Fučím od zlosti.

 

„Ja mu ukážem!“

 

V ostrom svetle Auparku ledva vidím pred seba.

 

„Hajzlovi.“

 

Meriam kroky rýchlejšie, jak priemerný kravaťák na bežiacom páse v buzerantskom fitku po práci.

 

„Všetko to tu rozjebem.“

 

Vchádzam do Panta Rhei, kde je dnes nezvyčajne rušno. Starnúce slepice sa tu dnes zleteli na metlách v hojnom počte, aby si nechali podpísať novú evitovku priamo od jej slávneho autora. Zdvihli svoje ctené tlstnúce prdele od ďalšieho prijebaného generického slovenského seriálu a dokonca vynechali dnešnú zumbu, aby mohli podporiť spisovateľa, ktorý chápe ich krehké dušičky, ukryté za múrom silnej a nezávislej (tiež rozvedenej a nešťastnej) ženy. V skutočnosti protivnej kravy, ktorá buzeruje svoje decká, šikanuje ich otca a vlastne každého vrátane kamarátiek len serie a mala by vliezť do kontajnera na bio odpad, odjebať sa v ňom a nechať sa odviezť do kompostu, nech s ňou nie je priveľa roboty.

 

„Ty vyjebaný, zapredaný KOKOT!!!“ kričím, až mi hlas preskakuje do nepríjemného mezosopránu jak mutujúcemu puberťákovi počas prvej sexuálnej skúsenosti.

 

Vystrašené sliepky v panike uskakujú a zgrupujú sa do obrannej formácie Kŕdeľ 15.

 

„Ako si MOHOL?!!“

 

Spoza stola na mňa nechápavo hľadí on. V ruke má fixu a pred sebou knihu s čerstvým autogramom: Nemeš. V miernom šoku sa zmohne len na „čo?...“.

 

„ČOOO?!“ revem na celý obchod a demonštratívne zhodím na zem pyramídu čerstvých výtlačkov jeho najnovšej sračky.

 

V tej chvíľke ticha počuť len tlmený rozhovor predavačiek v pozadí. „Jani, volaj policajtov.“

 

Plesnem otvorenými dlaňami na stôl, nakloním sa k ešte stále šokovanej Lubovej tvári na sotva pár centimetrov a cez zaťaté zuby precedím slovo zradca.

 

„Ako si mohol? Ja som ti veril, ja som ti veril.“, prechádzam do zúfaleho šepotu a úplne strácam posledné zvyšky sebakontroly. Otočím sa k Lubovej prísediacej, ktorá doteraz len mlčky sledovala celé divadlo.

 

„A ty začneš písať pre túto..“ zhlboka sa nadýchnem a chystám sa vychutnať si nasledujúce slovo: „KURVU!“

 

„Kurva je to! Kurva!“

 

V Evite, ktorá si nenechala ujsť príležitosť verejne sa pochváliť najnovšou akvizíciou medzi autormi, na moment zvíťazí urazenosť nad úľakom a spupne sa ofučí. V tom však Lubo naberie sebaprítomnosť a sotí ma cez stôl, až sa zapotácam. Kým sa snažím nabrať rovnováhu, tak vstane a výstražne na mňa namieri ukazovák.

 

„Choď do piče, ty psychopat! Toto je moja autogramiáda, moja! A Evka nie je žiadna kurva.“

 

Snažím sa pokračovať vo svojom výstupe, ale on sa nenechá prerušiť.

 

„Celé roky som písal na SME. Odtiaľ ma vyjebali. Potom DM. Každý týždeň jeden článok. Niekedy dva! Čo som z toho mal? Slávu? Peniaze? Nie! UZNANIE? Za vaše uznanie si kurvy vydržiavať nemôžem. Ani si zaň nekúpim flašu vodky, aby som mohol v sobotu večer doma sám chlastať a plakať nad stratenou mladosťou a vypadanými vlasmi. Vlasy! JA SI NEMÁM ZA ČO NECHAŤ NASTRELIŤ VLASY!!“

 

„Takže tebe ide len o vlasy a na nás serieš? Lubo, keby som to vedel, tak ti ich osobne po jednom popriliepam kanagonom na tú sexi plešinu, ktorá sa babám tak páči.“

 

„Choď už konečne do piče, ty dement..“ zvýši hlas a vrazí mi jednu do nosa, až sa mi zatmie pred očami.

 

Pokúšam sa ho nabrať na rameno ako na rugby, no on ma kopne kolenom. Chvíľu sa zmietame v ľútom zápase, keď zrazu cítim neznámu silu, ktorá ma ťahá dozadu. Policajti. Jeden z nich mi nasadí bolestivý chvat a ja prestávam klásť odpor. Kým sa spamätám, mám pár boľavých podliatín na tele a ruky spútané za chrbtom. Uniformovaní štátni vyhadzovači ma odvádzajú preč a jeden z nich na mňa niečo šteká. Ja to už však nevnímam, posledný krát sa otočím a zvolám: „ty presstitút!“