V Tromse je kosa.

Keď som v Budapešti nastupoval do lietadla, aj napriek večernej hodine ukazoval teplomer tridsať stupňov. Pri prestupe v Osle bolo síce chladnejšie, ale stále mi ku šťastiu stačil teplejší sveter. Zato v Tromse ma hneď po prvom kontakte s asfaltom letiska skoro sfúkne do motora sedem-tri-sedmičky náraz vetra drsného a studeného ako srdce mojej bývalej. Ak je teória tohto tragéda o vzdušných prúdoch trestajúcich fornikujúcich hriešnikov pravdivá, potom tunajšie počasie určite videlo históriu v mojom firefoxe. Na pravé poludnie je osviežujúcich šesť stupňov a korunu tomu nasadzuje drobný, ale zato hustý dážď, vďaka ktorému som o pol minúty mokrý ako špongia na Titanicu. Na takýto august ma okolie Osla nepripravilo. Moja flísová bunda je zúfalo nedostatočná a kúpa novej a poriadnej sa mi na zozname priorít posúva z „niekedy po prvej výplate“ na „hneď zajtra, kurva!!!“.

Na druhý deň mi v Nobine začína trojtýždňové školenie pre nových vodičov. Sme tam jedenásti – desať Afričanov a jeden ja. Priznávam, že keď som prvý raz vošiel do učebne a skúmavo sa na mňa uprelo dvadsať tmavých očí, pocítil som istý diskomfort. Možno som latentný rasista. Alebo som možno iba videl priveľa divného porna.

Prvé dve hodiny absolvujeme rutinu, ktorá je mi známa z poltuctu iných firiem – za starých nepríliš dobrých čias by som mal v kádrovom posudku obrovskú pečiatku FLUKTUANT. Najprv nás privíta sám šéf prevádzky. Je zaujímavé vidieť konečne na vlastné oči chlapa, ktorý absolvoval toľko mediálnych prestreliek s úradníkmi, že je v médiách častejšie než Kim Kardashianová. Podpísalo sa to na ňom – je zhrbený a oproti fotkám spred pár rokov mu pod očami pribudli hlboké vrásky. Neskôr sa od kolegu dozviem, že plánuje vstup do politiky. Vzhľadom na to, že Nobinu by v súťaži obľúbenosti porazil aj daňový úrad a epidémia brušného týfusu, dúfam, že má nejaký plán B.

Potom nasleduje obligátne predstavenie sa pred tabuľou a vykoktanie pár slov o sebe. Ako obvykle ani tentokrát nevynechám príležitosť urobiť zo seba debila; veta „ahoj, volám sa slsp a som alkoholik“ znela v mojej hlave podstatne vtipnejšie než naživo. Noví kolegovia sú zo Somálska a Eritrey; snažím sa zapamätať si aspoň zopár mien a hanebne zlyhám. Keď príde na tváre a mená, je proti mne aj Spojený Nádor mentálny gigant. Z celej skupiny som tu jediný, čo má aspoň nejakú prax, všetci ostatní sú čerství absolventi autoškoly hradenej úradom práce. Počas sebaprezentácie nám inštruktori kontrolovali dokumenty, či máme všetko, čo máme mať, a hneď je nás o jedného menej.

Nasleduje powerpointová indoktrinácia korporátnou propagandou. Dozvieme sa, že Nobina je najväčšia dopravná spoločnosť v Škandinávii. Najsilnejší sú vo Švédsku, v Nórsku len zbierajú omrvinky. V Tromse zamestnávajú 220 ľudí, z toho dvesto vodičov, desať administratívnych pracovníkov a desať kusov technického personálu. Sťaby veterán DP Bratislava, ktorý je byrokratmi prelezený ako Vasiľ Biľak červami, som patrične ohromený.

Demografia vodičov viac-menej kopíruje iné veľkomestské firmy, v ktorých som pracoval. Nórov je väčšina, hoci už len tak-tak, a obvykle majú päťdesiat a viac rokov. Pár mladých kusov sa nájde, ale rovnako ako u nás stará garda vymiera a mladých táto profesia neláka. Nikto nechce byť radovým Indiánom, iba náčelníkom. Alebo politológom, masmediálnym komunikátorom alebo aspoň multikultúrnym tolerantom. Ani im to nemám za zlé: hrnúť sa do podpriemerne platenej práce s nadpriemernými nameranými hodnotami stresu, kde ak vás v horizonte pätnásť rokov buď skolí kardiovaskulárna príhoda alebo nahradí počítač, nie je najlepšia dlhodobá stratégia.

Druhá najpočetnejšia skupina sme my gastarbeiteri, na rozdiel od Nórov najčastejšie tridsiatnici a štyridsiatnici. Najviac sú tu zastúpení Švédi a hneď po nich východná Európa. Nobina robila nábory hlavne v Maďarsku aj Rumunsku, ale nájde sa aj dosť Poliakov. Slováci sme, pokiaľ viem, iba traja. V takom Osle je to iná pesnička, tam keď vidíte za volantom mestského alebo regionálneho autobusu belocha pod päťdesiat, môžete mu vynadať v rodnom jazyku - podľa môjho odhadu je nás tam približne tristo kusov. A firmy za nich môžu ďakovať Bohu, Alláhovi, Cthulhuovi alebo inej vyššej bytosti podľa vlastného výberu, inak by im ostávala iba tretia skupina...

...ktorá je zatiaľ najmenšia, ale rýchlo sa rozrastá: úspešní azylanti, ktorých sa štát snaží integrovať do pracovného procesu. Je mi jasné, že cieľová skupina N-ka teraz bude už z princípu srať atómové hríby, ale čísla bohužiaľ nepustia – táto skupina je najmenej spoľahlivá, má najvyššiu mieru absencií a maródiek, spôsobí suverénne najviac škôd (vzhľadom na to, že majú nulovú prax, je to celkom pochopiteľné) a taktiež majú v rámci pracovného trhu najvyššiu fluktuáciu. Takmer rovnakú ako ja.

Podľa zmluvy s úradom práce si výmenou za uhradenie vodičáku musia odrobiť aspoň rok; potom sa zhruba dve tretiny z nich zbalia a idú dopreč. Firme sa to aj tak oplatí. Jednak na každého z nich berú slušné dotácie a dvak je kolektívna zmluva postavená tak, že mzda vodičov je odstupňovaná podľa odpracovaných rokov. Imigrant, ktorý si vodičák doma urobil tak, že sa spustil dolu kopcom vo vani s pribitými kokosovými orechmi namiesto kolies, ich vyjde lacnejšie ako skúsený domorodec. A hotoví vodiči s praxou sa na trhu práce hľadajú ťažšie než mäso v Tesco párkoch. Pre väčšinu zúčastnených je to win-win situácia.

Po papierovaní máme asi polhodinovú prestávku. Vyjdem do spoločenskej miestnosti s kantínou, kúpim si kávu a zvedavo si obzerám vodičov vracajúcich sa z delených zmien. Niektorí mi odpovedia na pozdrav, ale tým sa konverzácia končí - ešte som neznámy element, votrelec v ich výsostných vodách. Časom sa to zlomí, hlavne keď nafasujeme uniformy; v civile pôsobíme ako päsť na oko, v košieľkach s kravatami budeme aspoň vyzerať ako súčasť inventáru.

Nikdy nezabudnem na môj prvý deň v uniforme v Bergene. Kým som osamotene listoval firemným časopisom, prišiel ku mne veselý, asi päťdesiatročný Švéd, predstavil sa mi, privítal ma vo firme, prezradil mi, že o tri dni odchádza na dovolenku na fucktúru do Thajska a poradil mi, aby som sa v Phukete nikdy nedal nahovoriť, keď mi budú prostitútky ponúkať trojku.

„Vyhodené peniaze“, hovoril mi so širokým úškrnom. „Vždy keď ho z jednej vytiahneš a chceš strčiť do druhej, chcú po tebe, aby si si vymenil gumu. Minieš ich tucet a rozptýli ťa to tak, že sa neurobíš.“

Zdvorilo som prikyvoval netušiac, ako s touto informáciou naložiť (ale vidíte, ako sa mi pri písaní tohto článku nakoniec hodila!). S odstupom času som si pomerne istý, že ma chlap troloval. Ak áno, bol fakt umelec.

Po pauze si nás inštruktori rozdelia do troch skupín a ideme na skúšobnú jazdu. Prvýkrát v živote sadnem za volant hybridného Volva 7700. Láska na prvý pohľad to práve nie je.

Prvé zdesenie príde pri zistení, že všetky autobusy v Nobine sú vybavené alkozámkom – niežeby som sa chystal kráčať v šľapajach kolegu antizajaca, ale mám s touto technológiou nemilú skúsenosť. V Honefosse sme ten zázrak mali na skúšku a v zime trvalo asi päť minút, kým sa vnútornosti toho krámu - netuším, či tam sú chemikálie, snímače alebo magický pot z gulí elfov - zahriali, aby bolo možné vykonať test. Dovtedy ste mohli akurát sedieť v ľadovom buse a krátiť si čas skúšaním, či dokážete drkotať zubami do rytmu Makareny. Tunajšie alkozámky sú našťastie už nová generácia – blokujú iba rozjazd, naštartovať a zapnúť kúrenie vás nechajú. Zato fúkať musíte asi desať sekúnd. Moja astma má radosť.

Pod dohľadom inštruktora vyjdem s Volvom z areálu firmy a zamierim popri nemocnici a univerzite do centra mesta. Na prvej križovatke po dobrzdení motor zhasne. Vydesene hľadám na palubovke nejakú indíciu, čo som zmrvil, kým mi docvakne, že to nie je bug, ale fičúra. Opatrne stlačím plynový pedál a bus sa takmer nehlučne, iba s tichým uíííúúúúú elektromotora pohne dopredu. Je to trochu strašidelný pocit, keď sa s vami sedemnásť ton kovu pohybuje tichšie než mačka v pantofliach; keby som niekoho zrazil, ten človek by došiel domov, zjedol večeru, sadol si pred televízor, pozrel si dve časti Paneláku a až potom by mu došlo, že je mŕtvy.

Potom naskočí dieselový agregát a so zakrádaním je ámen; naopak, nafťák reve a drnčí tak, že tridsaťročná vylágrovaná Karosa s nápravou Rába by proti nemu pôsobila ako vrchol stealth technológie. Nie je to také strašné ako Scanie na bioetanol, ktorými som jazdil v Osle – tie robili randál, že človek nepočul ani čo si myslí a z ich vibrácií na voľnobehu by vám vytiekol mozog ušami ako puding – ale nemá to k ním ďaleko.

Postupne si na ekokýbeľ zvykám, ale nadšený som z neho asi ako z predvolania na kolonoskopiu. Prevodovky vraj boli preprogramované, aby sa nesprávali tak nevyspytateľne, ale ja mám pocit, že tá moja si stále ide svoje, navzdory snahe udržať motor v správnych otáčkach. Automat má len tlačidlá D, R a N, bez možnosti navoliť si konkrétny prevodový stupeň a čo je horšie, nemá retardér ani motorovú brzdu. Pri zjazde z Kráľovho vrchu, stupáku ako Gerlachovka, ktorý býva v zime pravidelne dejiskom kabaretu „Buses on Ice“ ma úplne prejde chuť žiť. Pri predstave, ako sa tadiaľto spúšťam v snehu alebo poľadovici na sedemnásťtonovom hebede len s prevádzkovou brzdou mám pocit, akoby mi medzi stavce zasúvali plátky ľadu. Naposledy som sa takto cítil, keď som natrafil na fotomontáž Viery Tomanovej v latexovom korzete s bičíkom.

Kritici ekorároh mali pravdu – hybridy sa sem hodia asi ako smeráci k moci. Lenže čo sa dá robiť, raz tu sú, podpáliť alebo utopiť ich vo fjorde nám nedovolia, nezostáva nič iné, než zaťať zuby, nejako to ešte pár rokov vydržať a dúfať, že potom skončia niekde vo vysokej peci. To isté platí pre hybridy.

Po pol hodine ma inštruktor od volantu vyhodí a sadne si zaň Kapitán Adidas, dvojmetrový Somálčan, ktorý počas celého kurzu chodil v bežeckej súprave. Absenciu skúseností si nahrádza sebavedomím – zašliapne plyn až na podlahu a bez smerovky vypáli zo zastávky. Odkiaľsi zozadu sa ozve jačanie gúm a trúbenie. V zrkadle vidím, že moja tvár naberá farbu vanilkového jogurtu.

O pár minút neskôr už na severnom cípe ostrova cúvame z krovia, do ktorého nás Kapitán zapikoval, keď poněkud neodhadol šírku vozidla. Aby som bol férový, keď človek prestúpi z vysokého zájazďáku autoškoly do mestského busu, kde sedí takmer na zemi, trochu mu to s priestorovým vnímaním zamáva. Náš inštruktor, flegmatický päťdesiatnik menom Yngve, ani nezdvihol obočie; výraz v jeho tvári naznačuje, že už s nováčikmi zažil situácie, po ktorých by aj  Barbar Conan potreboval kakavko a šesť mesiacov terapie. Toto je len ďalší pondelok. Na druhý deň sa Kapitán v práci neukázal a bol som si istý, že sme hneď po prvom dni dva kusy v mínuse, ale o deň neskôr bol späť. Zrazenie hrebienku hneď na úvod mu prospelo; zvyšok kurzu už žiaden psí kus nevyviedol.

Ostatní naopak jazdia ako šofér slečny Daisy – Volvo sa aj na dlhých rovných úsekoch vlečie tridsiatkou, nasledované kolónou zúrivých autistov. Od krajnice si udržuje úctivý metrový odstup a keď ide oproti nákladiak, spomalíme na rýchlosť chôdze. Niekoľkokrát zastavíme na zelenú, pretože semafory sú zákerné a nedá sa im veriť. Slovenský inštruktor autoškoly by si vyziapal pľúca z tela; Yngve ostáva pokojný ako korytnačka na Neurole, pokyny dáva bez toho, aby zvýšil hlas a nerozhádže ho, ani keď majestátnou dvadsiatkou vyjdeme z vedľajšej cesty rovno pred rozbehnutú vyklápačku. Zjavne vie, čo robí. Po prvotných kiksoch sa chlapi upokoja a ku koncu dňa im to už ide v pohode.

Nasledujúce dni sa dostaneme do ucelenej rutiny. Ráno od ôsmej do deviatej sedíme v učebni a biflíme sa teóriu – buď preberáme pokladňu a tarifu, učíme sa čítať zmenové príkazy a turnusy alebo driememe pri ďalšej powerpointovej prezentácii. Od deviatej do druhej si vezmeme dva autobusy z delených zmien, ktoré majú prestávku medzi špičkami, a postupne si prechádzame všetky linky. Ekonómia v našich SAD-kách by pri predstave zácvikárov voziacich sa tri týždne prázdnymi autobusmi dostali synchronizovane mŕtvicu, infarkt aj žlčníkový záchvat, ale Nobina má našťastie hlbšie vrecká. Mňa nechávajú jazdiť najkratšie; síce chápem prečo, ale aj tak ma to škrie. Spolužiaci sa zlepšujú rýchlejšie než by som pokladal za možné. Po troch dňoch ich jazda už nepripomína netradičnú formu džihádu; s pedálmi narábajú jemne, nechytajú obrubníky a na semaforoch stoja len na červenú. Niežeby to malo nejaký význam; z vlastnej skúsenosti viem, že prúser nevyrobíte na začiatku kariéry, ale tak po troch-štyroch mesiacoch, keď už ste majster tohto a priľahlých vesmírov.

O dvanástej mávame prestávku na obed. Spoluzácvikári nejavia záujem o komunikáciu so zvyškom firmy, zhromaždia sa pri jednom stole a džavocú spolu vo svojom rodnom jazyku. Väčšina domácich nás naďalej ignoruje. Len jeden zazerá, ako keby sme jeho šteniatkom zmlátili jeho sestru. Zrejme v duchu počíta príplatky za nadčasy, o ktoré ho pripravíme.

Jediný, kto sa snaží nadväzovať kontakty, je Kapitán Adidas, pokúšajúci sa zbaliť zlatú drobnú Maďarku obsluhujúcu v kantíne. Asi odo mňa nebolo pekné nakecať mu, že „ako sa máš“ sa po maďarsky povie „ištem bizoň“; karma ma dostihla za pár minút, keď som si počas ich nasledujúceho dialógu oprskal sveter kávou. Dvakrát.

Na štvrtý deň nás konečne začnú učiť to podstatné - ako sa nasadzujú reťaze.