V to ráno som vstala celkom dobre naladená. Čakala ma štvorhodinová cesta vlakom na (blízky) východ. Týždňový oddych u dobrej priateľky v kruhu jej rodiny. Chodievam vlakom, veď Fico a jeho sociálne istoty, první díte, dovolená v Jugoslávii... jaj, to asi nie.
Mám za sebou nejaké tie operácie v záujme zachovania života a preto patrím k tej nenávidenej skupine, čo má na cestovnom lístku čarovnú formulku: Bezplatne.
Bola nedeľa a cestujúcich v rýchliku FERRATUMBANK tak akurát. Hľadala som vagón s wifinou. Tá býva v takých tých otvorených, rozumej nekupé. Nad sedadlami sú pozastrkované lístky s miestenkami. Bez okuliarov som tam rozoznala Poprad a tak som si sadla, naivne si mysliac, že miesto je obsadené až z Popradu. Tam som vystupovala.
Na ďalšej stanici pristúpila pani a ironickým tónom (aj nás ostatných v riti štípalo) zaútočila na mladý pár, že ona má miestenku na sedadlo č.45. Mladý poďobaný teenager jej slušne ukázal na prázdne sedadlo oproti sebe, že nech sa páči, toto je č.45. Panička teda sklapla a sadla si. Potom sme ju mali možnosť spoznať. Namaľovaná až príliš, hrala všetkými odtieňmi modrej a ružovej, vrstva rúžu by sa dala odmerať tým bazmekom na meranie hĺbky dezénu na pneumatike a hlavne stále našpúlené pery a pohŕdavý pohľad. No a ten ..... východniarsky akcent.
Ako prvé jej pomastilo ego, keď poďobaného s frajerkou vyhodila iná pani, ktorá už mala miestenku na miesto, kde neboráci doteraz čučali ako s teplým osúchom. Farebná s ňou začala komunikáciu (skôr hejt) o piešťanských kúpeľoch, z ktorých ide domov. Nič tam nebolo dobré; strava slabá, masáže všetci odflákli, lekári sa jej nevenovali, bazény nebazénovali a veľa iného. Veľa negatívneho. Tuším ani slnko nesvietilo podľa jej predstáv. Ani keď bola v Bardejove to nebolo ono. Nedalo sa neregistrovať o čom/na čo nadáva. Počuli sme to všetci a mali čo robiť, aby sme sa neusmievali ako po héliovom balóne. Pani (inak celkom tichá) sa najprv do reči s ňou pustila, postupne sa to menilo v monológ, tak potom už len prikyvovala.
Že potrebujem silnejšie dioptrie mi došlo, keď na ďalšej stanici pristúpila pani a povedala, že má miestenku tam, kde som jej zohrievala plyšovú sedačku. Zbalila som si tablet a presunula som sa oproti farebnej paničke. Pozrela na mňa a vysokým hlasom sa ma spýtala, či tam mám miestenku. Reku, na toto sedadlo nie je písaná žiadna miestenka. Provokačne som si sadla a začítala sa do tabletu. Premávka v chodbičke bola tiež hustá, jedálenský vozeň je veľmi obľúbený. Aj to jej vadilo. Poznámky ako to niekedy neboolo, tak sa necestovaalo a prečo všetci nesedia na miestach boli u nej už dosť frekventované. Na slovné spojenie odpočuté z opačnej strany vozňa : „máte tu voľné?“ reagovala: „ no aha! Už sa tam ryje a nemá miestenku!“ Asi v Žiline sme to nevydržali a hromadne jej oznámili, že toto nie je povinne miestenkový vlak. Vytiahla obočie, stiahla pery a začala novú mantru : „ta skončila som ja s takýmto cestovaním! Posledný raz ja takto cestujem! Toto je úroveň!“ a podobné (tie výkričníky sú naozaj namieste). Mala som chuť jej povedať: Hej, ty jeblina, čo sa ti nepáči, sedíš na riti, vlak nemešká, tak drž klapačku. Ale bolo tam dieťa. Tak dobre, nebolo, ja som si nechcela kaziť deň.
Poďobaný stál pri nás v chodbičke. Neudržal sa a položil jej otázku: A vy ako cestujete, keď sa vám toto zdá nenormálne? Určite to už oľutoval (a možno už ani nežije), pretože ten pohľad, čo na neho farebná pani vrhla, by vedel vraždiť. Ako sršeň na neho vyprskla: „A teba je čo do toho? Autom cestujem!“ Chcela som byť poďobanému oporou, tak hovorím: „vy ste asi veľa necestovali vlakom, pamätám si časy, že som sa do vlaku nedostala vôbec.“ Samozrejme sme sa dozvedeli, že cestovala, keď študovala v Bratislaave a to takto neboolo... Dokonca vymyslela, že miestenkové vozne by mali byť zvlášť oddelené od tých nemiestenkových. Hlboké povzdychy ostatných jej nič nehovorili.
Keď zhltla tretiu rybaciu bagetu, zodvihla sa a odišla. Uznávam, nedalo sa tam dýchať. Povzdychy sme prekladali prevracaním očí.
S tichou pani som začala debatku o tých bardejovských kúpeľoch (ja kripel, bola som tam a celkom v poho). Vykľula sa z nej milá pani profesorka angličtiny. Prebrali sme toho veľa bez nadávania a prezrádzania osobných vecí. Keď sa farebná vrátila, my sme stále potichu debatovali. Zahliadala spoza zakázaných strán v Zuze a do našpúlených perí by jej presne vošla slamka.
Ako to pani profesorka až do Košíc vydržala s pani farebnou, neviem. Vystupovala som a ešte som na rozlúčku začula: „ta skončila som ja s takýmto cestovaaním!“
