Mám skvelých susedov. Vôbec neviem, ako vyzerajú, neviem, čo robia a hlavne neviem, čo robia v noci. Môžete totiž bývať v krásnom slnečnom byte v dobrej lokalite, mať susedov, s ktorými chodíte ešte aj na dovolenky (to nie je môj prípad), stačí jeden imbecil a začnete rozmýšľať nad zmenou bývania.

 

V našom prípade to boli traja imbecili v jednom byte. Išlo o obstarožnú mater, jej pracovitého syna a jeho spevácky nadanú ženu/partnerku. Pohlavie týchto osôb sme odhalili zhruba po roku, nakoľko sa z bytu vždy ozývali tri mužské hlasy a človek mal pocit, že zakaždým ide o niekoho iného. Bývali vo vedľajšom vchode, ale ich obývačka mala spoločnú stenu s našou spálňou. Začiatok bol nevinný, krátko po nasťahovaní sme zistili, že susedia svoje názorové nezhody riešia okolo polnoci a majú pocit, že kto viac kričí, má viac pravdu. Zabúchal som päsťou na stenu, pár vetami narýchlo ukončili debatu a bolo ticho. Vravím si, že super, dá sa to riešiť. O týždeň sa znovu nevedeli dohodnúť, čo bude v nedeľu na obed (to neviem určite, ale o čom inom sa môže rodina hádať v sobotu o druhej v noci?), a tak začal Spartan Race po celom byte, trieskanie dvermi a vyhrážanie sa zabitím (každý každému). Keďže som už vedel, ako mám ich konflikt vyriešiť, zabúchal som na stenu. Konflikt som vyriešil. Úplne zabudli, že majú nejaký problém, a obrátili svoje spravodlivé rozhorčenie proti narušiteľovi ich večernej idylky. „Čo búchaš, ty piča?! My ráno vstávame do roboty, piča sprostá!“ Aha, takže búchanie mi už nepomôže. O chvíľu už mužský hlas, z ktorého sa neskôr vykľula spevácky nadaná žena/partnerka, začal spievať „Kým vieš snívať, tak máš nádej“. Po pár hodinách bolo ticho a tak sme ráno mohli ísť svieži do práce.

 

O niekoľko dní pokračovali v načatej diskusii. Spoločným znakom ich debatných stretnutí bol začiatok medzi jednou a druhou po polnoci a koniec medzi štvrtou a siedmou ráno, nejaké to vínečko, neskutočné trieskanie dverami, po ktorom padali zo strechy škridly (pre túto záľubu si určite kúpili dvojstenné titánové zárubne, osadené pomocou nejakého betónu, čo NASA používa na stavbu raketoplánov) a  vzájomné upozorňovanie sa na veľkú pravdepodobnosť ukončenia konfliktu utratením názorového oponenta, prednesené ručaním, pri ktorom by aj death metalovej kapele stuhla krv v žilách. Záver konštruktívnej debaty sa zvyčajne niesol v duchu nejakej tematickej pesničky od spevácky nadanej ženy/partnerky a výzvami pracovitého syna na ukončenie hudobnej produkcie. Takže posledné dve hodiny ich priateľského posedenia mohli vyzerať asi takto:

 

„Náááčo pôjdem domov...“

„Drž hubuuuu!“

„Náááčo pôjdem domov...“

„Sklapni, ty piča!“

„Náááčo pôjdem domov...“

„Drž už piču, lebo ťa zabijem!“

... a dookola, kým nezaspali od únavy.

 

Ak si niekto myslí, že by tento problém vedel vyriešiť za pol hodiny, pripomínam vám, že proti takýmto ľuďom nemáte šancu. Keby to boli nejakí študenti, tak si dobre rozmyslia, či budú chodiť do spoločnosti s jedným funkčným okom a aj tak sa im každý bude pozerať na to druhé. Tieto socky by to považovali za hrdinstvo a navyše, keď sa ožerú, tak rýchlo zabudnú, ako to naposledy skončilo. Priama konfrontácia by určite viedla k poškriabanému autu, odpadkom na balkóne a naťahovačkami s políciou. Ja by som bol samozrejme útočník, ktorý ich bezdôvodne napadol a tak ďalej. A ešte jedna drobnosť. Bývajú vo vedľajšom vchode, kam nemáme prístup. Tak sme si potajomky od jednej susedy vypýtali kľúč a spravili si kópiu. Začali šťastnejšie časy. O druhej ráno sa zobudíme na rev, zavoláme políciu, strihneme si, kto sa oblečie, zbehne dolu, počká na príslušníkov a otvorí im vchodové dvere. Raz vyhrala manželka, vybehla von dosť naľahko a keď došli pomáhači a chrániči, tak ako prvé sa jej spýtali, či ona je tá bitá. Vzápätí z balkóna na chodník zaplachtil sušiak plný prádla, nasledovaný vikingským bojovým pokrikom a nejakou poznámkou o ďalšej na rade, tak sa chlapci rozbehli do schodov. Bolo celkom zábavné počúvať, čo sa tam potom dialo. Pracovitý syn a obstarožná mater poslali fízlov do piče, potom tipujem, že došlo k nejakému veľmi jemnému fyzickému kontaktu a to už pracovitý syn kvičal ako zle trafené prasa, že nech ho pustia a dajú mu pokoj. Vynikajúce bolo, že potom dali pokoj oni nám. Asi na dva týždne. Kým som potom zavolal fízlov, dal som im polhodinku čas. Vyzeralo to nádejne. Dúfal som, že pracovitý syn zabije alebo aspoň zmrzačí spevácky nadanú ženu/partnerku. Ona by bola pod drnom/v ústave, on v base a s obstarožnou materou to nejako vydržíme. Spevácky nadaná žena/partnerka nakoniec len dva týždne chodí so zašitou stigmou na čele. Vyzerá ako indický svätý muž, ale ľúto mi jej nie je, vedel by som jej urobiť horšie veci. Takže to zase nevyšlo. Pracovitý syn zase vyplakával niečo o šikane, keď mu strážcovia zákona hmatmi, chmatmi, kopmi a údermi sebaobrany vysvetľovali, že si neprajú, aby sa s nimi rozpával ako so seberovnými. Ale nemyslite si, že pracovitý syn mlátil spevácky nadanú ženu/partnerku. S pravdepodobnosťou hraničiacou s istotou to bolo naopak, s výdatnou pomocou obstarožnej matere. Po asi piatej policajnej návšteve pracovitému synovi došlo, že keď fízli odídu, môže sa nám pomstiť. Tak skákal, búchal do stien a kričal, že to máme za to. Inak, aby si niekto nemyslel, s policajtmi mám len najlepšie skúsenosti. Nikdy sa netvárili, že ich to otravuje. Nikdy sa nevyhovárali,  že klopali a nikto neotvoril. Ešte nám povedali, že ak susedom chceme robiť zle, máme vždy zavolať políciu a po niekoľkých výjazdoch si ich predvolajú na fízlovňu, kde budú musieť vysvetľovať a platiť pokutu.

 

Na druhý deň sa ma suseda, od ktorej sme mali kľúč, pýta: „No čo, sused, akú ste mali noc?“  Čo jej budem vysvetľovať, vie svoje. „To tu bolo na dennom poriadku, ale vy im teraz dávate riadne zabrať. Už sme tu mali aj komplet schodisko krvavé, ale aspoň sme museli konečne vymaľovať. No, držím vám palce.“

 

Takto to fungovalo nejaký čas. Občas boli pár týždňov ticho, inokedy ťahali tri dni po sebe, víkendy sme radšej trávili na chate. Jednu krásnu letnú noc po asi dvoch rokoch bývania v našom skvelom byte som mal otvorené balkónové dvere a počujem začínajúcu hádku. Zo zvedavosti si sadnem na balkón a vychutnávam si debatu.

 

„Ja vás môžem jebať, nebude žiadna Rajka, žiadny rodinný dom. (čooo? začína to byť zaujímavé) Pozri sa na seba, už zase si najebaná! Ale čo si pila, veď tu sme všetci, ja som tuto s chlapcom v pohode a ty si zase jak bomba. Hovorím ti, on príde zajtra o desiatej, dovtedy musíš byť triezva, ako to chceš predať, ty krava?“ (oni to chcú predať?)

 

Spevácky nadaná žena/partnerka kontruje: „Kde je tých 50 euro, čo som ti dala?“

 

„Akých 50 euro? Šak 20 som vrátila Bulharke (to by ma fakt zaujímalo, kto to je, zdá sa, že nejaká miestna úžerníčka), desať hen Palimu a nakúpila som chlieb, salámu, víno som kúpila a cigarety, šak stále kričíš, že nemáš čo fajčiť, že si potom nervózna.“

 

„Daj mi mojich 50 euro.“

 

„Ti vysvetľujem, že som urobila nákup.“

 

„Dala som ti 50 euro? Dala! Chcem ich späť.“

 

„Počúvaš ma ty vôbec? A nepi už, kurva, ako to chceš zajtra predať? Skončíte na ulici, mne je jedno, ja si kúpim garsónku a vás môžem jebať. Za čo chceš ten dom v Rajke?“

 

„Dala som ti 50 euro? Dala!“

 

„Ty nepočúvaš mamičku? Čo si myslíš, že to, čo si žrala, bolo zadarmo?“ (takže aj pracovitý syn tu má nejaké slovo)

 

„De je mojich 50 euro?“ (Samuelovi Beckettovi by padla sánka, keby vás počúval) A už ide aj jedna tematická: „Aj keď bez peňazííí, máááme krásnych 7 dní v týýýždni...“

 

Som fascinovaný. Manželka je na školení, nebudem ju budiť o druhej v noci, aj keď sa mi veľmi chce. Roky rokúce s nimi nikto nevie pohnúť. Vždy, keď im kvôli dlhom hrozí vysťahovanie, nejako zoženú peniaze a akurát my máme takéto šťastie. O dva dni neskôr mi suseda vraví: „Sused, nieže sa odsťahujete. Hentí predávajú byt a sťahujú sa do Rajky. To ešte uvidia. Tam sa s nimi nikto maznať nebude, maďarskí policajti nie sú takí poserovia ako naši.“ Zahrám prekvapeného, potešeného a dojatého. Hotovo. Boh ochraňuj Rajku.