Keď sa Covid-19 objavil, niektorí epidemiológovia nás upozorňovali, že si naň budeme musieť zvyknúť. Zvykáme si. A testujeme sa.
Ráno príde Fero do firemnej kuchynky, kde je už hromada kolegov. Potichu pustí „olovnáča“. To je taký ten ťažký dusný prd, plný mazľavého pachu ako smrad z výfukov náklaďáku s príchuťou sírovodíka a čpavku z tradičnej fazuľovej, tej polievky, čo je najlepšia na druhý či tretí deň a ešte ďalšie dva si hovela v črevách. Prd padne k zemi, plazí sa po nej a postupne sa mieša so vzduchom v kuchynke a potom pozvoľna stúpa hore. Len čo sa zľahka dotkne slizníc v nose zamestnancov firmy, pokrčí ich ako plechovky od piva.
Fero priebežne sleduje situáciu. Nosy jeden vedľa druhého, pokrčené, nešťastné, zhnusené. Výborne, testovanie na stratu čuchu pri Covid-19 dopadlo negatívne. Nik nestratil čuch, všetci sú zdraví. Mohli by mu miesto nadávania poďakovať za lacný a rýchly test. Ale nie, všetci len pindajú. A pritom sa dejú hrozné veci. Rušia sa hromadné akcie, žiadne koncerty, ruky hore, v nich zasvietené mobily, spotené telá skáču v kotli jedno vedľa druhého, tancujú, štuchajú do seba, občas v tom virvare môžeš stisnúť pevnú riťku sedemnástky a dzignúť starú mrochtu akože nechtiac lakťom. Ráno potom sedieť so zvyškovým alkoholom na lavičke, pofajčievať a sledovať opuchnuté ospalé ksichty ponáhľajúce sa do skorých ranných zmien. Kua, svet ruší tie najparádnejšie veci a to Fera zožiera.
„Nebudz hovado, Fero! Tvoje priority sú zábava, koncertíky, ale však sa spamätaj. Chorí nemôžu mať v nemocnici návštevy, seniori nevidia svojich blízkych a ty si ideš len to svoje,“ vstupuje mu do svedomia sestra. Robí na infekčnom a spotená behá celý deň v oblečení pripomínajúcom obrovský prezervatív. Fera jej reči serú a od zlosti vyblafne, že ľudia, čo umierajú na Covid-19, aj tak majú iné vážne zdravotné problémy.
"No dobre, dobre, segra, klídek, je to hovadina na kvadrát a ja ani nie som také necitlivé hovado, viem, že keby neochoreli naň, ešte by tu chvíľu dlhšie boli. Tak soráč, je mi ich ľúto. Ale umelci tiež potrebujú žrať a vôbec, ľuďom z toho začína prepínať."
Keď sa to tak vezme, milý Fero, tak aj Covid-19 nás testuje. Všetkých. Vezmime si také cestovanie. Kto nepotrebuje cestovať niekam až do prdele alebo sa toho vedel vzdať, sedel doma na riti alebo si pobehal po našich horách, ktoré boli odrazu plné turistov, nováčikov s ešte neodstrihnutými visačkami na tričkách. Ale čo s tými, čo fňukajú, že im chýba lietanie a všetko, čo sa s tým spája?
Austrálske aerolinky Qantas si po tom, čo zrušili medzinárodné lety, urobili revíziu zásob business triedy a ponúkli pyžamká, balíčky s krémikmi na ksicht, oriešky a čajíky deprivovaným cestovateľom a behom pár hodín predali 10 tisíc pyžamiek. Juuuj, to sa tí cestovatelia asi navlečú doma do pyžamiek, kopnú do seba patričné množstvo chľastu a simulácia lietania v oblakoch dosahuje svoj peak. A Qantas pokračujú vo svojich šibalstvách ďalej. Ponúknu vyhliadkový let Boeingom 787 nad Austráliou, historicky najrýchlejšie vypredaný let týchto aeroliniek a neskôr hodí do pľacu ešte aj lety ponad Antarktídu. Keďže ponuka platí len pre Austrálčanov, berie sa to ako domáce lety, takže všetko je safe. Aerolinky spomalia svoj pád na hubu a nadržaní cestovatelia sa aspoň trochu uspokojili.
Ešte vymakanejšiu vychytávku pripravilo v lete taiwanské letisko Songshan. Cestujúci si mohli sadnúť do mašiny, ktorá naštartovala a... nikam neodletela. To je, ako keď poviete, že ste vášnivo presexovali celú noc s chlapíkom typu Jason Momoa, pričom sa mu po celý čas nepostavil. A kua. Napriek tejto desivej predstave sa viac ako 7 tisíc ľudí sa vrhlo na 60 ponúknutých miest.
Aerolinky Eva Air a StarLux Airlines zas ponúkli ľudkom túžiacim po spoločnosti oblakov výlety lietadlom, ktoré síce vzlietne, krúži zopár hodín v okolí letiska, ale vráti sa pekne späť. Zrejme pripravené v spolupráci s Nolanom ako upútavka na jeho najnovší film o hrátkach s časovou inverziou.
GNS Foods, ktorá dodávala oriešky pre United Airlines, sa rozhodla predávať luxusné balíčky s lietajúcimi orieškami a zbavili sa tak trinástich ton. O level vyššie bola fajná ponuka jedla indonézskou spoločnosťou, ktorá ho dodáva servírované priamo na táckach používaných v lietadlách, takže polietajte si pekne doma s táckou v ruke a snívajte s nami. Vzdušným priestorom sa teraz aj tak premávajú najviac vtáky bez rúšok. Riadiaci letovej prevádzky, ktorí by za iných okolností odriadili spoľahlivo hádam už aj tú kométu s chvostom k Ježiškovým jasličkám, čumia smutne na obrazovky, ktoré ponúkajú nudu ako v zlate maskované programy televízie Hnoj. Letecká doprava to pekne schytala a zapikovala rovno do zeme a tej našej už nepomôže ani pozícia srdca Európy. Srdcový kolaps.
A čísla coviďákov narastajú úmerne s nasratosťou a panikou. Hádam tej panike nepodľahneme ako môj švagor ešte na jar, keď to všetko začalo. Ale za to mohla žena, pretože za všetkým ju treba hľadať. Tá jeho ho súrila, aby rýchle zháňal Panadol. Vraj je dobrý na coviďácku horúčku, povedala mu a dodala, že sa v lekárňach už nedá zohnať. Sadol teda rýchlo a zbesilo za počítač a pozrime, však sa dá kúpiť. Za pár minút ho mal objednaný. Balíček mu v krátkej dobe doručili. Hneď s ním šiel za ženou a s úsmevom na tvári ho pred ňou provokačne rozbalil. A potom prekvapený pozeral na otvorené krabičky s liečivom.
„A do riti!“ vyletelo z neho.
„Presne tam to pôjde,“ zasmiala sa ironicky žena pri pohľade na čípky.
A v nej je už toho veľa. Vyškrtávame si postupne zo zoznamu všetko, čím si vieme ukojiť svoj hlad po cestovaní, kultúre, veľkých akciách, ktoré nás bavili. Mne sa s ťažkým srdcom škrtalo pravidelné live stretko nášho knižného klubu. Ono nás nie je nejako extrémne veľa, ale väčšinou sme tam ženské a mnohé sú maminky s malými deťmi. Tak sme to zas hodili na zoom ako na jar, keď bolo najhoršie. Sprvu som sa aj potešila. Veď to je výhoda, že sa nemusím trepať autom na druhý koniec mesta. Zapnem si komp a olala, môžem si pri debate o knihách naliať vínko a ťaháme to takto dokonca oveľa dlhšie, lebo cesta k posteli je podstatne kratšia. Kamera mi nefunguje, nevadí, aspoň môžem piť víno potajme, čo hrdlo ráči a aj tak nie som jediná neviditeľná, kamery blbnú aj iným. Zvuk si vypíname skoro všetky, aby nebolo počuť zvuky ostatných členov rodiny a zapíname sa len vtedy, keď chceme niečo povedať. V konečnom výsledku to vyzerá tak, že mi pes vrčí za chrbtom, decká sa hašteria, muž telefonuje a ja si popíjam víno v knižnom klube až do jednej po polnoci, to je aká paráda.
Ráno nám šéfka knižného klubu napíše, že stretko bolo fajn, ale tie čierne obrazovky s vypnutým zvukom jej nás nevedia nahradiť, veď ani nevedela, či sme prítomné alebo nie. Áno, bolo to takto smutnejšie, vytratilo sa čaro živého kontaktu bez všetkých ruchov sveta, s úprimnosťou, ktorá v spojení s myšlienkami z kníh robí z nás knihomoliek blízke priateľky.
Korona nás testuje. Všetkých. Mnohým sa nechce už bojovať s tým, čo priniesla. Majitelia pohostinných zariadení nemajú chuť platiť pokuty za svadobčanov, ktorí nedodržia potrebné opatrenia. Nevestám sa rozplynul sen o veľkej svadbe. Jasné, že je dôležité, aby bol na svadbe hlavne ženích, ale dlhodobo vydaté to chápu, veď jeho si užije ešte dosť. Jedna priateľka spomína na svadbu stále a to je vraj s tým svojím šťastná pätnásť rokov, čo by nebolo také čudné, keby nebola za neho vydatá dvadsať rokov.
Nikto nechce znovu takú tvrdú karanténu, ako sme mali na jar. Mať mastné vlasy, neholiť sa, rozprávať sa s kvetináčmi, strácať kondičku vydretú vo fitku s vedomím, že Covid-19 sa ju stále udržiava v divo žijúcom zvierati a to aj napriek hlupákom, ktorý tvrdia, že je len výmysel. Jednou z mála vecí, ktoré môžeme urobiť, je nosiť poctivo ten kus handry cez papuľu. Keď vám to robí problém, tak si na ňu nalejte toluén. Ale preboha, noste ju, lebo sa naštvem a zavolám profesora Mistríka, nech len čo dokončí prednášku o dôležitosti nosenia rúšok popri tankovaní na pumpe, kde to robí rád, ju urobí aj vám.
