Pred časom sa mi stala nemilá vec, v doktorčine označená ako lumbago acuta, v hovorovej reči známa ako seknutie v krížoch, eventuálne hexenšus. Niežeby som sa s ním (hexenšusom) v živote nestretol ale tento stál za to. Vracajúc sa v noci v polospánku z toalety, zakopol som o roh postele a po akrobatickom čísle (v snahe vyhnúť sa nárazu o rám) som dopadol síce na ruky no s hlasným chrupnutím v dolnej časti chrbta. Kto nezažil, nedokáže doceniť spektakulárnu bolesť, ktorá nasleduje po chrupnutí. Na posteľ som šplhal polhodinu a hodnú chvíľu zvažoval možnosť telefonátu blízkym za účelom pomocného transportu.


Nakoniec som to zvládol sám a zvyšok noci strávil dumaním nad karmou, očistnou silou bolesti a cenami invalidných vozíkov. So svitaním však prišlo nevyhnutné rozhodovanie o tom, ako ďalej. S využitím poznatkov z fyziky a iných prírodných vied sa mi podarilo vstať (keby som mal video, zarobím na ňom veľké lóve a Atkinson upadne do zabudnutia) a dokrívať za rodinou. Po krátkej porade sa brat s mamou odhodlali, že ma zavezú k miestnej ľudovej liečiteľke, ktorá napráva ľudí do pôvodného tvaru. Osud mi však nebol naklonený a pretože v osade šamanky práve prebiehali hody a bola zaneprázdnená pečením kačice, vydali sme sa na strastiplnú cestu plnú nástrah a prekvapení, totiž na pohotovosť.


Po asi trištvrtehodinovom čakaní som sa podopierajúc dotiahol do ordinácie. Trikrát som nedoslýchavému ujovi doktorovi popísal, prečo chodím ako zvonár od matky božej. Nato napísal do správy úplne inú verziu (asi kreatívec) a odoslal ma na traumatológiu. I keď vo mne klíčilo podozrenie, nechal som sa v blaženej nádeji unášať kolotočom zdravotníctva. Na traumatológii som si počkal dlhšie, cca hodinku a pol. Niežeby bolo až tak mnoho ľudí, no ako sa mi podarilo zazrieť (sedel som tesne pri dverách), mladý lekár to bral športovo a s vyloženými nohami družne debatoval so sestričkou, ktorá sa nenechala pacientmi rušiť a von z ordinácie vychádzala iba sporadicky. Nakoniec sa však na mňa usmiala šťastena, sestra ma vylosovala, tak som dlho neváhal a poďho dnu.


Odovzdal som Dr. Šuhajovi (pravé mená neviem, ani na jednej ambulancii neboli menovky) správu od Dr. Hlucháňa i s upresňujúcim komentárom, že vec sa má trochu inak a znova som popísal nočnú príhodu. Aby to nevyzeralo, že berie 2 € len tak, pre nič za nič, poručil mi vyliezť na lehátko, čo sa mi so značným úsilím podarilo. Následne mi celou váhou tela dlaňami postláčal chrbticu, že či bolí (kam sa hrabe Röntgen s nejakými lúčmi) a poohýbal nôžky, či náhodou nesimulujem s cieľom ostať v nedeľu doma. Nesmelo som navrhol, či by nebol nejaký obstrek, lebo sa mi od bolesti zahmlievalo pred očami (to som však zatajil, aby ma neposlal k očnému). Obstrek veru nedal, lebo nemal. Po krátkej dume Šuhaj usúdil, že to nie je vec preňho, a že ma teda posiela so zvesťou o lumbagu a odporúčaním podania koktejlu myorelaxantov a analgetík za Dr. Nervákom, t.j. do úplne nového pavilónu neurológie. Srdce mi poskočilo radosťou, že koľko ja toho za pár eur uvidím a po zaplatení obligátnej čiastky moje krátke kroky smerovali za Nervákom.
Brat cestou neveriacky prevracal oči a zasnene spomínal na podobné a pritom odlišné zážitky v Brne. Mama hromžila. Ja som pomaly pajdal. Pavilón krásny, po krátkej navigácii kráčam v ústrety pánu doktorovi. Uvádzam voľný prepis našej komunikácie, ktorá prebehla na chodbe:
Ja: Dobrý deň (podávajúc správu)
Dr. Nervák: Čo sa stalo, čo chcete?
Ja: (Popisujem udalosti)
Dr. Nervák: Dali ste si niečo od bolesti?
Ja: Novalgin päťstovku, ráno
Dr. Nervák: Pomohlo?
Ja: Málo
Dr. Nervák: Tak si dajte ešte jeden
Ja: (Valím oči, otáčam sa na päte)

Doktor si zrejme uvedomil, že prestrelil a vraví, že ak chcem, môžem počkať ale že má mnoho pacientov, ktorých prepúšťa z nemocnice a potrvá to minimálne tri až štyri hodiny, kým sa mi bude môcť venovať. Odchádzame domov, teším sa, ušetril som 2 €. V pondelok som si vzal voľno, ležal a rozcvičoval nohu v teplom kúpeli. V utorok so zaťatými zubami v práci. Po pár dňoch celkom ok. Našinec vydrží.


Aby nedošlo k nedorozumeniu, nemal som prehnané očakávania. Nevadí mi čakanie v čakárni. Viem, že zdravotníctvo je personálne poddimenzované, že mnoho ľudí chodí k lekárovi i na pohotovosť s úplnými zbytočnosťami a plytvajú časom. Viem, že peniaze plynú do rôznych bezodných vreciek, že systém sa rozpadá. No i tak to človeka prekvapí, keď to zažije live. Inu, Monty Python hadr. Rád by som veril, že toto sú temné časy, no obávam sa, že sa mýlim, že ešte len prídu. To však nie je dôvod na pochmúrne myšlienky, smiech predsa lieči.