Pred pár mesiacmi som začal šéfovať jednej predajni. Keďže nemám výšku, potešilo ma, že roky strávené na rôznych oddeleniach v obchode v rôznych funkciách sa takto zúročili. Samozrejme, nečakal som, že budem v práci tráviť 11 hodín denne (keď prirátame cestu, tak je to aj 13 hodín denne). Síce sa pokladám za človeka húževnatého, začalo ma to však aj tak akosi vyčerpávať. Dnes po pracovnej nedeli som si však sadol za počítač, otvoril si pivko, pustil si hudbu a prihlásil sa na facebook, aby som zistil, ako vyzerajú ľudia, ktorých už nemám čas vidieť naživo. Zdalo sa, že to bude príjemný večer... Keďže však moje správy typu „čaaaaves“, „ahoj“, „hello“, „čo ty tu tak večer?“ väčšina ľudí úspešne odignorovala, rozhodol som sa prebádať minulosť svojho účtu.

Ako prvé som si chcel prezrieť svoje profilové fotky. Nemohol som spraviť nič horšie, ako preskočiť zo svojej aktuálnej, pár týždňov starej profilovky, na tú úplne prvú. Schválne, skúste si to niekto z vás, podľudí, čo máte facebook. Keďže sa vidím v zrkadle takmer každý deň, nikdy som si neuvedomil, ako som sa za tých 8 rokov zmenil. Vyvalím oči, prepnem znova na prvú fotku, potom poslednú... prvú, poslednú, prvú, poslednú. Z celkom pekného mladého chalana sa stal celkom priemerný muž. Z ostrých rysov tváre ostala priemerná zaguľatená hlava s nejakými zvláštnymi vlasmi. Vlasmi, preboha... Keď si dnes spomeniem, ako som kedysi nadával na svoje husté, kučeravé, večne strapaté, nepoddajné vlasy. A keď vidím, čo z nich ostalo... Mám chuť si dať facku! Viditeľné kúty a vlasy riedke a učapené ako ošťatá slama. Úsmev je síce mladícky na oboch fotkách, no na tej novej predsa len poznačený nejakým tým rôčkom. Dokonca obe fotky museli byť viac zblízka a ja som zistil, že sa mi robia vrásky. Do riti, na tej starej fotke som nemal ani okuliare... A postava? No, niežeby som dnes vyzeral ako prasa, ale poskočenie váhy zo 64kg na 76kg aj tak vidno. Nič to, starneme všetci a ja sa stále nádejám, že sa to zlepší, vlasy prestanú padať, ja v priebehu ďalších rokov neoplešatiem, prinajhoršom ošediviem na Cloonyho alebo ešte lepšie Leslieho Nielsena. A ak aj vypadajú, mám záložný plán, a to kúpiť si choppera, nechať si narásť poriadnu bradu a brázdiť cesty. Možno založím aj nejaký gang, veď viete, ako je to s nasratými plešatými chlapmi...

Prezriem si ja radšej svoje statusy. Zo zdieľania nejakých pesničiek z posledných pár rokov som sa dostal k starším dátumom a fotkám z koncertov a chatovačiek. Potom nastúpili statusy a fotky najmladšieho dáta. Nie som si istý, ale mám pocit, že dnes by som už nedokázal pod statusom „Nenáávidíííím vááás, vy jste volovééééé“ alebo „Pozerám do diaľky a temné mraky prinášajú skazu. Pižmuši sa blížia!!!“ namotať nejakú milú lolitku. Takisto ani s fotkou z chaty, kde som v čerstvo roztrhnutom tričku s 2,5 promile alkoholu v krvi, by som dnes už asi veľa vody nenamútil. Ani neviem, či by som ešte také čosi bol ochotný hodiť na svoj profil. Nie, nezmenil som sa na nudného vyrovnaného dospeláka, veď v osobnej fototéke mám foto z leta, kde robím nahý na chate mlynské kolo, ale už by mi neprišlo také zábavné ako kedysi, že sa k tej fotke môže dostať len tak ktokoľvek.

Nedalo mi a šiel som hlbšie do minulosti. Chyba!! Dostal som sa k statusom po čerstvých kopačkách. Boli to moje prvé kopačky, ktoré som dostal.. Dovtedy som ich dával len ja ako taký pán a zrazu som si znova uvedomil ten fest hnusný pocit, keď ti niekto povie, že si fajn, ale bla bla bla... stojíš za hovno. Ešte horší pocit však bolo čítať tie statusy a zdieľanie pesničiek. Asi najhoršie boli W.A.S.P. – forever free a môj komentár „takto raz ozaj dopadnem“ a Aerosmith – Angel – „ si môj anjel ... „ a pokračovanie ani nepíšem, lebo aj teraz mi prešli zimomriavky po chrbte od hanby. Ale ako sa hovorí, karma je zdarma a ja som si vtedy zdarma vychutnal to, čo som spravil párkrát ja...

Nechcem sa však pozerať ďalej na túto svoju potupu a bojím sa, čo príde po týchto statusoch, tak skúsim pozrieť priateľov, s ktorými som dlho nebol v kontakte. Ako naschvál na mňa vyletel kamoš, ktorý pred rokmi pojedol tabletky a zomrel, keď odišiel z rodnej hrudy do Bratišky. Hneď som si pomyslel, že som spravil to isté (že som sa sem presťahoval, nie zabil) a teraz tu v prenajatej izbe počúvam pieseň Heaven's hung in black od Wasp a cítim, teda nie cítim, ale viem, že život sa nevyvíja tak, ako som si to predstavoval, keď som mal 18 a ideály. Dnes už viem, že aj napriek hodinám stráveným nad gitarou v mladosti, rocková hviezda nebudem, pretože nemám talent, že aj napriek tomu, že som dvakrát šiel odhodlaný na výšku, nikdy ju neskončím, pretože na ozajstnú výšku nemám hlavu, že aj keď v práci vydáš so seba vždy to najlepšie, stále sa nájde debil, ktorý si niečo nájde a že aj napriek tomu, že poznám mnoho skvelých ľudí, tento svet speje do sračiek, pretože ako celok nestojíme za nič...

Teraz je pol tretej v noci a ja som si otvoril šieste pivo. Po dlhom čase resetujem hlavu a aj keď necítim nič, len smútok, uvedomujem si, že som vlastne rád. Pretože sú ľudia, ktorí necítia nič...