Čím južnejšie sme šli, tým viac stúpala horúčava a tak nečudo, že vegetariánke Janke semeno udrelo na mozog. Myslím ten vtáčí zob, ktorý bol jej jedinou potravou od začiatku cesty. Každé ráno, keď kuchár začal servírovať raňajky, hrdinsky ho žiadala: „Honzo, moji snídani dej Karlovi!“ a hoci Karel odmietol, kým jedol, stála pri ňom ako čestná stráž - bledá, ako v tme naklíčený výhonok kukurice, so suchými perami, plnými oparov. Až keď šiel opláchnuť tanier, pobrala sa do autobusu. Potom celý deň chodila dva kroky za svojím idolom ako poslušný psík.
●
Z Amritsaru sme zamierili na juh do Rišikešu, jedného z pútnických miest na Gange. V nich vám India ukáže svoju pravú tvár, schádza sa tu najhoršia zberba z celej krajiny, všade vládne neskutočný ruch a zmätok, stretnete ľudí neuveriteľných zjavov, bez najrôznejších končatín a žobrákov, ktorí sa na vás prilepia ako druhá koža. (Jano: „Povedz mi akékoľvek písmeno a ja ti naň poviem chorobu, akú tu môžeš dostať.)
A kto nechytí žiadnu zaujímavú nemoc len tak na ulici, má na to dostatok príležitostí pri nakupovaní. Indické peniaze sú tenké ako tisíckrát vypratá handra na umývanie dlážky v chlieve, niekde polovica bankovky chýba, inde je pripnutá zošívačkou a väčšina platidiel vyzerá, akoby ich ohlodali myši. A podľa čoho domáci identifikujú v tom čiernom, deravom zdrape sumu, to je mi dodnes záhadou.
●
V chládku pri rieke pod kepienkom „hľadania pravdy“ posedávajú svätí muži - sádhuovia, ktorí odovzdali svoj majetok rodine, aby mohli celé dni rozjímať, fajčiť, klebetiť a drankať drobné. Zriekli sa svetského života, aby si očistili karmu. (Kedysi existoval presný zoznam hriechov, za každú vinu bola priradená určitá reinkarnácia: Ukradol si na trhu hodváb? V ďalšom živote budeš jarabica.) Veria, že putovaním udržujú ducha v bdelosti...
Obvykle sú to polonahí, ošumtelí, fotogenickí dedkovia s dlhými, zmotanými vlasmi, v odeve šafranovej farby. Ak uznávajú boha Šivu, v ruke držia trojzubec (bohom sa tu bližšie nevenujem, to by bolo na dlhšie).
Šivistickí sádhuovia sa delia na viacero sekt. Aghórinovia žijú na pohrebiskách a ako žobrácke misky používajú horné časti ľudských lebiek. Džunákharisti sú známi extrémnymi asketickými praktikami a jogínskymi výkonmi, niekedy si i na niekoľko dní zahrabú hlavu do zeme alebo stoja dvanásť rokov na jednej nohe; vedia vraj i levitovať. Dandovia sa vzdávajú všetkého majetku, nechajú si len bedrovú rúšku, palicu a kotlík na vodu a jedlo jedia iba zo svojich rúk. Ďalší zase prinášajú Šivovi ako obetu fekálie.
Rišikeš je po celom svete známy ako hlavné mesto jogy a meditácií, za svoju popularitu vďačí členom skupiny Beatles, ktorí niekoľkokrát pobudli v jednom z miestnych náboženských útulkov. I dnes sa tu nachádza množstvo ašramov, kam sa chodia hľadať Európania. Dostanú jedlo a naučia sa základné pravidlá jogy, ktoré Karel lakonicky zhrnul: „Hlavný je vyhnout se zbytečnému tlachání.“
Keďže ide o pútnické mesto, mnohé reštaurácie sú rýdzo vegetariánske (aj tak to v tejto etape už bolo mnohým jedno, lebo nech zjedli čokoľvek, i tak sa to hneď pýtalo von).
Vo vzduchu okrem smogu neustále cítiť smradné tyčinky (odmietam ich volať vonné!) a čosi ako horiace pneumatiky, no strašný smrad! Prehlušiť to dokážu len odporne páchnuce kadidlá, ktoré majú i napriek 50-stupňovej horúčave úplne všade, v obchodoch i stánkoch.
Po uliciach sa naháňajú prasatá, špinavé ako svine a spolu s nimi malé deti. Mnohí ľudia bývajú prakticky vonku, vedľa cesty, len do zeme zapichnú koly, cez ne prehodia kus handry ako strechu a pod ňou aj s miminkami žijú, varia a spia. Okolo sa elegantne ako dámy, nosia kravy, vedomé si svojho postavenia, občas im rovno cez „obývačku“ prebehne zablatená prasnica so svorkou mláďat.
Všimla si to i Mluvící hlava: „Hele, Pepo, prasátka! Hele, Pepo, krávy!“ a o chvíľu: „Hele, Pepo, ony mají zvonečky!“, objavovala.
Za východu slnka si bohyňu Gangu uctievajú tým, že rieku „kŕmia“ mliekom, večer sa v nej rituálne umývajú. Keď sa slnečný kotúč začne skláňať za obzor, starý kňaz zatrúbi na veľkú mušľu, čo je povel pre ostatných, aby zapálili svietniky v tvare vianočného stromčeka a za spevu a modlitieb rieku očistili ohňom a dymom. Keď svietniky zhasnú, deti roznášajú na tácke biele guľôčky. Skôr, ako si z nich naberiete, musíte si však „umyť“ ruky nad ohňom.
Komu spoločná modlitba nestačí, posiela dole prúdom košíky kvetov so sviečkou a vonnou tyčinkou (ak máte veľké želanie, môžete si kúpiť veľký, asi päťkilový kôš kvetov). Mnohí sa ešte raz vrátia do rieky, veriac, že kúpeľ v nej očistí ich karmu a zaistí im lepšiu budúcnosť - umyjú si oči a jazyk a do špeciálnych kanvičiek alebo hoci aj do fliaš od Coca Coly si z nej naberú i domov (našincovi by bol osudný aj jediný hlt, veď v tejto vode perú, serú i pochovávajú).
Posledným dôkazom slávnosti sú malé svetielka, ktoré plávajú kamsi ďaleko a odnášajú so sebou túžby ľudí...
V preplnenom meste každý zaľahne tam, kde na neho príde spánok. Večer to vonku vyzeralo ako po partizánskej prestrelke – telá na ceste, tráve, ba i na chodníku.
Časť ľudí sa ráno vybrala na trek k prameňom Gangy. No, až tak ráno to napokon nebolo, pretože Karel zapotrošil už druhý foťák, a potom do jednej behal so šoférmi po miestach, ktoré sme navštívili deň predtým. Janka zatiaľ celý čas kvočala na schodoch a verne ako psík čakala na jeho návrat.
My ostatní sme preberali situáciu, a tak sme sa dozvedeli zaujímavý fakt, že Janka pôvodne balila kuchára Honzu. Kým varil, sedávala pri hrncoch, zbožne sledovala, ako mieša ryžu a dokonca prejavila snahu odniesť za neho dva ťažké kanistre s vodou. Keď vysoký, svalnatý športovec odmietol pomoc od horko-ťažko štyridsaťkilovej postavičky, Janka preniesla svoju vášeň na chudáka Karla.
Tí, čo sa vybrali na výpravu, sa vrátili nadšení, i keď himalájsky výstup nebol ľahký. Väčšina dostala horskú chorobu, boleli ich hlavy, uši a keď si k tomu pridáte „zrýchlené trávenie“, žiadny div, že Jano zhodnotil cestu vetou: „Niektorí šli hore peši, iní koňmo; ja som šiel sermo.“
Janka u domorodcov zakúpila vlnenú čiapku a skrútená, chrbtom k nám, na ňu v autobuse niečo vyšívala. Asi „Z lásky Karlovi.“
●
Haridwar, v preklade Brána bohov, je jedno z najposvätnejších miest Indie, kde Ganga symbolicky opúšťa Himaláje a rozlieva sa do nížin. Tunajšia púť priťahuje obrovské davy, v roku 1989 sa jej zúčastnilo 15 miliónov ľudí! Neviem si to ani predstaviť. Masy pútnikov táboria okolo rieky a čakajú, kým astrológovia vypočítajú najvhodnejší okamih na okúpanie sa. Potom sa všetci pohnú smerom k vode a v nasledujúcom zmätku ušliapu množstvo slabších kusov.
Lanovkou sme sa vyviezli hore k chrámu, ponad šialený, neopísateľný Mount Everest odpadkov, obsypaný opicami, ktoré si v tej špine hľadali obed. Bŕŕŕ! Celá India je vlastne ako jedna veľká cigánska osada.
Potom sme sa chceli potúlať po centre, no napokon sme to viac-menej vzdali. Mesto je plné svätých mužov, no i chorých, znetvorených a žobrákov, ktorí sa po nás vrhali ako po výhre v lotérii. Chytili a už nepustili. Keď vidíte na vlastné oči všetky tie najrôznejšie kožné choroby a ktovieakými bacilmi a vírusmi ohlodané údy, to humusisko, keď cítite to dusno, smrad, kadidlá, tyčinky a smog... tak máte celé mesto v paži a želáte si len prežiť a dostať sa k vášmu čistulinkému autobusu!
Najlepší zážitok si odniesol Tomáš, ktorý sa rozhodol vrátiť Karlovi väčšiu sumu peňazí práve vtedy, keď stáli pri dedkovi s kobrou a Karel si ju nakrúcal. Len tak zo žartu poznamenal: „To je pro dědka, dej mu to!“
Karel teda podal peniaze dedkovi a ten ich hodil ku kobre do košíka.
„Já jsem žertoval, to je pro tebe, co ti dlužím!“ skríkol vydesený Tomáš, načo Karel bez mihnutia oka strčil ruku ku kobre a bankovky vytiahol!
●
Izby v indických hoteloch sú evidentne určené len na prespanie – obsahujú iba postele a miniatúrny stolík. Nemajú okná, pripomínajú stredoveké väzenské kobky a „klimatizáciu“ predstavuje obrovská vrtuľa, ktorá rozháňa vrelý vzduch takou silou, že ak sa nepripútate, sfúkne vás z postele. V noci som sa zobudila na to, že ma niečo šteklí na nohe. Na druhý pokus som to skopla, a potom som sa vrhla k vypínaču, aby som to mohla identifikovať. Svetlo zobudilo aj Lídu a začali sme votrelca hľadať spolu. Nič sme nenašli a práve keď sme sa zhodli, že tom, že to musel byť neškodný pavúčik, spod jej plachty vytrielil asi 12-centimetrový šváb. S vreskom som skočila k dverám a v panike som zabudla, že závora je netradične umiestnená hore. Lomcovala som kľučkou a takmer som ich vytrhla z pántov. Napokon som vyletela na chodbu v spodnej bielizni, čo zjavne potešilo oko recepčného, ktorý za odmenu priniesol sprej, dvakrát strekol pod posteľ a spokojne odišiel.
Nechali sme zasvietené, Lída so stoickým kľudom okamžite zaľahla (ale pre istotu sa zakuklila do spacáku) a ja som s baterkou kolenačky obliezala celú izbu, nazerala do kútov a pod posteľ, až dokiaľ nevystrčila nos a nevynadala mi do zbabelcov. Ešte som asi desať minút sedela, potom som si opatrne a pomaly ľahla – a keď som sa konečne odvážila privrieť viečka, zrazu sa Lída začala metať ako poranený tyranosaurus. Otvorila som oči práve včas, aby som zazrela, ako zo svojho spacáku vyhadzuje švába, ktorý si to kozmickou rýchlosťou namieril ku mne. Nečakala som, katapultovala som sa na dvere, jediným šmahom ruky som vytrhla závoru a s výkrikom: „Pomóóóc!“ som vybehla na chodbu. Na to sa otvorili dvere na pavlači o poschodie vyššie a z nich vyrazili naši sprievodcovia s vreckovými nožíkmi. Musím cestovke uznať, že sme boli v dobrých rukách, aj keď chalani napokon odmietli hľadať spomínaného netvora, a tak sme prespali v kreslách v hale.
Ráno nás prebudila zapnutá televízia. Ako iste viete, v Indii sa ročne vyrobí viac filmov ako v Hollywoode. Diela tamojších autorov sú krížence Jednoduchej Márie a Jamesa Bonda, popretkávané (samoúčelnými) hudobnými klipmi.
Kým sa ostatní zobudili, stihli sme jeden film. Hlavný hrdina bol pomerne netypický – vysoký a svalnatý (ak si Indov predstavujete ako Sandokana so svalnatou postavou a uhrančivým pohľadom, zabudnite, jeho súkmeňovci sú vycivené tintítka, že by to človek sopľom prerazil). Hádzal okolo seba zvodno-ostražité pohľady, bujaro pobehoval v obtiahnutých, dole rozšírených nohaviciach, ku ktorým striedal bielu a červenú teplákovú bundu a všetky zložité situácie riešil ľavou zadnou. Hravo odolal úkladom krásnej špiónky a pravidelne chodil za svojou milou – vtedy obaja pospevovali a podivne sa zvíjali, ona ho kopla, takže spadol, zakrepčil čosi ako kazačok, vyskočil, trochu sa ponaháňali a nakoniec predviedli variáciu na Ein Kessel Buntes. Jeden hudobný klip mal aj hlavný „záporák“, ktorý vyzeral ako Karel Heřmánek, ale len čo odspieval a odtancoval, hneď ho zastrelili.
(pokračovanie nabudúce)
Fotky sú čmajznuté.
