Keď som si krátko po narodení syna spomenula na príslovie „malé deti - malé starosti, veľké deti - veľké starosti“ bola som zvedavá, či sa o pár rokov dostanem do takého spomienkového optimizmu, že s týmto príslovím budem súhlasiť (možnosť, že toto príslovie je pravdivé, som vytesnila hlboko do nevedomia). No už o pár mesiacov som sa pristihla pri tom, ako si hovorím, že tak toto bolo ešte prednedávanom oveľa jednoduchšie (i keď celkovo je pre mňa život s väčším bábätkom ľahší). Konkrétne sú to tieto situácie:

 

Čistenie nosa

Táto činnosť nikdy nepatrila medzi obľúbené ani pre mňa, ani pre syna. Keď bol bábätko, plakával pri tom, i keď sa stalo, že keď bol v dobrom rozpoložení, obišlo sa to aj bez plaču.

Teraz pri čistení nosa vyvádza tak, že sa cítim ako krotiteľ šeliem. Syn efektívne využíva všetky možnosti odboja. Odtláča mi ruky a zároveň mi zaborí nechty do kože, ktoré napriek tomu, že sú ostrihané, škrabú (dokonca som ich skúšala aj opilníkovať kvôli väčšej efektívnosti odzbrojenia syna). Zároveň sa pretáča na brucho a zabára hlavu do matraca, aby si ochránil nos. Samozrejmosťou je sprievodný hnevoplač, pri ktorom sa cítim, akoby som ho týrala.

Podobné je to pri čistení očí a čo naozaj nechápem, aj pri čistení uší. Ešte v nemocnici som mu musela čistiť oči každé tri hodiny. Keďže k dávkovaniu liečiva od doktorky som sa postavila zodpovedne, čistila som mu oči, aj keď práve spal. Otvorila som mu oko a spravila, čo bolo treba. Syn to celé prespal (na druhý deň som sa dozvedela, že časový interval vôbec nemusím dodržiavať striktne) Prvorodení si chyby rodičov odskáču najviac.

 

Au, to bolí!

Jeden čas bežala reklama, že každa piata žena je týraná. Ja by som dodala, že každá matka je týraná svojimi deťmi (no dobre, aj otcovia). Cítim sa ako taká hračka, na ktorej stáčate gombíky, aby zaznela melódia, akurát moje zvuky nie sú také príjemné. Synov talent zasiahnuť citlivé body je neuveriteľný - kopanec medzi rebrá, keď ležíme veďla seba na posteli, nemôže byť mierený presnejšie. Jeho dotyky mojej tváre sú v skutočnosti štípaná. Najfascinujúcejšie sú však vlasy. Veľmi rýchlo som zistila, že ofina pri malom dieťati má pridanú jednu nevýhodu – vlasy nie sú vypnuté a tak sú stalé k dispozícii pre šklbanie. Zároveň čeľusť je vynikajúce miesto na brúsenie si ďasien pri prerezávaní zubov. I keď pri ožužlávaní mojej tváre si rada klamem, že ma pusinkuje. Síce na spôsob bernardína, ale pusinkuje.

 

Prebaľovanie

Kde sú tie časy, keď počas prebaľovania synátor ležal pokojne na chrbátiku a ja som v kľude mohla spraviť čo bolo treba. Samotné prebaľovanie mu síce nevadí, ale okolitý svet je tak fascinujúci, že je škoda tráviť čas ležaním na chrbte. A tak, zatiaľ čo sa mu snažím dať novú plienku, prevaľuje sa na brucho a snaží sa dočiahnuť vedľa položené plienky, pripravené na nasledujúce použitia. Na môj prísny pohľad a „nonono“ sa rehoce, lebo veď mama robí opičky a pokračuje v snahe dostať sa k plienkam. Za pomoci vydávania rôznych zvukov, pazvukov, pokusov o spev a recitovania riekaniek sa mi podarí zabaviť ho natoľko, aby ostal ležať. Keď mu konečne dám plienku, vydýchnem si, že medzičasom nedošlo k potope. Pokusy o ďalšie nútenie ležať na chrbte už vzdávam, body a pančušky sa predsa dajú obliecť, aj keď je na bruchu. Teda aspoň nejaká časť obliekania sa dá spraviť v tejto polohe (pretiahnuť body cez hlavu, obliecť ruky). Potom ho doobliekam pri držaní na rukách. Horšie je to s dupačkami so zapínam vpredu. Vtedy to vyzerá nasledovne – ruky a nohy oblečiem, keď je na bruchu. Ale na zapnutie cvočkov ho potrebujem na chrbáte. Prevrátim ho na chrbát, zapnem cvoček, pretočí sa. Po niekoľkých pretočeniach je dieťa oblečené.

Špeciálny bonus je, keď sa hneď po oblečení poblinká.

 

Samodeštrukčné sklony

Akákoľvek nová zručnosť nadobudnutá synom je vzápätí využívaná na pokus o ublíženie si. Tu je základ paranojí matiek ohľadom bezpečnosti dieťaťa.

Už na novorodeňa treba dávať pozor, aby nespadlo z podložky. Možno to znie neuveriteľne vzhľadom k tomu, že dieťa sa nevie vedome presúvať. Pediatrička nám to opísala nasledovne – bábätko sa pri mimovoľnom pohybe zaprie pätou do podložky a potom sa vie vymrštiť ako lusk. Našťastie takúto situáciu som nezažila, ale je pravda, že som si u syna všimla zapieranie sa pätou do podložky, pričom sa mu podarilo nadvihnúť zadok.

Na pád z manželskej postele nie je potrebné vedieť loziť, stačí sa vedieť pretáčať z bruška na chrbát a naopak. Nám našťastie syn nespadol, ale kamarátom sa dcéra zgúľala z postele napriek zátarasom.

Pri prebaľovaní syna ho mám minimálne 15 cm od steny, pričom pri stene sú látkové plienky. Pri priaznivých okolnostiach sa mi občas podarí ho prebaliť, kým leží na chrbte. Vtedy je prebaľovanie oživené kopnutím ma do brucha, pričom sa odo mňa odrazí a celý sa posunie dozadu. Toto sa udeje tak rýchlo, že keby mal za hlavou niečo tvrdé, udrie sa.

Keď budete kupovať hniezdo/ochranu mriežky do postielky, kúpte ho čo najmäkšie. Dieťa pri prevaľovaní  nehľadí, kde skončí pri ukončení pohybu a nie, nenaučí sa dávať si pozor, ani keď sa po x-tý krát udrie.

V postieľke spí na šírku, nie na dĺžku. Keďže je už dlhší ako je šírka postieľky, tak si búcha hlavu o mreže. Hráme takú hru – ja ho prekladám, aby ležal na dĺžku postele, on sa vracia do svojej obľúbenej polohy. Raz mi tieto jeho sklony niekto okomentoval, že sa vyhýba patogénnym zónam. Dôvod tejto jeho uchýlky je oveľa jednoduchší – rád si na čokoľvek vykladá nohy, v tomto prípade na protiľahlé mreže.

Ak sa vám zdá, že sa so ženou nedá viesť rovnako dobrý rozhovor, ako v dobe pred dieťaťom, je možné, že je to tým, že matka sa pri malom dieťati zároveň sústredí aj na to, čo dieťa robí a či sa nesnaží si nejakým spôsobom ublížiť. Tým pádom sa nemôže matka plne sústrediť na rozhovor a jej diskusné príspevky podľa toho vyzerajú.

 

Citlivosť na zvuky

Ako novorodeňa v nemocnici nemal syn problém spať, zatiaľ čo jeho sused vyrevúval árie. Novorodenci sa rodia len tak, aby prežili, žiadna funkcia navyše (niečo ako auto v základnej výbave – jazdiť sa s ním síce dá, ale prečo by ste sa takto týrali). Keď som si čítala o deťoch, tak autori opisovali „úžasné schopnosti“ novorodeniatok. Na ich popísanie používali evidentne nielen pozorovacie, ale aj telepatické schopnosti a výsledok párkrát vynásobili, aby bolo o čom písať.

Sluch sa bábätku postupne rozvinul. Momentálne sa strháva aj na kýchnutie manžela v inej miestnosti za zatvorenými dverami. I keď to vlastne nie je dobrý príklad jemne rušivého zvuku. Tak inak – keď spí, reaguje prehadzovaním sa na aj na to, keď ako nindža prechádzam okolo jeho postieľky. I keď vlastne pri tomto si nie som istá, čím vníma, že sa okolo neho presúvam. Možno má nejaký senzor pohybu. V mojich predstavách je to niečo na spôsob „videnia“ netopiera. Vysiela signály do svojho okolia, ktoré sa mu odrážajú naspäť. Keď sú odrazy stabilné, vie, že v jeho okolí je kľud. Ked sa hýbem okolo neho, tak odrazy sa zmenia, vďaka čomu vie, že sa v jeho okolí niečo deje.

Papanie

Závadzanie príkrmov sa nezaobíde bez batikovania oblečenia dieťaťa. Nikdy mi nenapadlo, že škvrny od jedla budú napr. na chodidle dupačiek – párkrát sa stalo, že syn prestávku medzi jednotlivými lyžičkami využil na to, aby si vopchal nohu do úst.

 

Ak by ste po prečítaní tohto článku mali pocit, že ma pokroky môjho dieťaťa desia, tak opak je pravdou. Spĺňam stereotyp mamičky, ktorá pravidelne komentuje pohyby svojho dieťaťka ako „Krásne si zdvihol hlavičku“ , „Pekne si sa prevalil“, „Šikovne si si chytil hračku“. Teším sa, ako sa bude vyvíjať ďalej a nejakým zvláštnym spôsobom aj na príhody typu „to si predstav, čo môj malý dnes vyviedol“. V mojích naivných predstavách sú to všetko príhody, ktoré pobavia a zároveň také, pri ktorých si neublíži ani nič nezničí.