O Pink Floyd som tu už písal. Celkom rád si ich vypočujem a mám taký dojem, že aj tí, čo ich nemusia, uznajú, že sú to profíci a v 70-tych rokoch ukázali, ako sa robí dobrá hudba. Potom sa ich zvuk snažili napodobniť aj iné kapely. Iróniou je, že po odchode Rogera Watersa sa kapela snažila napodobniť samu seba a celkom dobre jej to šlo. Takto nahrali dva albumy a skončili. Vyzeralo to, že je úplný koniec, lebo aj klávesák Richard Wright odišiel do večnej nirvány.

 

Potom ohlásili vydanie nového albumu, čo nás všetkých fanúšikov potešilo. Potom nás trošku zarmútilo, že sú to pesničky ešte z čias The Division Bell, ktoré nahrali ešte s Richardom Wrightom. Pred vydaním albumu Roger Waters nezabudol pripomenúť, že nie je členom Pink Floyd. Pekné od neho, že si to po vyše 30 rokoch priznal.

 

Album som si pustil, zo slúchadiel zazneli typické zvuky Pink Floyd. Pre istotu som si nepustil nič na youtube, aby som si nepokazil dojem. Na spev som čakal márne. Už som si myslel, že David Gilmour stratil hlas, keď v poslednej pesničke aj niečo zaspieval.

 

Takže album je pre mňa prekvapením. Človek by od Pink Floyd čakal tvrdý progrock a dostane miesto toho inštrumentálny light poprockový album. Tie pesničky sú také krátke, že by boli dobré ako inštrumentálne partie klasických floydoviek so spevom a minutážou okolo 5-6 minút. Okrem toho sa skladby zlievajú jedna do druhej a nie je tam žiadna melódia, ktorá by chytila človeka tak, že si ju zapamätá aspoň počas počúvania pesničky.

 

Vraj je to Rick Wrights swan song a vytriedili to z vyše 20-hodinového materiálu, čo nahrali pred 20 rokmi. Ježišmária, toto je Best of a zostalo ďalších 19 hodín, z ktorých si môžu vyberať na vydanie ďalšieho albumu, keď im dôjdu peniaze. Vydanie albumu pred Vianocami je dobrý trik na to, aby sa dobre predával, veď toľko neukojených fanúšikov dobrej hudby, ako má Pink Floyd, má máloktorá kapela. A keďže sú to väčšinou starí chreni zvyknutí na materiálnu podobu hudby, tak si to predsa nebudú sťahovať, aby nezabíjali hudbu.

 

Nepochybujem, že medzi skalnými floyďákmi si album nájde fanúšikov a viem si predstaviť aj kameramanov a strihačov svadobných videí, že si tento album zaradia medzi ostatné podmazové spolu s Vangelisom, Jarrem a Oldfieldom. Ak si chcem vypočuť dobrý ištrumentálny progrock, tak si radšej vypočujem nový Solaris.

 

Album je podľa mňa slabý ako čaj v závodnej vývarovni a konzumný len za tepla. O rok upadne do zabudnutia a fanúšikovia si vyberú radšej staré zaprášené platne ako The Wall alebo Dark side of the Moon. Udeľujem štyri tehličky z rozobratého berlínskeho múru z desiatich.

 

https://www.youtube.com/watch?v=Ezc4HdLGxg4