Stredy mám rád, lebo nepracujem, takže si môžem žiť ako bohém - zobudím sa o desiatej, poškrabem sa na vajciach, zapnem počítač, nalejem si dve deci bieleho, zapálim cigaretu a kontrolujem, čo sa stalo na internetoch, kým som bol mimo. Pravý bohém by miesto toho posledného bodu asi išiel do bordelu alebo dal ďalšie číslo so štetkou z minulej noci, ale zas Petržalka nie je Paríž 19-teho storočia a mame by štetky v byte asi vadili. A vôbec, nemám peniaze ani na pusu na líce od tej legendárnej cigánky s dvoma zubami z Panónskej.
Nie som také prasa, aby som fajčil vnútri, takže tento ranný laxatívny rituál prevádzam na balkóne. Tam, pri premýšľaní nad blížiacim sa termínom odovzdania diplomovky, mi prišla na rozum aj táto paralela. Je to podobnosť medzi Piatimi úrovňami smútku (Jahnátek translator) a myšlienkovými pochodmi pri písaní diplomovky (bakalárky, seminárky, referátu na prírodovedu, ospravedlnenky pre syna z rodinných dôvodov…).
Five stages of grief (denial, anger, bargaining, depression, acceptance), v origináli Kubler - Rossov model, je v skratke psychologický proces v hlavách smrteľne chorých pacientov, vyrovnávajúcich sa s príchodom nevyhnutného.
Je mi jasné, že nie som prvý koho komu táto paralela napadla, takže pravdepodobne objavujem Ameriku. Ale ako by povedal Stano Dančiak, deal with it.
Toto prirovnanie samozrejme neplatí pre všetkých, niektorí ľudia, ktorých obdivujem a neznášam zároveň, odovzdávali svoju diplomovú prácu počas kalendárnej jesene alebo kedy a teraz chodia na pohovory do Googlu, while I’m just sitting here masturbating. Serus Jakub. Platí to pre mňa a ľudí mne podobných, čo si vznešene hovoríme prokrastinátori. Moja mama nás volá leniví darmožráči. Tak teda:
Denial
Táto fáza (fáza, to je to slovo, ktoré som hľadal) začína vybratím témy záverečnej práce a uvedomením si faktu, že do odovzdania má človek cca rok a pol. Čo je zhruba to isté, ako keby mi povedali, že to musím odovzdať kým dovŕšim 50. Čím je termín bližšie, ty viac popierate fakt, že sa blíži. Voláme to Paradox lenivého darmožráča. Fázu sprevádza nejasný pocit niekde na okraji mysle, podobný tomu, keď odídete na dovolenku. Viete, že ste mali niečo urobiť alebo zobrať, ale neviete čo. Až zrazu po príchode do hotela zistíte, že ste nechali pri dverách Kevina a igelitku s papučami. V prípade písania práce sa toto zistenie rovná prechodu do fázy hnevu.
Anger
Toto by som nazval aj fázou prípravnou. Občas sa nahneváte sami na seba, že ste mali už dávno začať, zoženiete nejaké knižky. Ich výpožičná doba samozrejme vyprší bez toho, aby ste ich otvorili. Statusy a fotky o tom, ako začínate, sa len tak sypú. V sprche a v posteli ste naplno motivovaní sa do toho pustiť (číže práve na miestach, kde vám je to akurát tak na hovno, scumbag brain). Sem tam vás prepadnú náhle prívaly inšpirácie, osvietenia. Jasne vidíte pred sebou svoju prácu, viete, čo dáte do úvodu, ako prerobiť teoretickú časť, vyriešite dilemu ako obsiahnuť praktickú, atď. V tom lepšom prípade vyletíte z postele a tieto náhle epileptické záchvaty svojho mozgu si spíšete. V tom horšom, teda v realite dúfate, že to do rána nezabudnete. Zabudnete.
Bargaining
Fázu vyjednávania mám pred sebou, momentálne som ešte na hneve. Tu rozmýšľate, či sa nedá termín odovzdania nejako posunúť. Keď zistíte, že sa dá, a.k.a môžete štátnicovať v auguste, porovnávate pre a proti. Ok, možno som už sčasti aj tu. Najednej strane by ste chceli odštátnicovať s ostatnými a mať to už za sebou, na strane druhej sa vám to kurva nechce písať. Radšej by som išiel dva razy na štátnice, keby som mohol. V tejto fáze zvažujete, ak ešte nie je príliš neskoro, že dáte prácu niekomu napísať. Potom to zavrhnete, lebo je to drahé jak sviňa. 20e za stranu ozaj? Morálna dilema absentuje. Na vašom rozhodnutí teda závisí, či sa odtiaľto posuniete k depresii, alebo si predĺžite študentský život a vrátite sa k zapieraniu.
Acceptance & Depression
Na rozdiel od modelu vyrovnávania sa so smrťou, pri písaní idú dve záverečné fázy ruka v ruke. Akceptujete, že to budete musieť stihnúť v pôvodnom termíne, z čoho okamžite dostanete depresiu. Tá vás sprevádza počas celého procesu písania, v pamäti sa vraciate do detských čias, kedy ste písali akurát tak Mama má Emu a tešili ste sa z každého jedného písmenka. Mate vygumovaný mozog, slová prestávajú dávať zmysel, niekedy sa nakopnete, napíšete pol strany za minútu, len aby ste to potom celé zmazali lebo to bola chujovina. Trápite sa a preklínate svoj osud. Závidíte domorodcom v rovníkovej Afrike ich bezstarostný život plný nášľapných mín a krvavých diktatúr – hlavne, keď nemusia písať takéto sprostosti. A nosia si cicku v rolke od hajzláku, komu je lepšie.
Climax
Originál model končí smrťou, my končíme odovzdaním. Pridávam teda poslednú fázu pár dní pred termínom. Píšete bludy, balast, omáčku, lepíte grafy, vymýšľate tabuľky, naťahujete text ako sa dá. Word nespolupracuje, rozhádže vám cele číslovanie, ste na pokraji nervového zrútenia. Climax prebieha pod heslom - už to mám v p*či, na éčko to bude.
