Omámený výparmi prípravku proti plesniam, nanášanom na okraj mojej vane, som bol nakopnutý múzou, ktorá ma dohnala k tomu, aby som spísal niekoľko zážitkov počas mojej práce recepčného v jednom z bratislavských štvorhviezdičkových hotelov. Ako študent popri škole som sa zamestnal na recepcii. Ako som po dvoch rokoch zistil, bola to veľmi hĺbková sonda do charakterov a správania sa návštevníkov a vcelku hlboká studnica zážitkov, ktoré stoja za zverejnenie. Aspoň teda podľa mňa.

 

Začnem pohovorom, lebo stojí zato, ako väčšina z mojich zamestnaní. Po štvrtkovej kalbe v mordore s názvom Mlynská Dolina mi v piatok ráno, asi okolo jedenástej zazvonil telefón. Na balkóne s cigou v ruke dopíjajúc posledné zvyšky kvalitného vína z demižónu som sa s hlasom Brucea Springstina ozval. Veľmi milo znejúca pani sa ma pýtala, či som posielal životopis. Vravím že áno a že teda kedy môžem prísť na pohovor. 13.00 buďte tu. Podnapitý, spotený, spuchnutý skrátka po príjemne prežitej štvrtkovej noci som pol hodinku stál pod chladnou sprchou, vopchal do úst balík žuvačiek aby z nich nepáchlo ako z jaskyne, vodnú sprchu som poistil aj cigánskou a to riadnou dávkou a pohol som sa v ústrety novej pracovnej skúsenosti. Po príchode do hotela si ma pani managerka usadila do sedačiek na recepcii a prvá otázka na mňa bola jasná: „pijete veľa?“ Nečakal som, že to bude až tak vidno, dýchol som si pre istotu do dlane, ale jej pokračovanie monológu ma prekvapilo. „Vidíte toho, čo tam stojí?“ Myslela poslíčka. „Tak ten pije prvú ligu, má 33, do roboty ho vozí mama a keď odíde s autom od vchodu hotela, tak že ho už nevidí, uteká do Avionu kúpiť si fľašku Jemnej, ktorú potom v šatni natajnáša popíja celý deň. Niekedy mama príde ráno do roboty sama a ospravedlní ho, že "večer nedošiel domov.“ Tak som sa uspokojil, že ja som ešte vcelku v pohode, aj ju som uspokojil, že mňa rodičia naposledy nosili za ruku do škôlky a bol som prijatý.

 

Po skúšobnej dobe som sa rozhodol, že budem robiť nočné zmeny. Bavilo ma to viac, lebo bol relatívne kľud a keď už niekto prišiel, stálo to zato. A tu sa začínajú vystúpenia rôznych postáv, s ktorými sme si užili svoje za doskou recepčného pultu.

 

Hotel bol aj je jedným z tých, ktoré sa hemžia dizajnovými prvkami. Medzi ne patria napríklad nevymaľované surové steny – takzvaný priemyselný štýl. Raz týždenne sme sa stretávali so znalcami umenia, ktorí svoje komentáre nahlas prednášali väčšinou rodinným príslušníkom, ktorí tu boli po prvýkrát. Často sme počuli: Tento hotel sa stále dorába a na týchto holých stenách pribudnú obrazy alebo bude sa tu ešte maľovať alebo najlepší boli tí, ktorí použili v komentári aj formulku manager mi hovoril že... Viete si to predstaviť. Potom nasledoval dodatok s vyjadrením počudovania nad tým, ako si to môžu dovoliť prevádzkovať nedokončený hotel a podobne. Druhým typom boli znalci, ktorí komentovali ohromný luster na recepcii. Bol to naozaj zaujímavý kúsok z brúseného skla, jedinečný v strednej Európe. Znalci jeho hodnoty ho prezentovali ako luster z pravých kryštálov nevyčísliteľnej hodnoty, pravé Swarovského kryštály a podobne. Najväčší znalec bol pán s mastnejšími dlhšími vlasmi, v ľanovej rozhalenej košeli, potrhaných kraťasoch, so sandálmi, v ktorých svoju belosť prezentovali ponožky vytiahnute do pol píšťaly. Prišiel za mnou, oprel sa o pult a svojej famílii vysvetľuje: „Tento luster je originál Swarovski z Viedne za 5 miliónov eur, že pán recepčný,“ ten moment som si chcel vychutnať no vravím mu fundovane, že brúsené sklo pochádza z číny a je to ručná práca nás recepčných, ktorí sme ho pracne počas pätnástich večerov vešali. Pozrel sa na mňa, na rodinu a s hurónskym rehotom ma vysmial, že som tu asi nový a že ja tak viem hovno o kryštáloch a že jemu to hovoril majiteľ hotela osobne a že on sa umením zaoberá už odvtedy, ako som ja nebol na svete. Tak som mu prikývol že áno pane, máte pravdu, som tu nový a je to Swarovski, ale nie za 5 ale za 11 miliónov. S pocitom šťastia a zadosťučinenia sa pobral k rodinke a spokojný so svojou pravdou vykročil k Lobby baru, z ktorého po skontrolovaní cien nápojov odišiel behom troch minút.

 

Po znalcoch umenia sme sa často stretávali aj s ľuďmi, ktorí k nám prišli spraviť veľký bussiness, hlavne cez víkend a s rezerváciou cez Booking za 28 eur na noc. To bola tá vzorka, ktorá precestovala celý svet, za samozrejme iné ceny ako v tomto „zaprdenom“ Slovensku a nebola ochotná poskytnúť ani občiansky preukaz a bankomatovú kartu, čo je štandardom takmer všetkých hotelových sietí vo svete. Typickým príkladom bola pani z Česka. Príjemne som ju poprosil o poskytnutie občianskeho preukazu na vyplnenie formulára pre cudzinca a bankomatovú kartu, ktorá slúžila ako záruka toho, že nám hosť nezdupká bez platenia. Po tejto otázke na mňa vyskočila, že ona cestuje všade po svete, každý týždeň, destinácie typu Amerika, Kanada, Afrika, Moskva, Ázia, Mongolsko a že nikde od nej niečo, ako platobnú kartu tak drzo nepýtali. Poprosil som ju slušne ešte raz, že sú to naše štandardy a tak, no kričala po mne, že mi to nedá, neposkytne a bude sa sťažovať. Keď mi pristala asi tretia slina z jej rýchlo sa vlhčiacich pier na tvári, ráznejšie som jej vysvetlil, že toto dovolenka v Bulharsku a Chorvátsku na priváte pri mori, kde od vás kartu nepýtajú, nie je a ak mi ju neposkytne a neprestane ma opľúvať, tak ju jednoducho neubytujem, vytiahla karty dve a povedala, že si mám vybrať. Poprial som jej príjemný večer a čuduj sa svete, sťažnosť neprišla.

 

Pokračovanie nabudúce...