmrtie. Zároveň tvoril dôkaz kvalitne odvedenej práce na letisku (= prvý dôvod vyplatiť si odmeny). A kým sa Jóži na samotke spamätá, nadopujú ho lentilkami a úspešne "vyliečia" (= dôvod vyplatiť si druhé odmeny). Mohol si ale vybrať, či ho budú evidovať do štatistiky ako prenášača pľúcneho alebo bubonického moru. So svojím úpalom sa vyskytol hneď v štyroch štatistikách: ako jedinec nakazený morom; ako nakazený jedinec včas identifikovaný a odstránený z populácie; ako jedinec vyliečený z moru; ale paradoxooxymoronicky aj ako jedinec, ktorý tento rok zomrel na mor (menovať sa nebude a tabuľku úmrtí na mor v Tulear nemôžu nechať prázdnu).

Letisková security kontrola bola dvojstupňová: najskôr sa prvý ozbrojenec spýtal, či prenášam niečo, čo je na obrázkoch za ním: pištoľ, revolver, samopal, guľomet s pásovým zásobníkom, protipancierová päsť, mínomet, granáty, bomba s budíkom, kopija, mačeta, meč a šabľa. Odpovedal som, že nie a prešli sme do druhého levelu. Druhý sekuriťák sa spýtal, čo mám v batohu a či sa môže pozrieť. Otvoril som narvaný batoh. Sekuriťák doň pozrel zvrchu a vyhlásil, že v poriadku, môžem ísť. Do batohu ani nesiahol, neriešil, čo sa nachádza pod mikinou, ktorá bola na vrchu, neprehľadal ma, batoh nešiel žiadnym skenerom a ani sme neprechádzali detektorom kovov. Protipancierovku ani kopiju by som do lietadla nepreniesol, ale zvyšok ponúkaných zbraní viac-menej v pohode. Fľaše coly a vody sme si celý čas niesli v rukách so sebou, hľadajúc miesto, kde to zahodíme. Také miesto sme nenašli, a tak sme to preniesli až do lietadla. Nostalgicky som si zaspomínal na pohodu z čias, keď ešte dvojičky boli konzistentné a s kontrolami sa na letisku nešaškovalo.

Pri boardingu v lietadle nastal nádherný chaos. Polovica ľudí mala na boarding lístku číslo sedadla a domáhala sa svojho obsadeného miesta, avšak bez úspechu. Druhá polovica pasažierov číslo sedadla nemala, lebo sa v polovici checkinu dodrbal systém. Personál letiska mal však kurz agility a bez zaváhania a zdržania to vyriešil - pôvodne miestenkový vnútroštátny prelet zmenili na let s voľným sedením, a.k.a. kde si sadneš, tam budeš. Zabudli o tom informovať personál lietadla a prvú polovicu odčekovaných ľudí. Vo výsledku, tí bez označeného sedadla sa tlačili a vytvárali nervózny rad pred odletovou bránou ako v časoch bezmiestenkového boardingu do Raynera v Bratislave. Druhá polovica nad nimi krútila hlavami, o bezmiestenkovosti nevedela, hodinku strávila v bufete, posedavájúc na lavičkách hrajúc karty atď a po nástupe na palubu čumela ako Janušek na rozsudok, prečo má obsadené sedadlo.

Po prílete do Tany nás na letisku zase čakal Ax. Žabožrúti, ktorých mal sprevádzať, si kvôli riziku z moru zrušili madagaskarskú dovolenku, a tak mal neplánovane voľno. Taliansky papá teda rozhodol, že to bude zase on, kto sa nám bude ďalšie dva dni venovať. Tentokrát však bez Drivera. Ax prišiel na svojom veľkom Landcruiseri z prvej polovice osemdesiatych rokov, avšak so zvýšeným podvozkom, balónovými pneumatikami a zopár praktickými úpravami, ktoré mu umožnili navešať na auto o niekoľko náhradných pneu a kanistrov nafty naviac. Zaujímavosťou boli malé drevené kliny, ktoré držali okná na dverách vozidla v požadovanej polohe. Keď chcel človek otvoriť alebo zatvoriť okno, jednoducho chytil sklo, vytiahol klin, rukou sklo povytiahol alebo spustil, a následne klinom sklo v požadovanej polohe zafixoval, aby nespadlo. Večerná jazda mestom bola v tme, žiadne pouličné osvetlenie neexistuje. Len svetlá áut a obchodíkov osvetľovali množstvo tmavých ľudí motajúcich sa po chodníkoch, krajniciach a po ceste pomedzi autá. Z letiska viedla obojsmerná cesta s tromi pruhmi. Stredný pruh bol zdieľaný, patril “silnejšiemu“ a tomu s pevnejšími nervami, ktorý neuhol. Rýchlosť v meste dosahovala len 25-35 km/h, ale čelná zrážka tesne vedľa nás v strednom pruhu aj tak bola poriadna rana. Ax ani nezastavil, vyhodnotil, že to bola chyba oboch, stáva sa to pravidelne a ľudí na ulici okolo, čo frajerom tiež nepomôžu, tam je kopa.

Aj napriek tomu, že ešte dnes ráno v správach dávali, ako milióny ľudí v Tane nosia rúška cez ústa v panike pred morom, v realite ju nemal absolútne nikto. Ax okomentoval mor ako politickú chorobu. Totiž, vláda masíruje ľudí informáciou, že mor je katastrofa a vláda sa stará. Lebo každý, kto sa nakazí morom, dostane antibiotiká na liečbu ZDARMA! O necelý rok sú voľby. Do kampane sa im hodí ukázať, že sa starali, keď išlo v krajine skutočne do tuhého a že sa dá na aktuálnu vládu spoľahnúť aj v ďalšom volebnom období. A tak vo veľkom prebieha šírenie strachu a paniky. Televízne reportáže sú plné ľudí v rúškach a rozhovorov s jedincami o tom, aký majú strach. Dokonca aktuálne, ktokoľvek, kto zomrie v nemocnici, je vyhlásený za obeť moru. To nevadí, že nezvládli operáciu slepáku špinavým náradím a pacient im chcípol. Zomrel kvôli pľúcnemu moru. Štatistiky sa plnia, reportuje sa. A svet je v panike. Domáci však nevidia rozdiel oproti iným mesiacom a rokom. V reportážach je iba zaplatený pouličný komparz, ale prakticky v meste mor nikto nerieši a život beží bez rozdielu ďalej. Od hladu zomrie ročne na Madagaskare oveľa viac ľudí ako na mor.

Návrat do civilizácie pomaly začal. Hotelová izba má klimatizáciu a plastové okno. Takže už to nie je veľký stropný ventilátor nad posteľou, vydávajúci pri pohybe zvuk podobný pristávajucej helikoptére Blackhawk. Skokovým posunom v komforte vpred je aj okno, ktoré sa dá zavrieť tak, že cez jeho konštrukciu voľne nelieta hmyz a neprelieza zver o priemere pár centimetrov. I keď to má i jeden negatívny následok - občas treba vetrať. Po otvorení okna tesne predo mnou viedli naprieč dva skrútené elektrické káble, s miestami úplne chýbajúcou a občas len popraskanou izoláciou. Ďalšie dva skrútené káble rovnakej nadštandardnej kvality viedli kúsok nad nimi, vo výške mojich očí. Opatrne som strčil hlavu medzi ne v snahe mrknúť zľava doprava, odkiaľ kam vedú. Keď som zistil, že oba páry vedú z elektrického stĺpa do našej budovy (neviem, čo iné som čakal), zrazil som polovičky sedacieho svalstva k sebe a hlavu veeeeeeeľmi opatrne spomedzi káblov vtiahol nazad do izby. Ignorujúc káble, aspoň výhľad z okna stál za to - na stenu budovy oproti cca meter pred oknom.  Večeru sme si nechali doniesť na izbu.... mňam, mimoriadne dobré vyprážané kuracie kúsky s dresingom, kfc by sem malo íst na špionáž, aby priniesli svoju NGC (Next Generation Chicken).

V noci sa budím na komára, ako mi bzučí pri uchu. Vybaľujem Raid a aj tak o 15 minút neskôr mu zatlieskam za perfektný bzučiaci výkon. Komár od šťastia pustí krv do mojich dlaní a padá na zem. Druhý komár o pár minút neskôr podal podobne kvalitný výkon a bol teda odmenený rovnako.
Istoty ráno zmizli ako obvinenia sfúkaného Kaliho z korupcie z prokurátorovho stola. Hnačka ma odignorovala a ráno sa nedostavila. Sviňa! Toto spraví teraz, keď už som si zvykol??? Ani tu už nikto nič negarantuje? Ešteže ma v tejto ťažkej chvíli môj najbližší a už snáď aj chronický kašeľ z prechladnutia neopúšťa. I keď aj ten slabne a už nie je taký, aký býval. Na ráno som sa aspoň poriadne vykašľal, keď už vyložiť nebolo čo.

Do susednej izby sa ďalší deň nasťahoval okrem iného aj pes. Máme dohodu: ja každých 30 minút trochu zakašlem a pes následne 25 minút šteká. Zatiaľ to funguje dokonale. Keďže nás čaká už len jedna posledná noc, ráno nás aj so susedným psom v pohode môžu vyhodiť. Na veži v susedstve cez deň niekto pravidelne hulákal. Kým ja som nábožensky tolerantný, Dunčo toľko pochopenia pre islam nemá. Ešteže v noci nerevú, psa by inak roztrhalo od zlosti.

Dnes sme si v serióznej lekárni dokúpili drogy. Dokonalou pantomímou som postupne zvládol znázorniť nádchu, kašeľ a rúško cez ústa. A to som bol takmer triezvy, čo bola pre moju kreativitu obzvlášť priťažujúca okolnosť. Hádali traja zamestnanci lekárne a vždy trvalo 20 sekúnd, kým začali reagovať a dávať mi spätnú väzbu, až sme sa dopracovali k tomu, čo potrebujem dokúpiť. Dvaja zákazníci, ktorí prišli po nás, zostali neisto stáť vo dverách. Neboli si istí, či tomu belochovi preplo v palici, alebo či potrebuje pomoc. Prípadne či nejde o prepad, keďže traja lekárnici stáli ako zamrznutí s vytreštenými očami. Samozrejme, že ústne náhubky už boli niekoľko dní "vypredané", a mali už len stavbárske na filtrovanie prachu. Zobral som teda aj dva také, keď už ich teda uhádli cez pantomímu, bolo mi ľúto nekúpiť ich.

Dva dni v Tane ubehli ako voda. Posledný deň sme odchod z hotela na letisko mali dohodnutý s Axom na 09:00. Päť minút predtým som zavolal na recepciu, nech mi pošlú tú opichanú, teda napichanú gorilu z vchodu, čo sa tvári ako sbs a má aj funkciu pikolíka. Izbu sme mali na 4. poschodí, bez výťahu. Do minúty tá hromada svalov bola u nás. Strčil som mu do rúk pár bankoviek a ukázal na kufre. Uškrnul sa, ako keby práve vošiel do fitka a niekto mu za to ešte aj zaplatil. Zdrapil dva dvadsať kilové plastové kufre a jedným ľahkým švihom, sťa dva kettlebely, si ich vyhodil okolo hlavy stereo na plecia. Zároveň pri tomto cviku si dal drep, lebo inak by kufre rozmlátili strop. Zostal som milo prekvapený, ako ľahko s tým ide dole úzkymi a pomerne strmými schodmi. Ešte sa aj uškŕňal... pravdepodobne som to dojebabral, nabudúce by mal za možnosť zacvičiť si, zaplatiť asi on mne.

Axov rozdrbaný veľký Landcruiser už zaberal dve vyhradené parkovacie miesta pred hotelom. SBS-károvi som ukázal auto a s dvoma cudzími ľuďmi doňho cez zadné dvere za päť minút natlačili naše kufre. Kufor auta sa im zjavne otvoriť nepodarilo. Ax nikde naokolo nebol. Prišiel však o 3minúty na miniskútri. A že má po dva kokosy roboty a na letisko nás odvezie jeden z tých dvoch pajácov, ktorí nakladali kufre - čiže jeho 70-ročný otec, ktorý aj v tomto vysokom veku robí stále sprievodcu. Ale len francúzsky hovoriacim neborákom. Popolníky na očiach, snáď s tou kravou nezrazí zopár domácich. V polovici cesty to strhol doprava do uličky, ktorá už nebola spevnená. Ulicu pokrývala súvislá vrstva blata. Teda zebu hovien rozchodených a rozjazdených vo vode. Ľudia v tom pohode chodili v obuvi, ale i naboso. Ja som sa cítil neisto aj v zatvorenom offroade. Dedo totiž usúdil, že hlavná výpadovka z mesta, ktorá smeruje aj na letisko, bude teraz upchatá a tak to strihol krížom cez niekoľko miestnych slumov. Ak sme doteraz nechytili choleru, či inú šmakocinku, toto bola posledná možnosť dýchať zhlboka, alebo si vystúpiť a nabaliť si niečo domov. Som rád, že sme nikde nezadžubali, vždy sme sa aj v blate, odpadkoch, prachu a v bordeli hýbali a nejako tú 15-kilometrovú skratku prešli. Ale boli aj suché úseky, dokonca aj asfaltové, aby som miestnym getám nekrivdil. Časovo sme prišli rovnako, ako by to trvalo po hlavnej ceste bez zápchy. Bolo to divné, ale dedo zjavne vedel, čo robí. Alebo mal len bohapusté šťastie.


Ako informovala letecká spoločnosť deň dopredu, check-in posunuli o dve hodiny skôr, z dôvodu novej povinnej kontroly zdravotného stavu pasažierov.
Predsalen po tom, ako na Seychely pustili cestujúceho s príznakmi moru (kýchol si v lietadle bez zakrytia úst a spolucestujúci vyvolali perfektnú paniku), už museli na letisku v Tane simulovať činnosť. Na Seychelách dali do karantény celý obsah lietadla. Všetkým pasažierom nasadili preventívnu liečbu antibiotikami a vzorku sopľa poslali Frantíkom do Paríža, keďže lokálne nemali ani labák. Trvalo to iba zanedbateľné dva týždne, kým vo francúzskom labáku zistili, že to mor nebol. Všetci ostatní to vedeli už po dvoch dňoch, keďze nikto za tie dva dni nezomrel, ani vo veľkom nekašľal krv. A nikto nemal gule napísať Frantíkom, aby zásielku v labáku ignorovali, že medzičasom už vedia, že kýchnutie nebolo smrteľné.

Ale v Tane, aby ukľudnili cestovné a letecké kancelárie, zaviedli lekársku kontrolu v rámci check-inu. Každý pasažier musel vyplniť lístoček s tromi “áno-nie“ otázkami: Poznáte, aké sú príznaky moru? Viete, že ak máte mor, môžete nakaziť všetkých okolo Vás? Viete, že ešte 10 dní po odchode z Madagaskaru, keď sa objavia akékoľvek zdravotné problémy, máte ihneď utekať lekárovi a oznámiť mu, že ste boli na Madagaskare?
Po troch správnych odpovediach: áno, áno, kurva áno, prišla na rad teta s teplomerom a na vzdialenosť 1 cm od spánkovej kosti zmerala každému teplotu. Keď to porovnám s tým, ako tri dni dozadu na letisku v Touleri merala slečna na check-ine všetkým teplotu na vzdialenosť 1 metra, bol rozdiel v imitovaní aktivity zreteľný. Ale chápal som ich, keďže pred dvomi dňami to bol iba vnútroštátny let, stačilo simulovať činnosť a mor by šiel len vrámci krajiny. A čo je doma, to sa počíta. Tentoraz aj security kontrola a skener batožiny bol štandardný.
 
Počas letu som drtil na mobile neskutočnú logickú hru. Nedarilo sa mi prejsť dve riešenia... keď som ich na triliónty pokus zvládol (každý neúspešný pokus prejsť level trval sotva 10 sekúnd) zistil som, že prešlo päť hodín a pristávame. Wau... to bol rýchly let. V Addis Ababa to bola 6-hodinová čakačka na prestup. V business lounge so žrádlom, chľastom, telkou, internetom a aj s quite roomom s posteľami na spanie sa to dá prežiť.

Sedadlo, transformované na horizontálnu posteľ v lietadle, počas nočného letu do Viedne, bolo presne podľa očakávania - mimoriadne pohodlné. Nech žije business trieda. Prekvapivo dobrú večeru na palube sme s Drahou zapili fľašou portského ako dezert na rozlúčku s Afrikou. A pred pristátím sme odignorovali podávané škoricové palacinky, lebo spánok mal prioritu pred skorými raňajkami. Už polhodinu po prevzatí batožiny som bol na byte, dal si rýchlu sprchu, nahodil oblek, bielu košeľu a kravatu. Počas desaťminútovej chôdze do práce som prešiel okolo fitka, do ktorého sa večer pôjdem zničiť a usmiaty som dorazil po mesiaci do práce. V reštike na obed nemali v ponuke zebu. Ale nevadí, dal som si aspoň biele víno. Mor, malária, baobaby, hlad, bosí ľudia, Jóži, lemury a ani chameleóni či gekoni nikde naokolo neboli... zatiaľ… lebo kufor som otvoril až večer.  Jóžííííííí!!!!!!!