A nie prvýkrát. Vlastne už neviem koľký, ale určite to bolo viac, než dvadsať. Píšem to preto, aby som hneď na úvod dala najavo, že nie som len taká nejaká Aďka S. alias adulicek123 z MMB, pre ktorú je vrcholom kulinárie hrnčekový „vyprážaný“ syr (v skutočnosti je lepší, ako ten normálny vyprážaný, lebo sa nevypráža a pridáva sa doňho zdravý toustový nárez, nasekaný na delikátne kocky) s vynikajúcimi americkými zemiačkami, pečenými v rúre. Podávame s tromi plátkami šalátovej uhorky a lyžicou sterilizovanej kukurice. Ale to je jedno. Ja proste chodím do reštaurácií rada, veľa a okrem toho som aj taký malý zasraný foodnazi a vôbec nazi čo sa týka toho, ako to v takej reštaurácii má vyzerať, chutiť a prebiehať, aby sa to páčilo MNE (a bolo aj v súlade s nejakými pravidlami servírovania, etikety a ďalšími vecami, ktoré sú už niekoľko rokov strašne out). No skrátka namyslená, premúdrelá pizda. Ďalšie premúdrelé pizdy a pizdovia, ktorí si prečítajú tento článok, sa aspoň budú mať s kým stotožniť. Vy ostatní sa môžete stotožniť s druhou hlavnou postavou príbehu, ale nepredbiehajme.

 

Takže, nedeľný rodinný obed, rezervácia deň vopred na trinásť nul nul. Rezerváciu robil oslávenec a na žiadosť jeho manželky, fajčiarky (neodsudzujem, šak aj ja som), rezervoval stôl v oddelenej fajčiarskej časti. Hovorím, že fajčím, ale nikdy nefajčím doma, v aute a zásadne nie pri jedle a už vôbec nie, keď je medzi stolovníkmi aj dieťa. Ale dobre no. Reštaurácia (názov vôbec nie je podstatný) je v meste už dlho, vždy patrila k takej tej nazvime to strednej triede, posledné roky možno k trošku vyššej strednej. Nedávno prešla kompletnou rekonštrukciou (mmch, veľmi vkusnou, akože fakt chválim). Nedošlo mi hneď, že nielen vizuálom, ale asi aj úrovňou služieb a správaním personálu majú ambíciu zaradiť sa k triede najvyššej. Ťažko mi ide z úst slovo luxusnej, lebo podľa môjho skromného názoru skutočne luxusnú reštauráciu v KE nemáme, aj keď nepopieram, že máme pár, ktoré to o sebe tvrdia a ešte viac takých, ktoré si to o sebe myslia (teda ich majitelia a prevádzkovatelia, of kos). Mne ku šťastiu úplne stačí, že tu máme aspoň tie dve-tri naozaj dobré, ktoré aj mňa, namyslenú premúdrelú food&servicenazi pizdu vedia potešiť.

 

No ale teraz už fakt poďme k veci. Čiže po mierne chaotickom úvode, kedy nás nemal kto usadiť a stáli sme tam uprostred hlavnej časti ako také bludné ovce, sa nás konečne ujal jeden čašník a zavrel nás vzadu v tej fajčiarskej časti. Po celý čas sme tam boli akože separé. Čo ma ako rodiča dieťaťa s ADHD dosť potešilo (hlavne s ohľadom na okolie). A potom sa to stalo. Prišla ONA. Osoba ženského pohlavia, ktorá nás mala obsluhovať pri našom stole. Predstavila sa nám a povedala, že je nám dnes úplne k dispozícii. Povedala to takým spôsobom, ako by to povedala mladá, začínajúca slovenská herečka v slovenskom seriáli, proste príšerne umelo a strojene. Ale to bol len začiatok, ktorý ešte nevrhal zásadný tieň podozrenia, takže ok. Objednali sme si najprv nápoje a po chvíli aj jedlá. Spolu: 3 polievky (rovnaké), tri hlavné jedlá (z toho dve identické, nič komplikované, lebo však v jednoduchosti je krása) a jedno jedlo zo sekcie dezerty ako malé hlavné jedlo. Ako prvý náznak luxusu sme dostali couvert, čo boli dve kocky masla, tvrdého a studeného, posypaného pažítkou a dva malé plátky údajne čerstvého domáceho chlebíka. Ten bol rovnako ako maslo čerstvo vytiahnutý z chladničky. Potom sme čakali. A čakali. Medzitým sme vypili naše nápoje a opäť sa objavila ONA, aby sa spýtala, či nám ešte nejaké môže priniesť. Tak sme si objednali ešte, priniesla ich a povedala ďalšiu  repliku zo scenára: Rada by som Vás ubezpečila, že vaše polievočky budú na stole do minútky.  Super, tak sa tešíme. Polievky prišli asi za desať minút. Keď nám položila polievky na stôl, prišiel ďalší funny moment a zároveň neklamný znak, že sa definitívne nachádzame v reštaurácii, ktorá má ambície zaradiť sa k špičke košickej gastronómie. Osoba sa obradne vystrie a hovorí: servírujeme Vám krém z muškátovej tekvice s mliečnou penou. Nabudúce, keď si budete doma robiť nejakú polievku, nezabudnite ju servírovať s mliečnou penou. Veru veru, hovorím Vám, mliečna pena sú nové krutóny aj tekvicový olej dokopy.

 

Takže polievky máme zjedené, decko stále nedostalo nič, tak od hladu pojedlo všetky čerstvé domáce chlebíky. Rozprávame sa a čakáme. Otec navrhuje mame, aby si zapálila tzv. privolávačku. To je cigareta, ktorú keď si zapálite, tak ten autobus, električka, človek alebo jedlo, na ktoré už dlho čakáte, zaručene príde skôr, ako si stihnete tretíkrát potiahnuť. Mama si zapaluje. Aj ja. Dieťa posielame do druhej časti pomerne veľkej miestnosti, aby inhalovalo dym len trochu. Privolávačky dofajčené a furt nič. Opäť prichádza ONA, ale na naše sklamanie nám len chce vymeniť popolník. Zoberie ten s dvoma dofajčenými privolávačkami a na stôl položí čistý. Čakám, že povie servírujeme Vám biely keramický popolník z Metra. Hm, tak nič. Otec poznamená, že už čakáme dosť dlho. Na to sa osoba zatvári ako Nela Pocisková po Andrého predčasnom výrone semena a hovorí: ja Vám rozumiem, aj ja som z toho skutočne veľmi neštastná! Wait, what? Pokračuje: hlboko sa Vám ospravedlňujeme, ale mali ste rezerváciu na štrnástu, preto sa Vám môže zdať, že máme trošičku sklz. Rozmýšľam, prečo asi by som do reštaurácie chodila o hodinu skôr. Napadá mi len jeden dôvod – keby som sa chcela nasrať. Ale to len tak vo vnútri uvažujem. Po našom uistení Osoby, že rezerváciu sme určite mali na trinástu, odchádza a o 5 minút sa vracia, aby nám oznámila, že polievočky nám nebudú účtované. Fíha, až tak? No dobre. Tak čakáme ďalej. Maloletý ADHD sa začína prejavovať at his finest. Konštatujeme, že sme tu už skoro 90 minút. Ideme sa vypišať. Po návrate sedíme, sčasti nasrane, z časti rezignovane. Opäť prichádza Ona a plná empatie a citu celkovo sa pýta, či chceme nejaké nápoje. To už otec nevydrží a oznamuje jej, že ak nedonesú jedlá to desiatich minút, majú nám pripraviť účet a odchádzame. Osoba sa opäť mení na Nelu a s výrazom ranenej srny odchádza do kuchyne. O ďalších 5 minút nám prichádza povedať, že naše jedlo sa už nakladá na taniere a že je stále nešťastná.

 

Dobre, jedlo je tu. Spolu so slávnostným komentárom, servírujeme Vám to a to a ešte toto a tamto. Dobre, môžeme už jesť? Môžeme. Jedlu ako takému nemám čo zásadné vytknúť. Akurát že ja som typ, čo keď je v strese, tak mu nechutí, takže som vlastne mohla ostať iba pri polievke, lebo druhé do mňa už nejde. Po nejakom čase sa objaví ONA a čuduje sa, že sme toľko nechali. Začne sa ospravedlňovať, strojene, vlezlo a nekonečne dlho. Neviem, aké má za sebou školenie, ale prednášajúcemu by mali povedať, že trápne situácie neriešime tak, že sa v nich donekonečna hrabeme. Anyway, ako bonus sme dostali tiramisu, ktoré už nikto nechcel a pri odchode tulipán, lebo bolo MDŽ.

 

Na záver by som mala zadupkať nožičkou a demonštratívne vyhlásiť, že už tam nepôjdeme. Ale ja zas nie som taká, ľuďom treba dať druhú (ba aj tretiu) šancu. A ja im ju ešte niekedy dám. Keď sa to vstrebe.