alebo
o čom Vianoce naozaj sú
13:00 Mám rada Vianoce. Vždy sa mi spájali so spoločensky akceptovaným prejedaním, sledovaním sentimentálnych odrhovačiek v televízii a jaskynným životom v kruhu rodiny. Dnes idem do Žiliny nakupovať darčeky. Veľmi sa teším a v duchu plánujem, čím koho poteším.
13:30 Nastupujem do auta. Všetci sme už opití predvianočnou atmosférou a svorne s Europou 2 si hmkáme Last Christmas.
13:45 Na cestách je trilión áut a už nás predbehol aj stopár, ale nám to nevadí. Vzbudzuje to dojem celosvetového prepojenia ľudských duší láskou k blížnym a ropnému priemyslu. Mamka dáva prednosť každému motoristovi v núdzi pripájacieho pruhu vrátane poľských kamionistov. Veď sú predsa Vianoce a oni určite vezú krovky. Veselo vtipkujeme. Mám chuť prizvať bezdomovca k štedrovečernému stolu.
14:05 Napätie na cestách stúpa a trošku škrie naše láskou rozohriate srdcia. Kolóna sa rozbehne, naša jazda sa mení na vianočné rallye a z blokujúceho poľského kamionistu sa stáva „špina poľská krovková“. My však aj túto situáciu meníme na žart.
14:25 Konečne v cieli. Lúčim sa s mamkou a vchádzam do žilinského Tesca. Zápcha na eskalátore (?!) ma nevyvedie z miery. Opakujem si citáty z Fight clubu a viem, že musím zostať silná, že nesmiem podľahnúť kvantite tovaru a kupovať naozaj len to, čo potrebujem. Óóó, aké krásne šatky! A celý regál vo výpredaji za 5 eur! A tak spravím si radosť, veď sú predsa Vianoce. Obozretne prezerám každý jeden kus a pátram po výrobných chybách. V hlave si premietam zloženie šatníka, treba predsa vybrať čo najuniverzálnejšiu. Uvažujem dlho a pokojne, nenechám sa rušiť ani predavačkou dýchajúcou mi na krk, ani afektovanou blondínou nervózne prehadzujúcou tovar pri mojej hlave. Vydržím tých pár faciek strapcami, vyberám dokonalú šatku a s pocitom víťazstva prechádzam ku pokladni. V poslednej chvíli sa zarazím a opäť sa mi prihovára Tyler. Naozaj ju potrebujem? Nedokážem tých 5 eur využiť užitočnejšie? Veď mám už štyri šatky, čo je na tom, že nosím len jednu, lebo sa mi tri prestali páčiť? Idem minúť peniaze kvôli sebe alebo kvôli ostatným? Zahanbená stláčam núdzovú duševnú brzdu a vraciam šatku späť do regálu.
15:00 Hrdo odchádzam, hoci sprevádzaná odsudzujúcim pohľadom predavačky. Posilnená kráčam ďalej pomedzi regály. Óóó, aké krásne šaty! Veď sa blížia promócie a ja na ne predsa nemôžem ísť v šatách, čo som mala pred dvoma rokmi na beánkach. Bez rozmyslu ich prehadzujem cez lakeť a potom ďalšie a aha ďalšie, však keď už idem do tej kabínky..
15:10 Z jednej kabínky vychádza vysmiaty párik a muž drží v ruke ženský sveter. Muhaha, mňa neoklamete! Z hygienických dôvodov čakám na ďalšiu. Po chvíli, ktorú strávim hmkaním Santa baby a obsedantným klikaním do mobilu, sa ukonečne uvoľňuje. Strávim v nej 15 minút vyzliekaním, obliekaním, prezliekaním, obzeraním, vzdychaním nad skazeným účesom a pudrovaním tváre, aby som zistila, že žiadna z vecí nespĺňa moju požiadavku vyzerať ako modelka z katalógu. Nemotorne (nemotoricky?) navliekam všetko späť na vešiaky štýlom „pri najmenšom záchveve to jebne“ a vyčerpaná kabínkovou spartakiádou sa pokúšam opustiť Tesco.
15:31 Vianočné melódie preruší hlas apatického zamestnanca, 1kg kryštálového cukru za 0,50 eur! Ten sa vždy zíde! Emocionálne deprivovaná svojou neschopnosťou stať sa plnohodnotným členom obchodného reťazca s pokorou schádzam do potravín. Blokáda pocukrovaných dôchodcov nie je prekážkou pre mojich 192 cm a elegantne a povýšenecky (doslova) vyberám ten, na ktorý nikto nedočiahne. Desať minút strávim pri pokladni ovoniavaním potu nakupujúcich, obzeraním žuvačiek a sugestívnou meditáciou. S ohučanou hlavou vychádzam slobodne do voľného priestoru námestia a dostávam leták do ruky.
15:42 Chvíľu stojím pri veľkoplošnej obrazovke premietajúcej koncert jazzovej kapely a zhlboka dýcham. Volám matke a pičujem. Na ľudí, Vianoce, obchody, konzumný svet, opäť ľudí, korporácie, američanov, židov.. Mamka pičuje späť. Na ľudí, autá, zápchy, nedostavanú diaľnicu, Fica, pretože je ešte stále na ceste domov. Odľahčená od emócií vchádzam do otočných dverí Mirage-u spolu s ďalšími sto ľuďmi. Chvíľku sa len točíme dookola, kým sa dostanem na perifériu masy, aby som mohla vyjsť von. Dostávam do ruky leták. To kilo cukru mi už pomaly ale isto začína spôsobovať recidívu skoliózy. Kráčam aj keď nechcem, lebo kráčajú všetci okolo mňa a ja sa stávam súčasťou akéhosi smiešneho pochodu za tovarom. Spomínam s nostalgiou na ľudí spomínajúcich na socializmus, kedy sa vraj všetko dalo zohnať od suseda. V strede budovy zostávam zúfalo stáť. Volám sestre a pičujem. Na ľudí, Vianoce, obchody, celý svet. Sestra sa smeje, lebo pije punč.
16:06 Čupím v bezpečí rohu obchodného centra a píšem Rasťovi o tom, ako nenávidím celý tento proces. Bojujem sama so sebou a pátram po zbytkoch energie, aby som došla aspoň kúpiť babke kefky Parodontax. Odhodlám sa, prerúčkujem popri stene pritláčaná davom a vypľuje ma v drogérii. Nájdem kefky, sú dokonca v akcii a volám mamke. Babka už kefky má. Zdevastovaná posledným nezdarom odchádzam.
16:17 Kupujem si hotdog a hľadám krčmu. Predieram sa davom protichodcov a v diaľke zbadám blikajúcu šípku. Schádzam do herne. Nikto tu nie je, nehrá žiadna hudba. Objednám si koniferku a pivo a len tak v tichu sedím.
19:00 Volám s kamarátmi a oni sa smejú z mojej tragédie. Pijem už tretie pivo a píšem. Sedím tu len ja a kilo cukru. Nakreslila som si naň usmiateho smajlíka.
20:43 Volám Dominike, nech mi pozrie ďalší vlak. „Ty tam ešte stále sedíš? No mňa z teba vypne!“. Strašne sa smejem, už ani neviem rozlíšiť na čom.
21:20 Tackám sa k vlakovému nástupišťu.
21:30 Vo vlaku sa rozprávam s baníkom z Karvinej. Cestuje už pol dňa domov za 17-mesačným deckom a ženou. Na všetko sa sťažuje. Rovnako ako ja.
21:48 Vystupujem z vlaku. Až teraz mi to dochádza. Že to vôbec nie je o tých cudzích tvárach vonku, ani o darčekoch s predvianočne nadhodnotenou cenou. Že je to o ľuďoch, ktorých zaujíma ako sa cítite a čo ste prežili, ktorí vás vedia vypočuť a zasmiať sa s vami. A práve vďaka takým ľuďom nebol ani tento mizerný deň zas tak mizerný.
P.S. Ak si myslíte, že tento sentimentálny záver je výsledkom alkoholického opojenia, tak sa mýlite. V skutočnosti je to vopred premyslené ospravedlnenie za to, že každý z mojich blízkych dostane pod stromček deka kryštálového cukru.
