Hoci je začiatok júna, palubný počítač môjho autobusu ukazuje vonkajšiu teplotu dva stupne Celzia. Z oblohy zatiahnutej ako mozog politika zo SNS vytrvalo padá hustý a studený dážď. Občas padať prestane, ale len preto, že náraz vetra o rýchlosti dvadsať metrov za sekundu zmení smer kvapiek z vertikálneho na horizontálny a neborák stojaci vonku zistí, ako sa v práci cíti pornoherečka špecializovaná na bukkake.

Dva kilometre ďaleko pri vstupe do prístavu kotví výletná loď, pripomínajúca gigantický plávajúci panelák. MSC Meraviglia vezie tri a pol tisíca pasažierov, čo je zhruba o tisícku viac než má mesto Honningsvag, v ktorom sa práve nachádzam, a úlohou mňa a približne tridsiatich kolegov v najbližších dvanástich hodinách bude dopraviť ich tridsať kilometrov na najsevernejší bod Európy, náhornú plošinu na myse Nordkapp. Okrem dažďa a vetra bude možné cestou zhliadnuť aj také fascinujúce prírodné javy ako soby, hmla, sneh a Sámovia.

Asi rozmýšľate, ako som sa do tejto situácie dostal.

Nedávno som dospel k názoru, že Tromso je síce scénické mesto, ale autobusov s hybridným pohonom aj MHD ako takej mám do konca života plné zuby. Preto som sa na ponuku stráviť letnú sezónu od polovice mája do prvého septembra vozením turistov z výletných lodí na Nordkapp (ktorý v skutočnosti nie je najsevernejší bod Európy, ale o tom si povieme neskôr) vrhol ako Kelly Family na akciový kondicionér. V istom bode si pri výbere zamestnávateľa môžete dovoliť zvažovať aj iné faktory než len plat. V práci strávite tretinu života, a to je pridlhá doba na to, aby ste ju premrhali niečím, čo vás nebaví; tým skôr, ak nepatríte k luďom veriacim, že pozemská existencia je len krátka predohra pred večnosťou v nekonečnej blaženosti na záhrade u imaginárneho kamaráta. Fakt, že firma mi hradí ubytovanie v miestnom Vandrerhjeme a tri jedlá denne, tiež zohral svoju úlohu. A tak som si zbalil veci, ukázal hybridom fakáče a vyrazil na severnejší sever.

Kým spolu vyrazíme spoznávať tunajšie pamätihodnosti, dajme si bleskovú lekciu geografie. Nordkapp aj Honningsvag ležia na ostrove Mageroya (nechce sa mi ho moc opisovať, takže viz film), čo v preklade znamená pustý ostrov. Leží nad hranicou stromov a rastie tu iba tráva, lišajníky a pár desiatok druhov kvetov; dá sa povedať, že si prví usadlíci s vymýšľaním názvu veľa námahy nedali. Pravdepodobne boli príliš zamestnaní depresiou. Skúšam sa vžiť do mindsetu vikinga Eirika, ktorý pred tisícneviemkoľkými rokmi vytiahol svoju drevenú veslicu s vkusným logom draka na prove na kamenisté pobrežie ostrova, kde je dva a pol mesiaca ročne tma a dvanásť mesiacov ročne zima, rozhliadol sa po hmlou pokrytých skaliskách a neplodnej pôde a z plných pľúc do skučiaceho vetra vykríkol: „Jebať Ibizu, toto je naša zasľúbená zem!“, ale veľmi sa mi to nedarí.

Ak sem chcete pricestovať po zemi, vyrazíte z Osla na sever po ceste E6 a po približne dvetisíc kilometroch v dedinke s názvom Oldefjord odbočíte doľava. Tam by som vám navrhol dať si aspoň pätnásť minút pauzu, ponaťahovať svaly, rozmasírovať ubolenú riť, použiť spoplatnené WC a vypiť si trojeurovú kávu. Posledných 97 kilometrov absolvujete po E69, ktorá sa vinie po pobreží porsangerského fjordu a zo širokej dvojprúdovky sa zužuje na tenučkú stužku asfaltu natlačenú medzi skalné útesy a more. Úsek medzi pevninou a ostrovom prekonáva sedemkilometrovým tunelom, ktorý vyzerá ako zostup do hlbín Morie – úzky, so sliepňavými oranžovými lampami o svietivosti svätojánskej mušky v terminálnom štádiu rakoviny a vodou kvapkajúcou zo stropu na viac miestach, než by vám pripadalo bezpečné. Chýba len monotónne zlovestné bubnovanie.

Honningsvag je najsevernejšie mesto Európy, hoci obyvatelia stosemdesiat kilometrov vzdialeného Hammerfestu, ktorý tento titul držal do roku 1996, by o tom zúrivo polemizovali. Podľa nórskej legislatívy musí mať mesto nad 5000 obyvateľov, a Honningsvag má z toho len polovicu. Vláda mu udelila výnimku, argumentujúc izolovanosťou a rozľahlosťou oblasti. V Hammerfeste to niesli nemilo, keďže miestne obchody so suvenírmi už nesmeli predávať tričká, hrnčeky a magnetky hrdo označené frázou NAJSEVERNEJŠIE MESTO NA SVETE. Miestna ekonomika dramaticky utrpela; ostal im už len plyn a ropa. Vzájomné vzťahy medzi mestami dnes pripomínajú Bratislavu a nič východ.

Samotné mesto stlačené medzi záliv a skalný masív nemá turistu veľmi čím zaujať. Architektúra je na jedno kopyto. Všetky verejné aj komerčné budovy sú prísne funkcionalistické, a súkromné domy sú v typickom škandinávskom štýle, pestrofarebné škvrny v inak jednotvárnej krajine. V roku 1945, keď nemecké okupačné sily utekali pred blížiacimi sa Sovietmi, obyvateľstvo násilne evakuovali a všetky budovy v meste vypálili. Prežil to jedine kostol, údajne preto, že nemecký Kommandant bol silne nábožensky založený. Ničiť ľuďom obydlia a živobytie bolo ein Kessel Buntes, ale jak šlo o chrám nadprirodzenej entity zo starovekej fantasy literatúry, vzoprel sa priamemu rozkazu od samotného Hitlera. Tunajšia pustatina zrejme rezonuje s niečím hlboko v teutónskej duši, pretože bývalí okupanti sa sem desaťročia vracali na dovolenky. Niektorí si dokonca kúpili letné domy a náramne sa im tu páčilo, 10 aus 10, wurde wieder niederbrennen.

Paradoxne v časoch, keď bol obyčajnou vesničkou střediskovou, bol Honningsvag podstatne živším miestom. Predtým, než neregulovaný rybolov na konci sedemdesiatych rokov zlikvidoval všetok život v Barentsovom mori, tu bolo šesť fabrík makajúcich na plné obrátky – konzervárne, mraziarne aj výrobňa rybieho oleja. Okrem toho tu kotvilo a dopĺňalo zásoby obrovské množstvo rybárskych lodí. Keďže vtedy boli Nóri ešte ozajstní potomkovia Vikingov a nie rachitickí hipsterkovia používajúci tri druhy kondicionérov na bradu, veci sa v honningsvagských krčmách  občas zvykli zvrhnúť a dedina si získala prezývku Malé Chicago. Do histórie vstúpila vianočná párty v roku 1974, keď v rybárskej putyke Knut sotil do Einara, ktorý v snahe o reciprocitu dal omylom po papuli Halvorovi, ten sa odrazil do Bjorna a vyšplechol jeho pivo na Trygveho a na konci reťaze udalostí bol celodedinský battle royale, v ktorom boli miestne policajné zložky v počte päť kusov zdecimované rýchlo a dôkladne ako fľaša vodky na košickom internáte. Keďže najbližšie posily boli 150 kilometrov odtiaľ, požiadal veliteľ polície o pomoc jednotky NATO z miestnej základne. Mizerná kvalita signálu vtedajších analógových vysielačiek zrejme skreslila frázu „ožratí rybári“ na „sovietske invázne sily“, pretože do vtedyešteniemesta nabehla stovka po zuby ozbrojených vojakov na obrnencoch. Konflikt bol pomerne rýchlo ukončený výsledkom „Kapitáni Amerika 1 – Kapitáni Iglo 0.“

Dnes tu žije približne dvetisícpäťsto ľudí a päťtisíc sobov a divoké časy sú zrejme nadobro preč – hoci sa ryby a s nimi aj rybolov postupne vrátili, k objemom spred štyroch dekád sa priemysel nepribližuje ani zďaleka a väčšina spracovateľských závodov je zavretá. Mladí ľudia zdrhajú do veľkomiest, rybárske dedinky sa vyľudňujú a polovica domov mimo Honingsvagu slúži už len ako chaty alebo letné sídla.

Pred osudom Revúcej mesto zachraňuje turizmus. Honningsvag je v lete po Bergene druhým najfrekventovanejším prístavom pre výletné lode. V harmonograme prístavu na jún až august som ich napočítal 104, a mnohé menšie plavidlá v ňom vôbec nie sú. V niektoré dni prídu  tri obrovské, 3-4000 ľudí vezúce monštrá. K tomu treba prirátať haldy motorizovaných turistov (veľká časť z nich na karavanoch a obytných dodávkach) a zopár kusov pricestuje aj lietadlom. .

Môj zamestnávateľ sa volá Boreal Transport a je priamym pokračovatelom Veolie. ktorá sa pred pár rokmi rozhodla zbaviť svojej dopravnej časti a sústrediť sa na vodu. Vo väčšine Európy, vrátane Slovenska, prešiel ich dopravný biznis pod koncern Arriva (v Nitre by vám o nej vedeli povedať pár teplých slov). Nórsku divíziu odkúpil tunajší manažment a vedú ju pomerne úspešne. Na ďalekom severe sú najväčším hráčom v pravidelnej aj zájazdovej doprave. Okrem pár stoviek autobusov prevádzkujú trajekty, rýchlolode a v Trondheime električky. Celkovo teda ide o slušne veľký koncern, od ktorého by človek očakával určitú úroveň, profesionalitu a vypracované a zabehané postupy.

V Honningsvagu to vedú ako turecký bordel.

V zimných mesiacoch je v tunajšej garáži len asi tucet lokálnych autobusov, ale na letnú sezónu sem navozia ďalších tridsať kusov, zapožičaných zo všetkých kútov borealského impéria. Žiadna prevádzka si nepustí slušné vozy, takže na špinavom, maličkom dvore stojí zbierka rároh pôsobiacich, akoby ich sem stiahli priamo z barikád po obliehaní Aleppa. Tento rok sa nám výnimočne ušlo pätnásť Scanií, ktoré sú síce nové, ale zato vyrobené v Číne za použitia čínskych štandardov kvality. 

V polovici mája prichádza aj sezónny personál, okrem iného aj ja. Hoci som tu už tri týždne, ešte stále som nedostal tankovaciu kartu. Keď zistím, že v autobuse nemám naftu, musím zavolať miestnemu dispečerovi, ten sa so mnou stretne na benzínke a natankujem na jeho kartu. Čo znie znesiteľne, kým to neskúsite o pol piatej ráno a nezistíte, že chlapík spí a jeho telefón vás presmeruje na firemnú centrálu v tisícosemsto kilometrov vzdialenom Stavangeri. Aj keď objektívne uznávam, že za tento fuckup nemôže Boreal, ale náš dodávateľ paliva, ktorý nám poslal nefunkčné karty a s náhradnou šaržou si dáva načas. Bohužiaľ v meste s jednou benzínkou (a najbližšou vzdialenou sto kilometrov) si partnerov nenavyberáte. 

Minol ale nemôže za to, že som nedostal uniformu. Respektíve dostal, jednu košeľu o dve čísla väčšiu, v ktorej vyzerám, ako keby som cez seba prehodil lodnú plachtu. Našťastie priemerná letná teplota 10 stupňov znamená, že tá ohavnosť zostane väčšinu sezóny bezpečne skrytá pod svetrom a/alebo flísovkou.

Ale nesťažujem sa. Oproti stresu na MHD v Tromse alebo Osle (nehovoriac o Bratislave) je to tu aj napriek štipke chaosu a riešenia vecí za pochodu balzam na moje pocuchané nervy. Dokonca by som povedal, že až tu ma tá práca začala opäť baviť. 90 percent mojej práce pozostáva z vozenia ľudí na trase prístav – Nordkapp. Pri veľkých lodiach ako je Meraviglia jazdíme kyvadlovo hore-dolu, pri menších plavidlách a Hurtigrute čakám so skupinou hodinu a pol na Nordkappe a v podstate beriem peniaze za to, že sa poflakujem po útese a popíjam bezplatnú kávu. Zvyšok sú túry po iných pamätihodnostiach ostrova (reštika s krabmi, plavba k vtáčej rezervácii, rybárske dedinky), ranné túry do Hammerfestu a letiskové transfery do Lakselvu. Budúcu sezónu zrejme pôjdem niekam inam. Jedno leto na dôkladné spoznanie okolia tak akurát stačí, druhé by už bola nuda a usadiť sa tu nastálo ma skutočne neláka; na tom mám príliš rád prechádzky v lese.

 

Prvé dva jasnooranžové vyloďovacie člny opúšťajú Meravigliu a mieria k prístavu. Na rozbúrenom mori sa prevaľujú spôsobom, ktorý ma hlboko uspokojuje; ak niekto trpí kinetózou, pogrcia sa už na člnku a do autobusu nastúpi s prázdnym žalúdkom. Obvykle kotvia výletné lode priamo vo vnútri prístavu, lenže minulý rok pri silnom vlnobití jeden takýto kolos poškodil mólo.

Naštartujem autobus a pustím kúrenie, aby cestujúci – z troch štvrtín dôchodcovia – nastupovali do tepla. Kolegovia okolo mňa robia to isté. Koordinátorka z cestovky mi na čelné sklo nalepí A4-ku s číslom skupiny, ktorú mám viezť hore. Personál lodnej spoločnosti horúčkovito pobehuje po parkovisku s drevenými terčíkmi a hľadá si vozy, do ktorých bude smerovať svoje ovečky. Oranžové člnky prirazia k mólu. Otvárajú sa dvere, vysúvajú sa nástupné mostíky. Objavujú sa prvé šedivé hlavy.

The substrát is here.